Modlí sa a trávi čas v hrobke. Muzikálová Mária Terézia

Hoci názov muzikálu, ktorý uviedla bratislavská Malá scéna, by mohol indikovať dielo o životnom príbehu Márie Terézie, nie je to tak. Vladárku stretávame takmer na sklonku jej samostatnej vlády (bez retrospektívnych návratov do minulosti) a iba v pomerne krátkom životnom úseku (od smrti jej manžela Františka Lotrinského, ktorému porodila 5 synov a 11 dcér). 

„Tento zvláštny niekoľkomesačný čas, ktorý vraj strávila modlitbami a hlbokým smútkom, sa nám javil ako zaujímavé dramatické východisko nášho muzikálu,“ vyjadril sa v bulletine diela autor libreta a inscenácie Dodo Gombár. „Rád by som však zdôraznil, že sa nepokúšame o historický dokument, pretože si myslím, že to ani nie je v silách divadelného média, respektíve žánru, s ktorým sme sa rozhodli pracovať.“

Máriu Teréziu spoznávame v tomto životnom úseku (a teda aj v celej hre) ako pomerne užialenú ženu, ktorá sa v novej životnej role vdovy musí vyrovnať nielen so stratou milovaného muža (je historickým faktom, že až do konca života nosila vdovské šaty a pravidelne sa nechávala spúšťať do krypty s manželovými pozostatkami, kde trávila celé hodiny), ale aj s dvornými intrigami a rebelujúcim najstarším synom Jozefom II., ktorý si ďalší vývoj ríše predstavuje inak než matka. 

Máriu Teréziu stvárila Sisa Sklovská (vľavo). Z jej šesnástich potomkoch sa v hre vyskytnú iba dvaja - Jozef II. (na snímke v podaní Dávida Hartla) a Mária Kristína (v prevedení Jany Lieskovskej), ktorá bola najobľúbenejším dieťaťom kráľovnej. Snímka: René Miko

Paralelne s príbehom vladárky, ktorej meno zastrešuje celý muzikál, sa odohráva príbeh ešte jednej vdovy – mladej Magdalény (fiktívna postava), ktorá so svojím žiaľom prichádza do prešporského podhradia, konkrétne do Vydrice, kde sa rozhodne usadiť a zveľadiť starý mlyn. Vychytená štvrť plná opilcov a intrigánok (v divákovi vyvolá možno aj iné asociácie vďaka dielu Antona Baláža Hriešna Vydrica) sa stáva určitým kontrastom voči palácu; medzi riadkami však zároveň divák vníma, že smútiť a trpieť sa dá rovnako v zámku aj v podhradí – len v tom prvom pri lepšom jedle a v honosných róbach. 

Najlepšie to vidieť, keď Mária Terézia i Magdaléna spievajú party z tej istej piesne; hoci generačné a sociálne rozdiely medzi nimi sú veľké, ich bolesť a jej hĺbka sú temer identické. 

Silné, no nudné hrdinky
Podľa bulletinu má byť muzikál holdom silným ženám.

Máriu Teréziu spoznávame ako tú, ktorá sa snaží ubalansovať napäté vzťahy so synom či s Fridrichom Veľkým (od začiatku vlády Márie Terézie odmietal uznať jej dedičné nároky na trón, dokonca vtrhol do Sliezska a bol súčasťou spojeneckej zmluvy Bavorska a Francúzska, ktorá mala za cieľ rozdeliť Rakúsko). Panovníčka tiež stojí pred výzvou nájsť rovnováhu medzi vladárskymi povinnosťami a liečením uboleného srdca čerstvo ovdovenej ženy.

Napokon zo svojej ulity (respektíve hrobky) pomaly preniká do sveta, kde ju potrebuje jej ríša i deti. 

Magdaléna je zas prototypom hrdinky, ktorá je príliš dobrá, pekná, šikovná, múdra a úspešná na to, aby pre svoje okolie nebola tŕňom v oku. Otupeným, ľahostajným a neschopným obyvateľom Vydrice svojím príkladom ukazuje, že aj v tejto štvrti sa dá žiť inak – lepšie, čím v niektorých aktivuje závisť, intrigánstvo a čoraz viac aj túžbu zbaviť sa jej.

Diváci sú svedkom toho, ako sa slučka okolo nevinnej Magdalény stále viac uťahuje a ako si jej nepriatelia hľadajú čoraz rafinovanejšie až absurdnejšie dôvody, ktorými by seba i iných presvedčili, že Magdaléna je v skutočnosti nebezpečný element. 

Práve scény Magdaléninho odsúdenia a pranierovania v klietke patria k najsilnejším momentom deja – ťažko však povedať, či stačia na to, aby po (očakávanom) finále prežil divák katarziu. 

V úlohe najstaršieho syna Márie Terézie a jej budúceho spoluvádcu Jozefa sa predstavil Martin Harich (na snímke), ktorého alternoval Dávid Hartl. Snímka: René Miko

Ani Mária Terézia, ani Magdaléna nie sú postavy, ktoré by si (zrejme) divák viac zapamätal. Problém však nie je v hereckých výkonoch.

Sisa Sklovská (v minulosti sa už predstavila ako Kleopatra, Madame de Pompadour či Mata Hari) síce dáva do hry (a najmä do spevu) všetko, no jej rola je až príliš užialenou a v podstate statickou na to, aby šla pod kožu.

Väčšiu hereckú príležitosť (najmä vo finále) dostáva Petra Dubayová (v alternácii s Viktóriou Matušovou), ktorej postava Magdalény sa predstaví vo viacerých polohách a rozpoloženiach – mladá herečka sa so všetkými popasovala výborne.

Hoci je však jej výkon hodný potlesku, samotnej postave Magdalény chýba väčšia uveriteľnosť; prímes aspoň nejakých chýb či slabostí, ktoré by ju trochu „poľudštili“. Takto ju divák vníma skôr ako určitý symbol než niekoho, koho by mohol stretnúť aj mimo divadelných dosák.  

Ak v tomto muzikáli niekto hrá skutočný prím, sú to vedľajšie mužské postavy. Najviac to platí o Jozefovi II. v skvelom podaní Martina Haricha (alternuje ho Dávid Hartl). Akoby mu rola bola napísaná na mieru. Divák verí Jozefovej vzbure, dokazovačnosti, potrebe vymaniť sa spod vplyvu matky, túžbe získať si a potvrdiť si vplyv a moc či inklinácii k mužským autoritám v svojom okolí.

Zvlášť uveriteľná je jeho bolesť a rozčarovanie spojené so zistením, že jeho milovaná manželka (Izabela Parmská, ktorá zomrela ako 21-ročná na kiahne) mala lesbický pomer s Jozefovou sestrou (a zároveň najobľúbenejším potomkom Márie Terézie) Máriou Kristínou. 

To, o čom sa v histórii špekuluje, sa v muzikáli predkladá ako fakt – zrejme tvorcovia pokladali LGBTI vsuvku za divácky atraktívnu. 

Okrem nej sa konzervatívnejšie naladený divák bude musieť vyrovnať ešte aj s náznakmi pikantnejších scén z Vydrice – v muzikáli majú svoje opodstatnenie, nie všetkým divákom však musia byť po chuti. 

Načo toľko rán
Okrem striedania dvoch prostredí a paralelných príbehov je pre muzikál príznačná aj tendencia vytvoriť v dobovom príbehu určité alúzie na dnešný kontext. Preto ten hashtag v názve; preto muži (a ženy) v čiernom, ktorí fotia a plnia akúsi úlohu paparazzi a stolkerov. V antických drámach býval prítomný chór; práve v podobe týchto „company“ môžeme vidieť istú jeho transformáciu. 

Tento prvok mal (zrejme) zaujať najmä mladšie ročníky divákov; tie (tiež zrejme) osloví aj dynamická, často až drásavá hudba, ktorej silu umocňuje prítomnosť živej kapely na javisku. Rytmická a múzická kompozícia je ozaj vydarená – často však, žiaľ, zvuky nástrojov prehlušili hlasy hercov, čo rušilo najmä pri kľúčových scénach, keď si divák musel zle zrozumiteľné skrátka domyslieť. 

Postava Magdalény (na snímke stvárnená Petrou Dubayovou) predstavuje typ dobrého, milého a šikovného človeka, ktorý sa stáva katalyzátorom intrigánstva a zloby menej úspešného okolia.  Snímka: René Miko

Dobrú prácu odviedli kulisári a kostyméri – aj ich zásluhou sa na muzikál dobre pozerá.  

Napriek kladom však MÁRIA TERÉZIA #posledná milosť nie je ten zrejme typ predstavenia, aký by ste o známej vladárke chceli vidieť. Viac ako o nej je to totiž príbeh o vyrovnávaní sa s bolesťou, o jej rôznych podobách a o túžbe žiť plnohodnotne a správne napriek nej či s ňou. To, samozrejme, nemusí byť na škodu, avšak divák, ktorý by šiel do divadla preto, aby sa bližšie zoznámil s Máriou Teréziou, môže ostať rozčarovaný. 

„Načo toľko rán, premárnených dní? Načo toľko rán, smútkov nad ľuďmi? Tak z posledných síl zakričme do nebies, že túžime šťastie stretnúť dnes. Načo toľko rán, toľko v duši dier? Načo toľko rán, ktoré čas nezavrel? Kedy smieme rásť? Len z dna priepasti. Ani deň už neprežiť bez lásky,“ spieva sa medziiným v poslednej piesni. 

A možno týmito slovami by sa dalo zastrešiť posolstvo celého muzikálu.