Neutekal, lebo nič zlé neurobil

Proces blahorečenia biskupa Michala Buzalku je aktuálne v druhej, takzvanej rímskej fáze. „Teraz sa spracováva positio, čo je finálny materiál vypracovaný na základe metodiky Kongregácie pre kauzy svätých. Následne bude o jeho obsahu hlasovať komisia teológov a kardinálov,“ vysvetľuje Peter Slepčan.

Na otázku, prečo si Michal Buzalka zaslúži byť povýšený na oltár, odpovedá: „Obetoval svoj život za Pána Ježiša a jeho nevestu Cirkev. Jeho životný príbeh napĺňa všetky podmienky mučeníctva: vedomie nebezpečenstva, dobrovoľné darovanie vlastného života, odpustenie nepriateľovi a príčinná súvislosť medzi odsúdením a smrťou.“

Podľa slov Petra Slepčana je každý nový blahoslavený príklad, ako nasledovať Pána Ježiša.

„Každá kauza má byť v niečom aktuálna pre spoločnosť. Buzalkov životný príbeh odpovedá na mnohé spoločenské otázky ohľadom postoja Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny. Vďaka úzkej spolupráci s vatikánskym diplomatom v Bratislave sa dotýka aj pontifikátu samotného pápeža Pia XII.“

Michal Buzalka ako mladý kňaz na jednej z archívnych fotografií. Priamy pohľad si zachoval po celý život. Narodil sa 18. 9. 1885 vo Svätom Antone, zomrel 7. 12. 1961 v Tábore. Reprofoto: Marek Poláček

NOVÉ FAKTY A SÚVISLOSTI

Na filme participovali mnohí odborníci a historici. Do projektu pomohli vniesť nové svetlo, objasniť súvislosti i zverejniť doteraz neznáme fakty.

„Film má výhodu, že za hodinu sa dá toho povedať veľmi veľa. Nezachádza síce do podrobností, ale základná informácia a emócia sa dajú odkomunikovať. Okrem duchovného odkazu biskupa Michala Buzalku prináša aj nové fakty o slovenskej histórii v prvej polovici 20. storočia,“ približuje režisér Marek Poláček.

Peter Slepčan k tomu dodáva: „Dokumentárny film si vyžaduje syntézu. Vnímať celý život človeka počas 55 minút je veľký zážitok. Lepšie tak vyniknú nové súvislosti. Obohatením boli aj nové dokumenty z vatikánskych archívov, zvlášť z pontifikátu pápeža Pia XII., ktoré sprístupnili iba v roku 2020. Konkrétne tvrdenie pápežského diplomata Giuseppeho Burzia – ktorý Buzalku veľmi dobre poznal, keďže obaja bývali na Kapitulskej ulici v Bratislave –, že biskup Buzalka sa do politiky nezapájal. Toto tvrdenie síce nie je prekvapujúce, lebo sme to vedeli, ale spôsob a čas tejto formulácie sú zásadné, lebo vyvažujú komunistické naratívy, ktoré v časti našej spoločnosti pretrvávajú.“

Na margo tejto otázky Marek Poláček zdôrazňuje, že vo svete nič nie je čiernobiele a už vôbec nie v období vojny.

„Vidíme to dnes na príklade Ukrajiny. Biskup Michal Buzalka žil v turbulentných časoch častých zmien režimov a  spoločenských zriadení. Napriek tomu prešiel svojím životom odvážne, statočne a bez kompromisov. Ako to dokázal? Ako vedel, kde je pravda? Búrlivé časy prežívame aj my a možno niektorých divákov jeho svedectvo povzbudí a inšpiruje.“

Monsterproces v roku 1951 z neho urobil nepriateľa štátu. Reprofoto: Marek Poláček

VIERA A KRÍŽ

Keď sa pýtame, v čom je biskup Buzalka príkladom pre kňazov a v čom pre všetkých veriacich, Peter Slepčan odpovedá jednoznačne: „Viera je svetlom nášho života! Láska k evanjeliu a ku krížu nám dáva svetlo, v ktorom sa ľahko rozlíši pravé od nepravého a dobré od zlého.“

Vyjadruje to aj biskupské heslo Michala Buzalku: Per crucem ad lucem – Cez kríž k svetlu. Tieto slováboli akoby predzvesťou jeho obety. Buzalkovo bytostné prežívanie spirituality kríža sa vinie celým filmom od začiatku až do konca.

„Zaznieva z jeho myšlienok, ktoré sa zachovali v jeho bohatej korešpondencii alebo ktoré boli publikované v novinových článkoch či pastierskych listoch. Tieto myšlienky veľmi emotívne načítal herec Peter Rúfus,“ približuje Marek Poláček.

Veľmi naňho zapôsobilo aj to, ako dal biskup Buzalka do kontrastu cyrilo-metodský kríž s hákovým krížom: „Národ, ktorý priľnul ku krížu Spasiteľovmu, nezahynul a nezahynie. Veď ktorý národ na svete má kríž vo svojom štíte, a to apoštolský? Teda kríž bez všetkých hákov-bákov pohanskej šovinistiky? Hej, tak je! Náš slovenský národ pod Tatrami si ten kríž bráni už vyše tisíc rokov. Bránil si ho proti polmesiacu, bráni si ho proti červenej hviezde a verím, že si ho v úplnom lesku obráni i naďalej.“

Ktoré momenty zo života biskupa sa režiséra najviac dotkli? „Keď mu išlo o krk, neušiel, nevzdal to, nezatrpkol. V roku 1919 maďarskí boľševici v Zlatých Moravciach vyhlasovali, že ako prvého obesia farára zo Skýcova, no on začal organizovať domobranu a spolupracoval s československými légiami. Keď sa vývoj udalostí počas druhej svetovej vojny začal uberať nesprávnym smerom, nebál sa kriticky vystupovať proti štátnej moci. Po druhej svetovej vojne neemigroval, pre Krista bol ochotný prijať väznenie či trest smrti, ktorý mu hrozil.“

MOHOL, NO NEEMIGROVAL

Napriek tomu, že Buzalkovo meno sa často skloňuje v súvislosti s trpiacou Cirkvou, ľudia o jeho živote, diele a odkaze vedia veľmi málo. Marek Poláček vysvetľuje, že vďaka filmu sa ich poznanie rozšíri.

„Predpokladám, že väčšina ľudí vie o biskupovi Michalovi Buzalkovi zhruba toľko, koľko som vedel aj ja pred dvoma rokmi, keď sme začali na téme pracovať: že bol trnavský pomocný biskup, že bol počas druhej svetovej vojny vojenský biskup a že bol nespravodlivo odsúdený v monsterprocese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Petrom Gojdičom.“

Hoci Michal Buzalka mohol, neemigroval. No nikdy to neoľutoval. Anna Koreňová, príbuzná z jeho rodiska Svätého Antona, vo filme spomína, ako ho navštevovali vo väzení: „Moja mama chodili za nimi aj s tetkou Borou. A keď prišli do väznice, tak pán biskup povedali: Vitajte, sestry moje, ako sa máte, čo v Antone nového? Na toho a toho z rodiny sa pospytovali, ale že by mali nejaký smútok, to nie. Skôr tieto ženy sa rozplakali. A moja mama im ešte hovorili: Prečo ste neemigrovali ako druhí? A oni hovorili: Prečo? Nič zlé som neurobil, pred kým som mal utekať? Pán Ježiš trpel za mňa, prečo by som ja nemohol trpieť zaňho?“

Vo filme približujú informácie o biskupovi Buzalkovi aj viacerí odborníci vrátane Bernarda Arduru, predsedu Pápežského výboru pre historické vedy. Snímka: Marek Poláček

VYCHOVANÝ K VESELOSTI

Na viacerých archívnych fotografiách sa Michal Buzalka usmieva a je to veľmi príjemný, nestrojený úsmev.

O tom, že to bol skutočne radostný človek, svedčia i slová jeho príbuznej Márie Montillovej-Buzalkovej z Banskej Štiavnice: „Mal veľkú charizmu, ktorá vychádzala z jeho napojenia na Božiu milosť a z pôsobenia ako kňaza. On sa v tomto povolaní našiel. Aj keď musel za svoju vieru a vernosť Pánu Bohu a svätej Cirkvi trpieť, bral to s obdivuhodnou ľahkosťou. Bol vychovávaný k veselosti a takej svätej radosti.“

Táto radosť pramenila aj z toho, že svoju kňazskú a biskupskú službu bral veľmi zodpovedne a vážne.

„Prvoradá bola pre neho služba Bohu a Cirkvi, potom služba veriacim a národu, až potom ostatné veci. Myslím, že jeho príklad môže nadchnúť aj súčasných kňazov, seminaristov a biskupov,“ dodáva režisér.