Niektorých diel by som sa nikdy nevzdala

„Aj keď som maliarka, textil mi je veľmi blízky,“ pozýva nás do príbehu textílií umelkyňa. „Aj preto, že som ho študovala na strednej škole, ktorá nás ale pripravovala do fabrík ako návrhárky a nie na umenie.“ Výstava je rozdelená na niekoľké cykly.

Nachádzame v nich prierez tvorby Evy Cisárovej-Minárikovej – staršie diela z 90. rokov robené priamo vo fabrike aj tie z ateliéru dokončené len tesne pred vernisážou. V rôznych kútoch galérie sa miešajú farby, striedajú štýly, techniky i materiály.

Výšivky s rastlinkami, farebnými telefónnymi či medenými drôtikmi, nitkami, látkami, zvyškami. Všetko spolu ladí a zapadá do seba ako dieliky skladačky.

Maľba s frotážou

Jej životom je maľba a textil zároveň. Raz prevažuje jedno, potom druhé. Teraz ju viac chytilo maľovanie, „lebo môžem kombinovať maľbu s frotážou a je to také radostnejšie, aj mi to rýchlejšie ide“. Hoci by sa mohlo zdať, že diela tvorila spontánne, nevznikali náhodne.

„Vždy mám na začiatku nejaký zámer. Z neho potom vznikajú cykly s využitím práve dostupných materiálov. Napríklad transparentné tapisérie sa rodili zo zvyškov z fabrík.“

Z rozmernejších, takmer jedenapolmetrových diel, zhotovených v priebehu 90. rokov, prešla v poslednom čase na podstatne menšie. Zrejme práve tie budú dominovať aj v jej ďalšej tvorbe. „Ak budem vládať,“ dodáva.

Vzorkovník tapiet plný farieb a materiálov čakal na svoju chvíľu 20 rokov. Snímka: Erika Litváková

Vzorkovník tapiet

V novšej tvorbe vychádza Eva Cisárová-Mináriková zo zozbieraných artefaktov. Vie zužitkovať a spracovať všetko. Útržky textílií, maliarsku drvinu, motorové filtre, rôzne vzorkovníky, krabičku na víno, ale aj obrysy svojich rúk popretkávané nitkami.

Niečo použije hneď, iné leží nepohnuté v ateliéri aj 20 rokov. Ako 120 dvojstránok, ktoré asi pol roka pretavovala do knihy s názvom Vzorkovník tapiet. Každú stranu obohatila textíliami, detskými tlačiarničkami, vnúčikovými pastelkami, útržkami výšiviek alebo domaľovala farbami, atramentom či zlatom.

„Doniesla mi ho kamarátka, spolužiačka. Sedemdesiat rokov ho mali doma po dedkovi maliarovi. Konzultovala som s reštaurátorkami, ako rozmiešavať pigment,“ prezrádza detaily prácnej výroby. „Niektoré strany boli úplne banálne, hrubé, iné vsávali, takže sú gestické podľa toho, ako papier dovolil.“

Práve toto dielo vzniklo najbezprostrednejšie. „Mala som pri robote veľký maliarsky zážitok, a tak keď som prišla na koniec knihy, bola som aj sklamaná.“

„Pre mňa sú to veľmi vzácne, citové veci, lebo v rodnom Cíferi som žila len do 15 rokov,“ hovorí autorka o textilnom leporele vychádzajúcom z takmer 200-ročného súpisu duší obce Cífer. Snímka: Erika Litváková

Súpis duší obce Cífer

Umelkyňa nezabúda ani na svoju rodnú obec Cífer, kde prišla na svet v roku 1945 ako siedme dieťa. „V Cíferi bol v rokoch 1799 – 1839 farárom Jozef Kubányi, ktorý zachránil kamaldulskú Bibliu z Červeného Kláštora. Okrem toho napísal veršovaný opis Cífera (1813) a súpis duší obce Cífer (1833 a 1835).

Keď som v Cíferi bádala, či nenájdem niečo o vyšívaných rúchach, požičali mi aj farskú kroniku Liber Ecclesiea oppidi Cziffer z roku 1781.“ O rúchach v nich síce nič nenašla, no bol to pre ňu poklad. Takýto súpis duší sa nikde inde na Slovensku nezachoval.

Prefotila si z neho strany a vytvorila textilné leporelo plné cíferských duší, vylisovaných rastlín a farieb. V roku 2019 zase xeroxové strany farskej kroniky výtvarne dotvorila splsťovaním, frotážou a papierovou kolážou.

Pocta cíferskej výšivkárke

S rodnou obcou Evy Cisárovej-Minárikovej sa spája aj jej výtvarná pocta cíferskej výšivkárke Márii Hollosyovej, s ktorej tvorbou sa stretla už v  detstve. A  hoci jej diela na slávnu výšivkárku zväčša nenadväzujú, akoby ju stále sprevádzali. „Sú to pre mňa také dotyky,“ hovorí.

Napríklad počas vysokej školy pri písaní diplomovej práce v roku 1972. Alebo prostredníctvom výstavy na Bratislavskom hrade v rokoch 2000 – 2001, kde okrem precízne vyšitých golierikov prezentovali i sakrálne rúcha či oltárne prikrývky z dielne Spolku Izabella a cíferských žien vedených Máriou Hollósyovou.

„Štyri rúcha sa rozpadávali, reštaurovali ich moje študentky,“ odhaľuje. „Bola to nádherná ženská tvorba, ktorá dala prácu 1 500 ženám v sedemnástich dielňach. A čo je úžasné, v čase, keď ženy boli iba v kuchyni s vareškou, ony dostali päť svetových Grand Prix.“

Výstava Textilná pamäť nie je len o histórii samotného textilu, ale aj o spomienkach na minulosť žien – tkáčok, šičiek či výšivkárok. Snímka: Erika Litváková

Ako jej deti

Keď sa tak spolu pozeráme na prierez jej tvorby, pýtame sa, ktoré z cyklov sú jej srdcu najbližšie. Zamyslí sa a so širokým úsmevom odpovie: „Ktoré dieťa máte najradšej?

Pri niektorých dielach si uvedomujem, že by som sa ich nikdy nevzdala, ako napríklad toho s fragmentom výšivky od mojej mamy, ktorú vytvorila krátko pred smrťou. Hoci je to možno maličkosť, ale mama už nežije, a tak je to pre mňa o to dôležitejšie.“ Pri príprave diel na aktuálnu výstavu mala aj krízu.

„Nechcelo sa mi do toho, no veľmi ma povzbudilo, keď mi Jakub Jančo poslal zdigitalizovaný Vzorkovník tapiet. Bola som až dojatá, keď som ním listovala. Vyzeral úplne inak, ako keby to ani nebola moja kniha. Prekvapilo ma, ako pôsobivo ju urobil.“

Vzorkovník si môžu v digitálnej podobe prelistovať aj návštevníci výstavy. „Keď vidím záujem ľudí aj v tejto dobe, mám pocit, že to má zmysel,“ dodáva Eva Cisárová-Mináriková. Jej Textilnú pamäť si v Galérii 19 môžete pozrieť do 18. februára.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.