Oveľa lepšie viem rozprávať farbami

Vaše obrazy akoby dýchali farbami. Kedy ste začali dýchať farbami vy?

Kreatívne som sa prejavovala už ako dieťa. Ale maľovať som začala asi pred dvadsiatimi rokmi. Chodila som na rôzne kurzy, bola som pod individuálnym vedením a veľa som kreslila. Postupne som pracovala na tom, aby som sa posunula k abstrakcii.

Čo spája maľby, ktoré prezentujete na aktuálnej výstave Prieniky?

Vyberala som ich podľa toho, že sa v nich odráža to, čo som zažila, čo bolo pre mňa významné alebo čo nejakým spôsobom zasiahlo moje srdce a myseľ. Vnímam, že všetky prežité udalosti sa istým spôsobom stretávajú v prítomnosti. Tá je akýmsi fiktívnym prienikom minulosti a budúcnosti. Aj preto sú tieto obrazy akoby kompletnou výpoveďou všetkého, čo prežívam. Uvedomila som si, že rozhodnutia, skúsenosti, rozhovory, ktoré sa odohrali dávno alebo nedávno, majú dosah na môj súčasný život, vnímanie a tvorbu. To, čo prežívam dnes a aké rozhodnutia denne robím, do veľkej miery ovplyvní moju budúcnosť. Preto sa mi ako najrozumnejšie zdá žiť prítomnosť so všetkými jej odtieňmi a zákutiami najlepšie, ako viem. A hlavne poctivo voči sebe i voči svojmu okoliu.

Z toho vyplýva, že vaše obrazy sa viažu aj ku konkrétnym situáciám, ktoré ste zažili.

Áno, obdobie, počas ktorého tieto práce vznikali, vychádzalo z rôznych životných situácií. Niektoré sa odohrali veľmi dávno, no ostali mi v pamäti i v srdci čerstvé. Tými sú napríklad spomienky z detstva alebo silné udalosti z mojej mladosti. Iné sa udiali v  rozmedzí nedávnych rokov a ešte vo mne hlboko rezonujú. Sú to rozhodujúce okamihy ako moja svadba alebo odchod mojich rodičov. Súčasné okamihy sú poprepletané každodennými radosťami i starosťami.

Majú spoločného menovateľa?

Spoločným menovateľom je poznanie a viera v to, že všetko má svoj zmysel. Mojou úlohou je ho hľadať a nachádzať v každodenných situáciách. A odpovedať prostredníctvom obrazu na otázky, ktoré počas tohto procesu prichádzajú. Jeden obraz napríklad reflektuje situáciu, keď som cestou do práce kupovala časopis Nota bene od predajkyne, ktorá pre mňa bola symbolom odvahy. Zažila ťažkú životnú situáciu, no nevzdávala sa a každé nové číslo časopisu mi podávala s úsmevom. Keď som ju prestala stretávať, sprítomnila som si ju tým, že časť detailu z obálky časopisu, ktorý som si od nej kúpila, som aplikovala do obrazu s rovnomenným názvom Nota bene.

Odpustenie, 2022, akryl na plátne.

Sú aj iné situácie, ktoré ste na obrazoch sprítomnili?

Zachytila som svoju spomienku na Kanadu, kde som prežila deväť mesiacov. Počas tohto pobytu som pochopila veľa vecí o tom, kým som a komu patrím. To hlboko ovplyvnilo moje vnútorné nastavenie.

 Prečo ste sa rozhodli pre abstraktný výtvarný prejav?

Lebo je voľný, slobodný a má široké hranice. Nediktuje pozorovateľovi, čo má na obraze vidieť, umožňuje mu vnímať ho svojimi očami, rozvíjať jeho fantáziu, dotknúť sa jeho vnútra. Má svoje pravidlá a zákonitosti, ale dáva mi veľký pocit slobody vo vyjadrovaní toho, čo nedokážem povedať slovami. Teda keď mám pocit, že neviem nájsť primerané slová alebo ak ich aj nájdem, tak nestačia na to, aby som nimi vyjadrila, čo prežívam. Vtedy sú farby pre mňa spoľahlivejší aj dôvernejší výrazový prostriedok.

Ktoré hranice abstrakcie rešpektujete?

Využívam vrstvenie, aby som dala obrazu hĺbku. Alebo sa snažím uplatňovať systém „tri“. To znamená, že si nájdem tri oporné body, ktoré držia kompozíciu, pričom sa snažím viesť oči pozorovateľa celou plochou obrazu, aby v každej jeho časti nachádzali niečo zaujímavé. Usilujem sa o  rozmanitosť tvarov, odtieňov farieb, nanášaných vrstiev, ale tiež o  kontrast, aby obrazy neboli nudné. Niekedy sa s kompozíciou hrám, centrujem ju alebo rozhodím, ale vždy tak, aby bola dodržaná určitá harmónia celkového výrazu a to, čo som ním chcela vyjadriť.

Keď hovoríte o oporných bodoch, kto alebo čo je pre vás oporným bodom v živote?

Manžel je mojou veľkou oporou. Tiež priatelia a vzťahy, ktoré s nimi mám. A viera v Boha, tá je takou súčasťou môjho života a bytia, že sa v mojich obrazoch prejavuje, aj keď sa ju nesnažím vyjadriť vedome.

Keď sa pustíte do maľovania obrazu, máte istotu, že bude vyzerať tak, ako ho máte v predstave?

Mám plán. Ale nebránim sa tomu, keď sa už v  druhom či treťom štádiu začne obraz odkláňať od pôvodného plánu alebo vyvíjať iným smerom. Učím sa dobre počúvať svoj inštinkt, alebo možno presnejšie, intuíciu. Tá mi dovolí aj zariskovať, vtedy to už ide akoby samo – ja len držím štetec, špachtľu alebo iný nástroj. Spätne sa mi potvrdzuje, že je to dobré, výsledok je často lepší a mňa to napĺňa.

Aké farby máte rada?

Krémovú. Inklinujem k nej od detstva. Vždy na mňa pôsobila čisto, elegantne a prívetivo. Celkovo ma oslovujú prírodné farby, no nebránim sa ani kontrastom. Vychádzam z toho, čo prežívam a to sa odzrkadľuje aj vo výbere farieb. Mám rada ich hravosť, kombinácie a súvislosti, ktoré vytvárajú.

Nota bene, 2023, kombinované techniky na plátne.

Na jednom z vašich obrazov je však veľa tmavej farby. Čo vás k tomu viedlo?

Obraz som namaľovala krátko po odchode môjho otca. Istým spôsobom je výpoveďou o tom, čo som v tom čase prežívala a akým procesom som prechádzala. Zdola nahor obraz prechádza do svetlých farieb, ktoré vyjadrujú nádej a úľavu. Tie boli súčasťou môjho smútiaceho procesu, pretože pred otcovým odchodom sme sa stihli stretnúť v bode, ktorý bol pre oboch, povedala by som, bytostne dôležitý.

Čo vás v tvorbe najviac inšpiruje?

Vyrastala som vo Vysokých Tatrách, mala som rada pohľad na tatranské scenérie. Dodnes si pamätám, aká som bola oslovená výhľadom vždy, keď sme na túre vyšli ponad les. Príroda je pre mňa veľká inšpirácia – jej tvary, farby, mnohorakosť. Hoci ju nezobrazujem úplne priamočiaro, je v mojich dielach. Inšpiráciou sú pre mňa aj silné okamihy a skúsenosti, ktoré som prežila a istým spôsobom ma počas života stále sprevádzajú. Keď sme boli nedávno s manželom na Malorke, očarili ma kvapľové jaskyne, ich tvary a zemité farby. V hĺbke 36 metrov pod zemou sa skrýva neopísateľná krása. Pripadá mi to až metaforické – hlbokým ponorom do svojho vnútra môže človek odhaliť krásu a podstatu svojej identity.

Do obrazov ste však zakomponovali aj kríž.

Na obraze Uhol pohľadu je náznak kríža. Od určitého veku som vnímala kríž ako prechod od bolesti k radosti. Pričom tá radosť sa mi javí oveľa významnejšia. Aj preto som kríž zobrazila iba ako náznak a vsadila ho do žltého prostredia s  hravými prvkami. Nevnímam ho ako niečo odťažité a neaktuálne, čo malo výpovednú hodnotu len v minulosti. Skôr ako príbeh hlbokej lásky, ako niečo, čo je oveľa ucelenejšie, komplexnejšie a v konečnom dôsledku dokonca radostné. Nadobúdam presvedčenie, že príbeh, ktorý sa odohral na kríži, odkrýva nám ľuďom jednu dôležitú správu, a to, že pre Boha máme nekonečne vysokú cenu.

Ste vždy spokojná so svojím dielom?

Ak nie som, obraz nepustím medzi ľudí, zostáva v ateliéri a ďalej na ňom pracujem. Často sa stane, že čaká na svoje dokončenie aj pol roka. Keď nahodím jednu, dve či tri vrstvy, stane sa, že dlhšie hľadám spôsob, akým by som zobrazila to, čo chcem vyjadriť. Tak sa venujem inému obrazu, ale ustavične chodím okolo toho nedokončeného a  premýšľam nad ním. Potom dozrie pôvodná myšlienka, príde nápad, inšpirácia a celkom rýchlo ho dokončím. Urobím si vnútornú kontrolu, a keď prestanem mať nutkanie do obrazu vstupovať, niečo pridávať, uberať alebo meniť, vyhlásim ho za dokončený. Ale pri pohľade naň musím cítiť vnútornú spokojnosť.