Meditovať nad Bachom

Systematik, matematik, pragmatik, (ne)dogmatik, vytrvalo veril v svoje kompozičné schopnosti, hoci jeho okolie ho videlo skôr v pozícii hudobníka a pedagóga. Bach prešiel mnohými službami v Cirkvi aj u panovníkov, no najstálejšie roky života strávil v Lipsku.

Tam je zaznamenaný a skompletizovaný skladateľov hudobný testament, ktorý nepretržite niekoľko storočí otvára svoju pečať. 

Aj najmenšie detaily
K Bachovej tvorbe treba pristúpiť delikátne a zároveň slobodne – puntičkársky, ale nie príliš profesorsky.

S týmto zámerom sa k tejto výzve postavila dvojica sólistov Miki Škuta a Milan Paľa. Ich koncert v Primaciálnom paláci bol ozdobou zimnej edície Konvergencií, ktoré posvietili na štyri písmená BACH svojou vlastnosťou konvergovať v priereze medzi autorovou duchovnou a svetskou hudbou a medzi žánrovosťou.

Úvod patril Mikimu Škutovi s Goldbergovskými variáciami. Práve Škuta patrí k interpretom, ktorí sa sústredene vcítia do diela emočne aj analyticky. Predtým ho rozoberú na malé čiastočky, aby ho naživo zložili do jedného celku, v ktorom akcentujú aj tie najmenšie detaily, ktoré práve Goldbergovské variácie priam núkajú.

Tridsať variácií na úvodnú tému Áriu môže byť veľký dúšok. Po čase totiž odkláňajú pozornosť interpreta aj poslucháča.

Škuta patrí k popredným interpretom Johanna Sebastiana Bacha. Jeho niekdajšia koncentrácia prešla od nahrávania viac k živému hraniu, kde v tichu a pokoji môže vyniknúť každé skladateľovo nadýchnutie.

Po tomto vystúpení možno iba súhlasiť so Škutovým výrokom, že niektorých autorov si interpret vyberá podvedome. Pred niekoľkými rokmi ho k Bachovi priviedla intuícia a poslucháč mal možnosť byť svedkom tohto opätovného splynutia.

Jubilujúci šesťdesiatnik Mikuláš Škuta, odmenený veľkým potleskom a gratuláciou s tortou z rúk riaditeľa festivalu Jozefa Luptáka, prežil ďalší veľký večer v svojej bohatej kariére. 

Étos večného času
Aj Milan Paľa sa zaslúžil o zvečnenie jednej časti Bachovho inventára – konkrétne o kompletné nahranie husľových sonát a partít. Z nich naživo zaznel výber Sonáta č. 1 g mol, č. 2 a mol, č. 3 C dur a Ciaccona z Partity č. 2 d mol.

Paľa sa týmto oblúkom vrátil do čias konzervatória, keď s Bachom začínal. Dvanásťročný odstup vysvetlil potrebou dozrievania. Dnes je presvedčený, že mladí študenti by ním mali začať, až keď sú na to dostatočne pripravení. Inak z Bacha zostanú iba technické finesy a z umenia sa stane úporné cvičenie.

Možno nie je náhoda, že sa k nemu Milan Paľa vrátil aj z pozície interpreta súčasnej hudby. Veď mnohí skladatelia, ktorých Paľa hráva, sa vedomky či nevedomky vracajú k Bachovej podstate prelínania horizontálnej a lineárnej línie prelinkovaného viachlasu s étosom večného času.

Prísť s niečím netradičným sa mu podarilo už výberom miesta koncertu, ktorým bol balkón v koncertnej sále Primaciálneho paláca. Z tmy odrážajúce sa svetlo z pultu na noty v ožiarenej siluete huslistu dávalo ešte väčší dôraz priezračným tónom plynúcim z kombinácie dynamickej hry a zvukového odtieňa nástroja.

Milan Paľa sa snažil, aby k poslucháčovi doliehali tóny pozvoľna. Bez toho, aby ich musel „loviť“ a „hľadať“ v priestore. Na to treba trpezlivosť interpreta aj poslucháča.

Obaja interpreti, aj Mikuláš Škuta, aj Milan Paľa, sa snažili u Bacha nájsť niečo nové, čím by zvýraznili jeho odlišnosť; niečo, čo na ňom obdivovali jeho nasledovníci a čo rezonovalo a rezonuje dodnes.

Každý, kto absolvoval tento dvojhodinový maratón, pocítil účinok Bachovej hudby.