Na tlmočenie pápeža sa treba skoncentrovať

Ako sa prekladá pápež František? Je jeho prejav ľahko tlmočiteľný? Robí v prejave pauzy alebo je to rýchly sled myšlienok?

Martin Kramara: Väčšina príhovorov pápeža Františka, ktoré som v médiách tlmočil, bola k dispozícii vopred, pod embargom, takže som mal možnosť sa pripraviť. A to bolo kľúčové.

Lebo keď Svätý Otec číta text, ktorý si prichystal v písomnej podobe, vie ísť veľmi rýchlo: a keby som ten preklad nemal nachystaný, nestíhal by som s ním. Priznám sa, stalo sa mi, že som šiel za kolegu zaskakovať „na poslednú chvíľu“ bez prípravy, a bol som prekvapený, ako rýchlo pápež rozprával; strácal som sa v texte.

Ak pápež hovorí a braccio, teda nezávisle od prichystaného textu, rozpráva o niečo pomalšie, a tam už sa dá preklad stihnúť.

Ľudovít Malík: Pápež František je Argentínčan, ale korene má v talianskej rodine, ktorá emigrovala do Buenos Aires. Jeho rodným jazykom je španielčina, ale taliančinu zvláda na dobrej úrovni.

Simultánne sa mi tlmočil vždy veľmi dobre, vyslovoval pomaly a robil časté pauzy. Niekedy bolo potrebné dlhšie čakať, aby človek pochopil myšlienku, ktorú chce vyjadriť, ale inak to išlo dobre.

Marek Vaňuš: Asi by som rozlíšil medzi vopred pripraveným príhovorom, ktorý býva starostlivo „vycibrený“, neraz – najmä pri príhovoroch Urbi et orbi alebo v rámci oficiálnych stretnutí – formulovaný s mimoriadnym citom pre odtiene významu slov; a medzi voľným príhovorom, ako sa vraví po taliansky a braccio – čiže akoby „z rukáva“.

Kým pri prvom type pápež František zvykne ísť pomerne svižne, pri druhom hovorí pomalšie a je ľahšie držať krok s jeho slovami. Obyčajne vtedy používa jednoduché a názorné príklady, ktoré sú zrozumiteľné v každej reči a kultúre.

V jeho prejavoch je skoro pravidelne prítomná typická „trojčlenná“ štruktúra postavená na troch vybraných termínoch alebo konceptoch. Uľahčuje to sledovanie – tak pre tlmočníka, ako i pre poslucháča.

Keďže pápež nie je rodený Talian, tak jeho taliančina má trocha akcent. Je to výhoda alebo sa to ťažšie tlmočí?

Martin Kramara: Priznám sa, že je to výzva. Niekedy sa totiž stane, že talianskemu slovu „prepožičia“ španielsku výslovnosť: ak mi to hneď „nedôjde“ a zaseknem sa, začnem nad tým rozmýšľať, o tri sekundy je už náročné sa znovu „chytiť“.

Ľudovít Malík: Povedal by som, že uňho nejaký výrazný akcent španielskeho jazyka necítiť. Čo sa týka rýchlosti rozprávania, myslím si, že v taliančine rozpráva pomalšie.

Marek Vaňuš: Osobne mám dojem, že pápež si osvojil taliančinu veľmi dobre. Prirodzene, každý si do cudzieho jazyka prináša niečo zo svojho rodného, a tak sú určité výrazy, pri vyslovovaní ktorých možno badať, že ide o človeka s latinskoamerickým pozadím, respektíve španielčinou.

Spomínam si na spolužiakov počas štúdií v Ríme, pre ktorých bola španielčina rodným jazykom. Keď začali študovať v taliančine, väčšine slov rozumeli, preto si nerobili ťažkú hlavu z toho, že dali svojej španielčine trochu iný prízvuk, a domnievali sa, že hovoria po taliansky.

Pápež František však rozhodne medzi týchto ľudí nepatrí. Takže povedal by som, že na tlmočenie nemá jeho akcent prakticky žiaden vplyv.

Svätý Otec často odloží pripravený príhovor a rozpráva bez prípravy. Ako sa vtedy mení komentovanie z pohľadu tlmočníka?

Martin Kramara: Ako som spomenul, to sa zvyčajne dá, teda pokiaľ nezačne hovoriť o nejakej novej téme. Neraz totiž komentuje aktuálne dianie. Napríklad pozve na modlitbu za nejakú oblasť, ktorú postihlo zemetrasenie. Ale ak ste si ráno nestihli pozrieť správy, môžete sa ocitnúť v ťažkej situácii, lebo netušíte, kde sa to stalo a o čo ide.

Ľudovít Malík: To je vždy najťažšia situácia. Pokiaľ Svätý Otec iba dodá jednu či dve vety, tak to nie je problém. Ale pokiaľ odloží celý príhovor a začne sa prihovárať voľne, potom to vôbec nie je jednoduché. Vtedy je potrebné zo strany tlmočníka veľké sústredenie a „dobré uši i slúchadlá“.

Musíte sa rozhodnúť, či budete tlmočiť po krátkych vetách alebo počkáte, pokiaľ pápež povie celú vetu alebo myšlienku, a vy preložíte podstatu celku. Všetko závisí od momentálnej situácie, komu sa pápež prihovára.

Marek Vaňuš: Asi by som to prirovnal k šoférovaniu s navigáciou a bez nej. Závisí to od toho, v akom prostredí sa človek nachádza. Ak šoféruje v známom prostredí, spokojne sa zaobíde bez navigácie. Cudzie prostredie však pri výpadku navigačného systému kladie väčšiu náročnosť na šoféra, ktorý musí viac vnímať značky a akosi intuitívne vedieť, ako sa dostať do cieľa.

Vopred pripravený príhovor ponúka tlmočníkovi určitú pomoc, zvlášť ak má možnosť si ho aspoň v krátkosti pozrieť pred samotným komentovaním priameho prenosu. Musí však byť vnímavý na prípadné doplnky, ktoré pápež František zvykne vložiť i do vopred pripraveného textu.

Tlmočiť príhovor, ktorý nie je vopred napísaný, si vyžaduje omnoho väčšiu pozornosť a vnímavé počúvanie. Tam už ide doslova o umenie.

Viete povedať, ako veľmi sa líšilo tlmočenie pápeža Benedikta XVI. s nemeckou taliančinou a pápeža Františka s argentínskou taliančinou, prípadne Jána Pavla II. s poľskou taliančinou?

Martin Kramara: Svätého Jána Pavla II. som nikdy netlmočil, to nemôžem porovnávať. Benedikta XVI. len trochu, a to sú už roky. Pamätám si, že používal dlhšie vety, typické pre nemčinu, a pri nich dvakrát platilo, že sa treba vopred pripraviť, lebo stačilo menšie zaváhanie, stratili ste ho a už ste ho nedokázali „dohnať“. 

Ľudovít Malík: Líšilo sa a veľmi. Každý zo spomínaných pápežov si so sebou nesie slovný a vyjadrovací základ svojho rodného jazyka. Po Jánovi Pavlovi II., na ktorého dikciu som bol zvyknutý a nebol problém ho tlmočiť, prišiel Benedikt XVI., ktorý rozprával a čítal veľmi rýchlo.

Vety boli dlhé, niekedy jedna mala aj päť riadkov, takže simultánne tlmočenie bolo veľmi náročné, ale na druhej strane mali jasnú a logickú štruktúru. Písaný príhovor si preto bolo vždy dobré vopred preložiť.

Keď Benedikt XVI. hovoril spontánne, hovoril pomalšie a vždy bolo potrebné počkať na vyjadrenie myšlienky a až potom ju preložiť. U Františka možno vety nie sú vždy tak pekne „učesané“, ale zato hovorí pomalšie.

Marek Vaňuš: Priznám sa, že v tejto otázke sa necítim kompetentný. Svätého Jána Pavla II. som nemal možnosť tlmočiť. V čase, keď zavŕšil svoju službu a pozemskú púť, som bol práve na štúdiách v Ríme a s taliančinou som sa ešte len „zoznamoval“.

Neskôr som párkrát mal možnosť tlmočiť pápeža Benedikta XVI., a hoci mal svoju typickú výslovnosť taliančiny, nevnímal som to ako zvláštnu prekážku. Pamätám si však, že tiež vedel „prekvapiť“ odklonom od vopred pripraveného textu, aj keď nie tak často, ako to možno sledovať v prípade súčasného pápeža Františka.

Benedikt XVI. sa vo svojich príhovoroch vyznačoval teologickou hĺbkou, ktorá mala čo povedať i do pastoračnej oblasti, zatiaľ čo pápež František – aspoň tak to osobne vnímam – vyniká pastoračnou blízkosťou, ktorá je krásne zakotvená v teológii.

Ktoré z tlmočení bolo pre vás náročnejšie, respektíve utkvel vám v pamäti nejaký moment pri tom, ako ste tlmočili Svätého Otca?

Martin Kramara: Byzantská liturgia v Rumunsku. Kombinácia rumunčiny a taliančiny v ríte, v ktorom nie som „doma“, navyše som nemal kompletné texty. To bolo určite najnáročnejšie, čo som kedy pri tlmočení zažil.

Ľudovít Malík: Pre mňa osobne bolo najnáročnejšie tlmočiť spontánny príhovor Benedikta XVI.

Marek Vaňuš: Nie som odborník na tlmočenie, ale pozvali ma vypomôcť v tejto oblasti, keďže som študoval v Ríme. Neustále mám pred tlmočením bázeň, hoci mať k dispozícii vopred pripravený text prináša určitý vnútorný pokoj.

Pamätám si však, že pred pár rokmi – bolo to na Veľkonočnú nedeľu – podľa vopred komunikovaného plánu priebehu slávenia pápež nemal mať v rámci svätej omše homíliu. Po svätej omši totiž nasledoval príhovor Urbi et orbi, v ktorom adresoval slová povzbudenia prameniace z veľkonočného tajomstva.

Myslím si, že som vtedy i v komentovaní spomenul, že homília nie je plánovaná. Po doznení evanjelia však pápež homíliu predniesol. Bez vopred pripraveného textu. Priznám sa, že pre mňa ako tlmočníka amatéra to bola veľká výzva: zachytiť správne myšlienku, ktorú chcel komunikovať, a nepopliesť ju.

A potom ešte raz v istej televízii som bol prekladať pobožnosť krížovej cesty z rímskeho Kolosea. V štúdiu však došlo k istým technickým problémom, takže obraz som videl, ale nič som nepočul. Okrem toho prenos sa začal, keď už pobožnosť bola v plnom prúde.

Takže text bol síce vopred známy (zamyslenia k jednotlivým zastaveniam sú pripravené dopredu), no mohol som iba tipovať, v ktorej časti sa nachádza slávenie. Našťastie po minúte či dvoch – ktoré mi v tých chvíľach pripadali ako celá večnosť – sa technický problém podarilo odstrániť, a tak som sa mohol „dostať do obrazu“.

Máte pred tlmočením nejakú špeciálnu prípravu, aby ste rozumeli kontextu a vedeli ho vysvetliť?

Martin Kramara: Ak je Svätý Otec v zahraničí, Vatikán vydáva tzv. Cabassario, príručku, v ktorej sú reálie k miestam návštevy. To je pre komentátora povinné čítanie. Okrem toho sa, samozrejme, snažím načítať čo najviac kontextu aj z ďalších dostupných materiálov. Veľa však záleží na čase, ktorý je na prípravu aktuálne k dispozícii.

Ľudovít Malík: Áno, príprava je vždy. Ak mám k dispozícii text príhovoru pod embargom a mám čas, tak si ho preložím vopred. Pokiaľ nie je čas na preklad, text si prečítam a vyznačím všetky zložitejšie termíny, preložím si citáty zo Svätého písma alebo cirkevných dokumentov.

Keď však nie je čas na prípravu, ale mám text aspoň pred očami, prekladám vlastne skoro simultánne. No keď nemám vôbec nič, potrebujem kvalitné slúchadlá a vysokú koncentráciu.

Marek Vaňuš: Pred veľkými sláveniami, ako sú Vianoce či Veľká noc, zvyknú z vatikánskeho odboru pre komunikáciu zaslať dossier, teda brožúrku s informáciami, ktoré osvetľujú niektoré skutočnosti z pozadia či histórie, ale aj niektorých detailov samotnej liturgie.

Naštudovať si to pomáha potom pri samotnom komentovaní umožniť poslucháčom či divákom vnímať širší kontext. Záleží však na tom, o aké slávenie či udalosť ide. Pri svätej omši – zvlášť v katolíckych médiách – nie je potrebné veľa dodávať, skôr umožniť mať duchovnú účasť na jej slávení.

Inak je to v sekulárnych médiách, ktoré – dá sa predpokladať – sledujú i mnohí z tých, čo nemajú kresťanské základy. V tom prípade sa komentovanie stáva určitým spôsobom „zdôvodnením“ (porov. 1 Pt 3, 15) vyjadrenia viery v liturgickom slávení.