Objímajme jasle, ale aj kríž

Ako sa v týchto dňoch máte?

Výborne (úsmev). Od februára som na dôchodku. Každý deň začínam modlitbou, a pokiaľ môžem, idem do kostola pozdraviť nášho Spasiteľa, vyprosiť si milosti a poďakovať sa za všetko. Aj dnes ráno som bola v kostolíku načerpať sily.

Spievate prakticky celý život. Zdedili ste výnimočný dar po svojich predkoch?

Moja mamička veľmi krásne spievala a viedla k spevu aj mňa. Začínala som ako malé trojročné dievčatko. Pamätám si, ako som sa postavila na prah nášho domu v Kružlovskej Hute, uklonila som sa a už to išlo.

Boli to ľudové piesne, veľmi rada som z nich mala najmä rusínsku Oj, zahrala muzyka. V škôlke už prišli prvé vystúpenia, pred menším i väčším publikom v kultúrnom dome. Potom v meštianke v Maľcove, v šiestom ročníku, kde bol detský súbor Mladosť.

Čiže klasická kapela, s ktorou som spievala. Vtedy boli rôzne akcie na družstvách, dožinky, MDŽ a podobne. Chodili sme aj na festivaly. Do života tak prichádzalo stále niečo nové, čo ma posúvalo ďalej.

Mali ste v dievčenskom veku trému?

Áno, tréma bola. Dnes je to hlavne zodpovednosť. Zvláštne je, že pri vystúpeniach v chrámoch žiadnu trému nepociťujem.

Ako vyštudovaná učiteľka ste chvíľu pracovali v materskej škole, kým ste sa dostali do profesionálneho umeleckého súboru. Ťahalo vás to viac k spevu ako k deťom?

Detské objatie, detská pravdivosť, to je niečo úžasné. Deti sú dar z neba, mám ich veľmi rada. Ale postupom času som cítila, že by som chcela spievať ako profesionálka.

Už hneď po maturite som šla na konkurz do Poddukelského ukrajinského ľudového súboru, ale tam pre mňa vtedy nemali miesto. Mamičke som povedala, však oni ešte za mnou sami prídu. A to sa aj udialo na jednom koncerte v Prešove, kde za mnou prišiel sám riaditeľ.