Misie i apoštolát na divadelnom javisku

Orehoľnom povolaní začala uvažovať ešte počas totality. Prvé sľuby zložila v roku 1981, večné v roku 1988. Všetko sa odohrávalo v tajnosti, keďže komunistický režim chcel rehoľníkov zlikvidovať.

„Keď som prvý raz uvidela rehoľníčku, hneď sa vo mne ozvalo povolanie, že ňou chcem byť aj ja. Bola to kamarátkina sestra, ktorá mi povedala, že to nie je možné, lebo už neprijímajú novicky. Mne to však nedalo pokoj,“ nedala sa odradiť Anna Tóthová.

„Brala som to ako vnuknutie Ducha Svätého. Povedala som, že nemusím mať také šaty, ako má ona, ale túžim patriť Ježišovi, aby som ho mohla úplne milovať. Moje rozhodnutie bolo pevné: budem rehoľná sestra tak, ako som – v civile.“

POCIT OBROVSKEJ LÁSKY

Jej rehoľnému povolaniu predchádzala situácia, keď sa modlila v Bazilike Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, odkiaľ pochádza.

„Zrazu som v srdci pocítila obrovskú lásku k Ježišovi. Bola oveľa väčšia ako láska, ktorú som vo svojich sedemnástich rokoch cítila k chlapcovi, ktorý sa mi páčil. Nebolo to však žiadne chodenie, nikdy sme sa ani nedržali za ruky.“

Sestre Stellamaris vydržala láska k Ježišovi už takmer päťdesiat rokov. „A ešte vydrží! Až do smrti. Neprestala som byť zamilovaná do Ježiša,“ usmieva sa sestrička, ktorá cíti, že je Bohom milovaná v každodenných maličkostiach.

„Napríklad počas pôsobenia v Snine som chcela prejsť na bicykli cez bránu, ale nechcelo sa mi zosadať. Pán Ježiš poslal vietor, ktorý otvoril bráničku a ja som mohla cez ňu prejsť.“