Nachádzala milosrdenstvo v každodennej zlobe

Meno Flannery O’Connorovej je v našich končinách možno menej známe, to však nemení nič na fakte, že je právom považovaná za jednu z najlepších amerických spisovateliek dvadsiateho storočia.

Za života získala tri prestížne ocenenia O´Henry Award a za zbierku krátkych poviedok Kompletné príbehy (The Complete Stories, 1971), ktorá vyšla po jej smrti, jej udelili Národnú knižnú cenu za fikciu.

Jej tvorbou sa inšpirovali takí velikáni ako držiteľka Nobelovej ceny Alice Munrová, speváci Bruce Springsteen či Bono zo skupiny U2. Ako dokázala táto nenápadná žena a presvedčená katolíčka ovplyvniť celú americkú spoločnosť?

„Bojím sa, že stratím vieru“

Flannery O´Connorová sa narodila v štáte Georgia na juhu Spojených štátov amerických do silno veriacej írskej rodiny. Hoci bola jedináčikom, mala veľa príbuzných, ktorí sa radili medzi intelektuálov a mali vysoké morálne štandardy – od nich ich prebrala aj mladá Flannery.

Keď sa presťahovala aj s rodinou do iného mesta, udržiavali dobré vzťahy s miestnym kňazom. Približne v tom období Flannery diagnostikovali systémový lupus erythematosus – autoimunitné ochorenie, pri ktorom telo napáda vlastné orgány a ktorému spisovateľka o niekoľko rokov aj podľahla.

Po smrti otca (ktorý zomrel tiež na lupus) a absolvovaní žurnalistiky na Univerzite v Iowe si mladú a talentovanú Flannery všimli rôzne vydavateľské spoločnosti. Dopomohol k tomu fakt, že na univerzite sa dostala do prestížneho spisovateľského klubu zameraného na kreatívne písanie.

Keď bol publikovaný jej modlitebný denník z tohto obdobia, našli v ňom svedectvo študentky, ktorá sa chcela ustavične zlepšovať vo svojej profesii a zároveň si upevňovať vzťah s Bohom. Bol to odvážny plán, keďže v 40. rokoch dvadsiateho storočia v Amerike stále prevládal antikatolicizmus.

V denníku píše: „Pane, daj, nech kresťanské zásady prenikajú celou mojou tvorbou a nech jej napíšem toľko, aby tieto zásady prenikli svet. Bože, najviac sa bojím, že stratím vieru.“

Písala aj počas choroby

Počas práce vo vydavateľstve sa Flannery zoznámila s mnohými literárnymi osobnosťami, s ktorými aj neskôr udržiavala priateľstvo. Žiaľ, keď jej choroba pokročila, nemohla už ďalej pracovať a presťahovala sa späť k svojej mame na farmu menom Andalúzia v štáte Georgia.

Práve tam mala najproduktívnejšie a najtvorivejšie obdobie svojho života, a to napriek tomu, že musela bojovať s čoraz zhoršujúcimi sa príznakmi lupusu a znášať rozmary svojej panovačnej matky.

Život v malej komunite, ktorý intelektuálne založenú Flannery trochu dusil, však spisovateľka využila vo svoj prospech – pozorovanie každodenného života sa pre ňu stalo inšpiráciou na vytvorenie autentických knižných hrdinov do jej literárnych príbehov a na vykreslenie toho, že aj v najhorších momentoch môže prísť okamih nádeje a záchrany.

„Pri čítaní vlastnej tvorby som zistila, že hlavnou témou mojich diel sú milosti prejavené na miestach, ktoré ovláda diabol,“ píše Flannery O´Connorová.

Bránila vieru pred priateľmi

Môžeme povedať, že Flannery bola na svoju dobu kontroverzne konzervatívna. Keď ju dve priateľky požiadali, aby sa zúčastnila na ceremónii ich registrovaného partnerstva v New Yorku, zdvorilo odmietla s vysvetlením, že podľa nej je manželstvo posvätný zväzok medzi mužom a ženou.

Hlboko ju zasiahli spoločenské zmeny, ktoré prebiehali v 50. a 60. rokoch v Spojených štátoch - obávala sa, že spoločnosť znižuje hodnotu ľudského života. Reagovala tak na diskutovanú tému interrupcií a holokaustu. Vo viacerých svojich poviedkach sa venovala témam sociálnej nespravodlivosti a pomoci utečencom.

V dielach Rieka (The River, 1955) a Chromí nech vstúpia prví (The Lame Shall Enter First, 1965) kritizuje sekulárnych humanistov, ktorí pri skúmaní ľudí ignorujú prirodzenú ľudskú túžbu po Bohu.

Flannery O´Connorová vyhlásila, že katolícka viera silne ovplyvnila jej tvorbu. Verila, že Boh často používa záhadné či netradičné spôsoby na to, aby priviedol svoje stratené ovečky späť domov k sebe. Témy jej príbehov sú univerzálne a nadčasové.

Hoci sa stávalo, že vierovyznanie jej literárnych hrdinov v dielach nebolo spomenuté, v príbehoch môžeme postrehnúť prítomnosť kresťanských čností. V listoch, ktoré Flannery O´Connorová písala, často obraňovala učenie Katolíckej cirkvi, najmä čo sa týkalo očistca, Eucharistie, zákazu umelého oplodnenia či sviatostného manželstva.

Čitateľom ponúka šok aj sebareflexiu

Napriek tomu, že od jej smrti uplynulo už vyše päťdesiat rokov, táto spisovateľka má stále čo ponúknuť aj súčasnému čitateľovi. V príbehoch Flannery O´Connorovej nie je nikto dokonalý, ale zároveň ani „stratený prípad“.

Každý dostane príležitosť, aby sa spoľahol na Božie milosrdenstvo a stal sa lepším človekom. Žiaľ, mnohé jej literárne postavy si túto možnosť dajú ujsť zo svojho vlastného rozhodnutia.

Flannery O´Connorová však nemoralizuje ani sa nesnaží silou-mocou presadiť svoj svetonázor. Všetko necháva na čitateľoch – aby sa zamysleli, urobili si obraz o tom, čo si prečítali, a prípadné poznatky aplikovali do vlastného života.

Hoci jej diela majú často šokujúci až brutálny záver, aj tak si v nich aspoň na chvíľku nájde miesto morálka, dobro, milosrdenstvo a láska k blížnemu.