Možno je už všetko stratené a možno nie

Tridsaťtriročná Elizaveta Maximová, šestnásťročná Sophia Šporclová a dvanásťročná Valentýna Bečková podávajú vo filme Mama excelentné herecké výkony, aké sa tak často nevidia.

V  stvárnení ťažko psychicky hendikepovanej ženy ide Elizaveta Maximová na hranicu hereckej dokonalosti. Keď čítame o zahraničných celebritách, koľko pre svoju postavu schudli, pribrali a ako sa dali zoškliviť, Elizaveta ukazuje, ako sa možno s náročnou rolou stotožniť až tak, že divák na obrazovke sleduje absolútne dôveryhodné splynutie s filmovou postavou.

V jej prejave pritom nie je žiadny afekt ani preháňanie.

NA ZAČIATKU BOL ČLÁNOK

Obrovskú zásluhu na duchovnej sile jedného naoko obyčajného príbehu má režisér Jiří Strach, ktorý vie natočiť nielen vynikajúce rozprávky a mysteriózne seriály, ale aj filmy prešpikované od začiatku do konca človečinou.

A to všetko bez zbytočného pátosu. Jiří Strach natočil film Mama podľa scenára Mareka Epsteina. Režiséra oslovil článok, v ktorom sa písalo o mentálne hendikepovanej žene a jej dcére, ktoré boli dva týždne nezvestné. Potom ich objavili v lese.

Jiří Strach si kládol otázky, prečo tam išli, čo jedli... Článok poslal scenáristovi, a tak sa zrodila základná dejová línia tohto nevšedného filmu, ktorý sa odohráva v osemdesiatych rokoch 20. storočia.

V centre deja je mentálne postihnutá mladá žena Lilian (Elizaveta Maximová) a jej dcéra Malvína (Valentýna Bečková). Divák sleduje ich príbeh v dvoch časových rovinách. V jednej má Malvína deväť rokov, v druhej práve dostala občiansky preukaz.

O šesť rokov Lilian žije v zariadení pre mentálne hendikepovaných. O jej krehkom psychickom stave vie najviac lekárka, ktorú stvárňuje Veronika Freimanová (druhá zľava). Snímka: Česká televize/Radek Miča, Lukáš Oujeský