Nerobí mi problém utiahnuť si zo seba

Keď píšete príbehy, vnímate svoje vymyslené svety a postavy na nejakej úrovni ako skutočné?

S postavami v príbehoch mám rôznorodé skúsenosti. Niektoré sa píšu samy a ja iba chodím za nimi a zapisujem, čo vystrájajú. Niektoré postavy som si vymyslel – a potom som ich stretol v reálnom živote.

V knihe Svet zachránia rozprávky mi Mama Lavínia umrela uprostred príbehu. Jednoducho povedala, že už je unavená a že odchádza. Ale v živote stretávam mnoho ľudí, ktorí by mohli byť predlohami k nejakej postave.

Niekedy takú postavu skomponujem zo štyroch až piatich skutočných ľudí. Vrátane mňa. Pretože aj ja som v rôznych fázach a rokoch svojho života svojou postavou.

V Knihe, ktorá sa stane sa volám Fictus, v inej knihe som Aprílový Hugo a v inej zasa Pinky Bum alebo Spisovateľ Halabala.

Sú aj postavy, ktoré ste nemali rád, a tak ste sa ich museli zbaviť alebo to s nimi inak vyriešiť?

Svoje postavy, a to aj tie záporné, mám všetky rád. Tak ako otec, ktorý má rád aj nepodarené deti. V literatúre nie sú zlé postavy v ľudskom zmysle. Sú iba zle napísané postavy.

Vaše knihy sa z veľkej časti sústredia na dobrodružstvo s fantastickými prvkami. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že niektoré veci sú len produktom fantázie a nemôžeme ich zažiť naozaj?

Mne sa aj v živote stávajú veci, ktoré bez váhania môžem označiť za fantastické či mysteriózne. Začalo sa to už pred mojím narodením, keď môj otec dostal „Božiu esemesku“, že pani učiteľka, ktorá ho vytáčala na jeho prednáške, bude jeho manželka.

Darmo protestoval, takéto vnuknutia treba rešpektovať. Napokon, aj ja som dostal svoju Marušku takýmto spôsobom. Vtedy správa zhora znela takto: „Toto je tvoja žena a už ju nikdy nesmieš opustiť.“ A tak sa aj stalo.