Naučme sa opäť písať i kresliť rukou

Výtvarné diela Martina Kellenbergera prenesú diváka do sveta úžasných, meditatívnych príbehov, v ktorých sa oplatí zotrvať. „Žijeme rýchly život. V elektronickej komunikácii ľudia menej rozprávajú, vedú menej dialógov. Komunikácia sa obmedzuje na strohé elektronické príkazy, ktoré nás ženú niekedy až tam, kam nechceme,“ vysvetľuje Martin.

ČLOVEK POTREBUJE ĽUDSKÉ VECI

„Generácia mojich rodičov a starých rodičov zažila strašnú vojnu, hrozné veci, a preto brala život ako dar. Tak vnímali aj umenie – ako obohatenie. Umenie je aj to, že môžeme čítať, ísť na výstavu či koncert. Dnes sa však komunikácia aj umenie akoby sploštili. Dokonca sa objavujú názory, že staré umenie – aj to z minulého storočia – je už prežité, lebo sú tu počítače, mobily, digitálny svet a umelá inteligencia.“

Umelec však upozorňuje na to, že by sme sa mali zamyslieť, či je to humánne, či je v tom harmónia človeka. „Človek predsa potrebuje ľudské veci. Preto by sme sa mali vrátiť späť – k úcte, priateľstvu, oceneniu práce, ale aj ku knihám a umeniu. Treba znovu začať dbať na právo na knihu aj právo na harmonický život. Potrebujeme sa opäť naučiť písať rukou. A kto má výtvarný talent, mal by prejsť ručnou originalitou.“

Martin k tomu vedie aj svoje vnúčatá. „Vďaka Bohu, že čítajú a rozmýšľajú, ale vidím, ako ich mobily okrádajú o pozornosť. Zasahujú oči, uši, požierajú pozornosť. Deti si, žiaľ, nevedia povedať: dosť, stačilo. Preto sa im snažím ponúkať umelecký svet plný fantázie a tvorivosti. Svet, v ktorom sa môžu naozaj realizovať a používať mozog a talent.“

PRÁVO NA SEBAVYJADRENIE

Pre Martina Kellenbergera je bytostne dôležité mať právo na tvorbu, na umenie, na sebavyjadrenie.

Don Quijote a Sancho Panza (2014), akryl na plátne. 

„Veď je to ľudské. Aj keď niekto nemá svoj vlastný nápad, môže sa niečím inšpirovať. Nikdy neurobíte zle, keď si založíte firmu a pečiete výborný voňavý chlebík, bagety, koláčiky. Ak je človek pracovitý a začne sa remeslu venovať naplno, bude mať krásny život. To, že sa ľudia živia prácou vlastných rúk, je fantastické. A keď popritom môžu športovať, zbierať známky alebo mať iné záľuby, to im bude slúžiť iba ku cti – že ešte majú aj iné veci, ktoré im život obohacujú a dopĺňajú.“

Renomovaný výtvarník hovorí, že mal šťastie, lebo odmalička vedel, že chce kresliť.

„Aj hudbu som mal rád. Ale kreslenie bolo silnejšie, to som mal v sebe. Ak vám Pán Boh dá talent na niečo, potrebujete to rozlíšiť, aby ste ho mohli pestovať a rozvíjať. A robiť niečo prospešné pre iných. Niekoho to hneď ťahá ku knihám alebo umeniu. Iný rád vymýšľa rôzne veci a zrazu zistí, že vie poskladať rádio. Ďalší pomáha ľudstvu ako lekár. Žiaľ, sú aj opačné prípady, keď sa niekto celý život nevie nájsť.“

ÍSŤ DOPREDU A ĎALEJ ŽIŤ

Hoci sa Martin narodil do umeleckej rodiny a vyrastal obklopený umením, nebol protekčné dieťa. „Ani som nemohol byť. Môj otec Ľubomír zomrel, keď som mal trinásť a pol roka. Ale vnímal som, že otec bol vynikajúci kresliar, grafik a ilustrátor a mal mnoho kamarátov spisovateľov a výtvarníkov.“

K umeniu ho však nepredurčilo meno. „Keď otec odišiel, slovami sa nedá vyjadriť smútok, ktorý som prežíval. Jediné, čo ma zachránilo, bola moja mladosť, ktorá ma nútila ísť dopredu a ďalej žiť. Na jednej strane ma otcov skorý odchod zrazil na zem, na druhej mi to v istom zmysle pomohlo, lebo som sa zaťal a išiel som za svojím cieľom venovať sa umeniu.“

KAŽDÝ DEŇ MÔŽEME MYSLIEŤ

Neodradilo ho od toho ani to, že sa nedostal na VŠVU. Vyštudoval výtvarný odbor na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. „Dnes je bežné, že ľudia skončia úplne inú školu a potom maľujú alebo píšu knihy. Nezáleží na tom, či sa spisovateľom stane chemický inžinier alebo študentka pedagogiky. Keď majú talent, môžu ho rozvíjať. To, že som nebol protekčný, mi pomohlo rozvinúť vytrvalostné vlastnosti, ktoré dnes mladým chýbajú.“

Martin si všíma, že mladí by chceli všetko hneď. „Ale najprv predsa potrebujú nadobudnúť vzdelanie a prax. To sa nedá bez odštudovaných, odpracovaných rokov. Keď niekto len vyšiel zo školy, nemôže mať hneď funkciu a veľký plat. Toto je podľa mňa najzákladnejšia chyba mladej generácie. Keď mladí niečo nevedia, len sa usmejú a pokrčia plecami. Hovorím: uč sa! Naša fantastická výsada ako ľudí je v tom, že celý život, každý deň môžeme myslieť a učiť sa.“

KEĎ KONÍK DOSTANE KRÍDLA

Martin Kellenberger aktuálne vystavuje tridsať obrazov v Galérii na Vajnorskej 21 v Bratislave. Výstavu nazval Na krídlach Pegasa.

Napájanie Pegasa nádeje (2012), akryl na plátne.

„Môj otec kreslil vynikajúco koníky. Bral to ako poctu Modre a malokarpatskému, vinohradníckemu kraju. Keď maľujete koníka, je rozdiel, či je to pomocník, ťažné zviera, dostihový koník, alebo dostane krídla a vzniká poézia na obraze. Na mojich obrazoch koník nesie so sebou aj Adama a Evu i všeličo iné. Vždy som rád, keď na obraze vidno kus maliarskej šťavy, keď maľba chutí.“

Výstava Na krídlach Pegasa predstavuje špecifický výber z jeho diela. „Vedúci galérie ma poprosil, aby to nebolo len z jedného súdka, takže som vybral tridsať rôznych obrazov. Každá výstava musí mať v sebe rytmus. Okrem Pegasov tam preto uvidíte aj krajinky, figúry či filozofické maľby.“

Martinove obrazy vynikajú hlavným motívom, ku ktorému pripája veľa dodatkov – vrstiev a symbolov – vnútri maľby.

„Sú to mikrosvety i mikroraje – tak ako sú aj naše životy. Vždy je však v popredí človek a zvieratá. Dnes sa aj v umení presadzuje iné myslenie – aby to bolo rýchlo a lacno. No umenie sa nedá oklamať ani urýchliť. Je ako modlitba. Veď ani Otčenáš sa nedá pomodliť len tak, na polovicu. Všetko chce svoj čas.“

KNIŽKA JE MALÁ VÝSTAVA

Na druhej aktuálnej výstave v Malokarpatskej knižnici v Pezinku prezentuje predovšetkým detskú ilustráciu, ale sú tam aj maľby ako pocta Modre. „Ilustrácie vznikli k detským knihám slovenských spisovateľov: Vincenta Šikulu, Libuše Friedovej, Kataríny Habovštiakovej, Petra Glocka, Štefana Moravčíka, ale aj svetových autorov ako Erich Kästner a Michael Ende.“

Detská ilustrácia je podľa Martinových slov úplne iný, fantastický svet. „Keď som dostal od otca na Vianoce knižky, ktoré ilustroval Ľudovít Fulla, Miroslav Cipár, Albín Brunovský, Eva Bombová alebo Viera Gergeľová, hovoril som si, že keď budem dospelý, chcel by som maľovať, ale aj ilustrovať knihy. A to mi ostalo a vďaka Bohu sa mi to aj darí.“

„Knižka je malá výstava. Ilustrátor vie, že už obálka musí zaujať. Obrázky zobrazujúce hlavné výjavy musia sprevádzať celú knihu, nemôžu byť iba v prvej časti diela. Aj veľká celostranová ilustrácia, aj malinká ilustrácia v závere kapitoly musia vytvárať harmonický celok.“

Martin si dodnes pamätá na to, keď jeho otec ilustroval literárne skvosty, ako bol Tom Sawyer, Huckleberry Finn, Robinson Crusoe, ale aj Zbojnícku mladosť od Ľuda Ondrejova. „Tieto romány sú úžasné, voňajú prírodou i dobrodružstvami, majú atmosféru. Keď sa do nich začítate, okamžite vás vedia nadchnúť a inšpirovať.“ Dnes sa, žiaľ, číta oveľa menej.

ČLOVEK JE TO PRVÉ A BOŽSKÉ

Výtvarník verí, že slovenská ilustrácia nezanikne. „Naša história je v tomto špecifická. Počas totality sa nedalo vystaviť to, čo ste chceli ukázať verejnosti. Talent výtvarníkov, grafikov a maliarov, ktorý sa nemohol naplno prejaviť na slobodných výstavách, sa však mohol prejaviť v knihách. Aj preto sa tieto knihy stali výtvarnými klenotmi.“

Martin Kellenberger dodáva, že umelá inteligencia možno dokáže na počítači urobiť akvarel, ale stále to bude umelá maľba.

„Vašu ruku vedie mozog, ktorý je plný tajomných labyrintov a poznatkov z histórie a všetkých ďalších zázemí. Vzniká neopakovateľná originalita a dynamika, ako keď more obmýva skalu. Nesmieme sa brániť novým veciam, ale treba sa pýtať, či nás to nové v niečom neobmedzuje, či nám neberie niečo z ľudskosti, humanity. A tu by som bol opatrný aj s umelou inteligenciou, lebo človek je to prvé a dovolím si povedať, že aj božské.“