O tom, či je Dobrá smrť dobrý film

Rozhodla sa pre asistovanú samovraždu. Keďže v Británii, kde Janette žije, to nie je legálne, vyberá sa na svoju poslednú cestu do Švajčiarska, aby si splnila sen o „dobrej smrti“. Jej myšlienkovú, lokálnu a životnú púť sprevádzajú filmári, ktorí cez Janettin príbeh kladú otázku: Vlastníme svoj život, alebo on vlastní nás?
Mária Bilá 15.03.2019
O tom, či je Dobrá smrť dobrý film

Dokumentárny film zachytáva splnenie sna Britky Janette podstúpiť eutanáziu. Snímka: Hailstone.

Už keď som si túto otázku všimla na plagátoch, napadlo mi, že chýba tretia možnosť. 

„Ľudský život je posvätný, to znamená, že patrí Bohu. Náš vlastný život je nám totiž len zverený. Boh nám daroval život a len on má právo žiadať ho naspäť.“ 

Takúto odpoveď na margo toho, prečo nesmieme vziať život sebe ani druhým, ponúka Youcat - Katechizmus pre mládež (s. 208), modernejšia verzia Katechizmu Katolíckej cirkvi

Pre katolíka je tak už vopred vyriešené to, na čo sa filmový štáb (na čele s režisérom Tomášom Krupom) snaží hľadať odpoveď 83 minút a stovky kilometrov od našej vlasti. 

Paradoxne, hoci film Dobrá smrť mal (zrejme) ambíciu odtabuizovať tému eutanázie a (minimálne podprahovo) naznačiť, že (často) je tou najbezbolestnejšou a najdôstojnejšou možnosťou, vo mne osobne zanechal úplne iný dojem – a názor, že pohľad Cirkvi je správny. 

Samovražda pred kamerami 
Poďme však pekne poporiadku. Napríklad od Britky Janette, ktorá trpí svalovou dystrofiou. Choroba sa nedá liečiť a jej priebeh sa bude len sťažovať. Janette to nevie iba z odbornej literatúry, ale aj zo života matky, po ktorej chorobu zdedila a ktorú videla trápiť sa dlhé desiatky rokov. Možno práve konfrontácia s matkiným utrpením a obava, že sama bude dožívať rovnako ťažko, privedú Janette k rozhodnutiu ukončiť život. 

Janette je dlhodobo chorá staršia dáma; ja som mladá zdravá žena. Už len preto sa nechcem tváriť, že dokážem jej voľbu dokonale pochopiť či precítiť – a že mám právo vynášať nad ňou nejaký morálny súd. 

To, čo však môžem, je zhrnúť svoje dojmy, ktoré som z jej voľby – a najmä z jej praktickej realizácie – mala. 

V prvom rade – Janette je z môjho (uznávam, že introvertného) pohľadu excentričkou. Pri prezentácii filmu pred novinárskou premiérou toto slovo nikto zo štábu nepoužil – naopak, hovorilo sa o hrdinstve, statočnosti, prevládala tendencia spraviť zo Janette akýsi vzor. 

Do jej srdca ani mysle nevidíme, možno naozaj mala túžbu svojou angažovanosťou vo filme pomôcť iným ľuďom. 

Janette sa  posledné mesiace pred plánovanou samovraždou rozhodla vpustiť filmárov do svojho života. Kamery ju sprevádzajú dokonca aj pri rozhovoroch s blízkymi, v ktorých im oznamuje a vysvetľuje svoju voľbu umrieť.

Osobne som však mala chvíľami pocit, že sa dívam na umelecky sofistikovanú a technicky dobre prevedenú odnož reality šou. A že hlavná hrdinka si to vlastne celkom užíva. 

Janette sa totiž posledné mesiace pred plánovanou samovraždou rozhodla vpustiť filmárov do svojho života. Kamery ju sprevádzajú dokonca aj pri rozhovoroch s blízkymi, v ktorých im oznamuje a vysvetľuje svoju voľbu umrieť. Ak by mi moja matka, babka či kamarátka oznámila, že sa dá zabiť, posledné, po čom túžim, je mať to zvečnené na kamere a odpremiérované v iks kinách po celej Európe. 

Janette ani filmári však zrejme nemali pocit, že idú cez čiaru. Ešte aj pri pohľade na malé deti, ktorým Janette oznamuje, že sa sťahuje a už nikdy sa neuvidia (pri nich jediných sa dopustila „milosrdnej lži“; zrejme nemala srdce či žalúdok na to, aby drobcom oznámila, že sa chystá zabiť sa), môže divák vidieť detailný záber na ich uslzené tváre. 

Kamery sú pri nej aj večer pred dňom naplánovanej smrti. Divák vidí posledné rozhovory s potomkami, poslednú Janettinu prechádzku, počuje jej posledné myšlienky o živote. 

Vrcholom je, že uvidí aj Janettinu smrť – od vpichu injekcie až po prvé predsmrtné záchvevy. Až keď začne Janette ťažšie dýchať, kamera sa rozostrí a obraz sa postupne začierni (a vráti sa až v okamihu, keď vidíme "dohru" napríklad v podobe rozhadzovania popola). 

To však nič nemení na fakte, že divák práve videl záznam zo samovraždy iného človeka. 

Boh s tým vraj súhlasí
Okrem Janette, ktorá neváha umrieť pred kamerami, je tu ešte jedna osobitá postava, ktorá si zaslúži vlastný odsek. 

Erika Preisig, tvár organizácie Lifecircle, ktorá sa snaží o legalizáciu eutanázie. 

Erika, ktorá má Janette asistovať pri samovražde. 

Erika je krásna staršia žena s vľúdnym pohľadom a dievčenským (hoc trochu šedivým) vrkočom. Je to typ ženy, ktorú keby som stretla na ulici, zrejme si k nej priradím adjektíva milá, dobrácka, prívetivá. 

Janette trpí nevyliečiteľnou chorobou - eutanáziu považuje za jediné riešenie. Snímka: Hailstone 

Asi aj je. S pokojom a pokorou hovorí so Janette, s pokojom a pokorou hovorí s jej príbuznými, s pokojom a pokorou hovorí o eutanázii. Kto by dal len na jej slová, začne veriť, že eutanázia je vlastne dobrý skutok. Lebo Boh určite nechce, aby sme trpeli.

Keď k tomu ešte Erika pridá svedectvo o tom, ako asistovala pri samovražde vlastnému otcovi, že verí v Boha (čo filmári podčiarkujú jej návštevou kostola) a nemyslí si, že pácha hriech, lebo to by sa nemohla cítiť tak pokojne, hľadajúci alebo nedovzdelaný katolík by hádam aj uveril, že Erika je reprezentantom kresťanského milosrdenstva. 

Ani do jej srdca a mysle nevidíme; z toho, čo vidieť môžeme, sa dá usudzovať, že Erika si naozaj myslí, že asistovanou samovraždou ľuďom pomáha. 

Táto zdanlivá pomoc (bez ohľadu na Erikine pocity) je však v skutočnosti v rozpore s katolíckou vierou: 

„Zákaz zabíjať sa dnes často obchádza zdanlivo humánnymi argumentmi. Avšak ani eutanázia, ani potrat nie sú humánnymi riešeniami životných problémov a utrpenia“ (Youcat, s. 208).

Keď k tomu ešte Erika pridá svedectvo o tom, ako asistovala pri samovražde vlastnému otcovi, že verí v Boha (čo filmári podčiarkujú jej návštevou kostola) a nemyslí si, že pácha hriech, lebo to by sa nemohla cítiť tak pokojne, hľadajúci alebo nedovzdelaný katolík by hádam uveril, že Erika je reprezentantom kresťanského milosrdenstva.

Adekvátnou odpoveďou kresťana na nevyliečiteľnú chorobu blízkych/blížnych nie je aktívna asistencia pri umieraní, ale pasívna pomoc pri umieraní. 

Trefný postreh o tom, prečo nemožno morálne pripustiť eutanáziu (pôvodne sa týkal používania eutanázie nemeckými nacistami), ponúkol aj židovský lekár Leo Alexander (1905 – 1985): 

„Na začiatku boli jemné posuny dôrazu v základnom postoji. Začalo sa to názorom, ktorý je pre snahu legalizovať eutanáziu typický: a to, že existujú stavy, pri ktorých už nestojí za to žiť. Tento postoj sa v svojich začiatkoch vzťahoval iba na chronicky ťažko chorých jedincov. Postupne sa oblasť tých, ktorí patria do tejto kategórie, rozšírila aj na sociálne neproduktívnych a ideologicky či rasovo nežiaducich ľudí. Dôležité je však vedieť, že tento postoj k nevyliečiteľne chorým bol nenápadným spúšťačom, ktorý mal na svedomí totálnu zmenu zmýšľania.“ 

Pokojne si zomri 
Rozmýšľam o tom, ako by som sa cítila, keby som bola dieťaťom či vnúčaťom Janette. 

Ak by som bola dcéra Bridget, ktorá ju opakovane prosila, aby si svoje rozhodnutie rozmyslela a ponúkala jej aj konkrétnu pomoc. 

Ak by som bola syn Simon, ktorý zdedil rovnakú diagnózu. 

Ak by som bola vnúča, ktoré sa raz dozvie, že babka vtedy neodišla do Ameriky, ale na druhý svet – dobrovoľne a napriek mojim slzám a prosbám, aby ostala. 

Ak by som bola hocikým zo Janettinej rodiny či známych, kto si o nej bude môcť pozrieť film a stále dookola si pretáčať Janettine posledné výdychy. 

Ak by som mala žiť s vedomím, že na to Janette vlastne mala právo – a že keď sa s tým neviem vyrovnať, je to môj problém.

Dobrá smrť zaujme, strhne, dokáže dokonca rozplakať (ako som mala možnosť vidieť okolo seba na projekcii). Ponúka otázky; podprahovo aj odpovede – najdôležitejšie však je, či ponúka dobré ovocie.

Dobrá smrť ma núti rozmýšľať – to je dobré. 

Dobrá smrť ma zaujala, (nepriamo) podnietila siahnuť po katechizme, pokúšať sa dôvodiť, prečo sa mi nepáči – to je dobré. 

Ale Dobrá smrť sama osebe nie je dobrá. 

Pripomína mi jednu anekdotu. Otec a syn idú do kina na film, v ktorom sa veľa vraždilo, pilo, zvádzalo. Po projekcii sa otec pýta syna, ako sa mu film páčil. 
„Bol dobrý,“ povie ten. „A čo si myslíš ty?“
Otec chvíľu rozmýšľa a potom povie: „Bol zaujímavý, ale nebol dobrý. Mal dobrú formu, ale nemal dobré jadro.“

Aj Dobrá smrť zaujme, strhne, dokáže dokonca rozplakať (ako som mala možnosť vidieť okolo seba na projekcii). Ponúka otázky; podprahovo aj odpovede – najdôležitejšie však je, či ponúka dobré ovocie. 

Ak ním má byť odkaz, že smrť je právo; ak ním majú byť príbuzní, ktorí sa musia vyrovnávať s dôsledkami tohto nášho práva; ak ním má byť naznačenie, že život má zmysel, len kým je človek mladý, zdravý a pekný – nie, ďakujem, takéto ovocie sa mi trávi ťažko.