Pán Boh do mňa dosť vložil

Prečo ste sa pred štyridsiatimi rokmi rozhodli študovať textilnú tvorbu?

Pôvodne som nechcela študovať textil. Keď sa človek hlási na strednú školu, má štrnásť-pätnásť rokov, čo je podľa mňa dosť málo na to, aby celkom presne vedel, ktorý odbor ho bude baviť celý život. Aj ja som uvažovala o tom, že by som na ŠUP-ke študovala fotografiu. Dodnes si pamätám okamih, keď som išla po školskej chodbe, otočila som sa a zaklopala na dvere textilného oddelenia.

Ste v aspoň sporadickom kontakte so spolužiakmi zo ŠUP-ky?

Spolužiaci z nášho ročníka pochádzali z rôznych kútov Slovenska a väčšina sa po škole vrátila domov, iba zopár nás je v Bratislave, takže nemáme možnosť sa často stretávať, čo mi je ľúto. Vzťahy medzi nami sú stále dobré, ale, žiaľ, po maturite sme mali iba dve stretnutia. Moja najlepšia kamarátka z textilného odboru však žije v bratislavskej Rači.

Tvoriť ste začali pomerne neskoro. Prečo?

Tvorila som vždy, ale ako matka malých detí sporadicky. Sústredenejší proces mojej tvorby sa začal, až keď ma už ako mamu tak veľmi nepotrebovali. Možno niektoré ženy dokážu tvoriť aj popri starostlivosti o malé deti, ale ja som bola po celom dni taká unavená, že som bola rada, že si idem ľahnúť. Žena musí stihnúť všetko: domácnosť, deti aj chodiť do práce. Nie každému sa podarí žiť na voľnej nohe, aby ho umenie uživilo. Ak si nájdem voľnú chvíľku, môžem ju využiť na tvorbu.

V čom pre vás spočíva hodnota umenia?

Hodnotu umenia vnímam aj v tom, že je to určitá arteterapia pre moju dušu. Je to prostriedok, ktorý bezprostredne dokáže odrážať vnútorné prežívanie a komunikovať na neverbálnej, ale o to intenzívnejšej báze. Celý život fungujem s desiatimi percentami sluchu, dnes možno len s piatimi. Vďaka výdobytkom techniky však počujem a môžem normálne fungovať v učiteľskom povolaní, ktoré je náročné na komunikáciu. Umenie vnímam ako niečo, čo bytostne potrebujem. Čo ma vedie do sveta predstáv, myšlienok a fantázie.

Aj keď ste textiláčka, vyjadrujete sa maľbou.

Textilné techniky si vyžadujú oveľa viac času stráveného nad dielom. Pri maľbe mi stačia akrylové farby a plátno, s ktorými mám v rámci svojich obmedzených časových možností väčšiu šancu zanechať tvorivú stopu. Čo sa týka textilu, realizujem sa v rámci úžitkovej podoby, maľujem hodvábne šatky a šály. Textilné časti uplatňujem aj v koláži do mojich obrazov.

Ale manželovi ste spestrili svojou maľbou aj košeľu.

Áno, môj manžel Andrej je nositeľ mojej textilnej tvorby. Má dve takéto košele a tri tričká. Nápady, farby aj kompozície sa zrodili v mojej hlave počas abstraktných chvíľ. Život ma však zatiaľ k väčšiemu množstvu nejako nepustil.

Ako sa začal váš spoločný príbeh s Andrejom a vzniklo z vás kompaktné Božie dielo?

Beriem to ako dar zhora, že Pán Boh nás spojil cez vieru a umenie. Obaja sme chceli kráčať životom s niekým, kto je veriaci. A tiež obaja potrebujeme vo svojom živote umenie, lebo máme prirodzenú túžbu dať von zo svojho ja niečo tvorivé. Prvé pohľady na diaľku sme si adresovali v kapucínskom kostole. Potom sme sa stretli na VŠVU, kde som začala študovať ako 25-ročná. Andrej, ktorý je odo mňa o dvanásť rokov starší, tam už vtedy učil na katedre reštaurovania.

Ovplyvňujete sa navzájom v tvorbe?

Určite áno. Delíme sa o spoločný ateliér. Je prirodzené, že manžel ma zavolá k svojmu dielu a naopak – ja sa opýtam jeho, čo si myslí o mojom obraze. Konzultujeme spolu svoje diela a posúvame sa v tvorbe ďalej.

Prehovorí z vašich obrazov na diváka viera?

Po páde komunizmu som sa ako dvadsaťročná obrátila. Veľmi silno. Túžila som to dať najavo, povedať všetkým: Pozrite sa, Boh si ma našiel. Myslím si, že obaja s Andrejom sa stále snažíme dávať do obrazov stopu našej viery. Manžel používa aj figurálne kompozície, takže na jeho dielach sa objavujú postavy. Ja mám veľmi rada abstrakciu. Hoci niektorým ľuďom sa ťažšie hľadá komunikácia s takým obrazom, lebo potrebujú konkrétnejší prejav zobrazovania viery a úplne opisné dielo. Podľa mňa je abstraktná symbolika vynikajúca práve pre vyjadrenie duchovného. Vyjadrujem ňou vieru i pocit niečoho nadpozemského. Do svojich obrazov rada komponujem slová žalmov. Môj veľmi obľúbený žalm je: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 127, 13).

Ktoré farby sú vaše obľúbené?

Som uchvátená žltou a oranžovou. Tieto farby sú vo mne silno zakódované. Chcem, aby moje obrazy boli pozitívne, lebo okolo nás je veľa negatívneho. Myslím, že žltá a oranžová prinášajú do duše človeka radosť. Sú slnkom a súčasne ohňom, žiaria, hrejú, dodávajú svetlo.

Čo predstavujú krížiky na vašich obrazoch?

Kríž sám osebe je symbol. Ako študentka textilnej tvorby som robila aj krížikové výšivky. Ale v krížikoch, ktoré maľujem na svoje obrazy, sa zároveň odráža moja viera. Keďže som textiláčka, krížik som zobrazovala v textilnej metafore, ktorá symbolizuje naše každodenné kríže.

Hovorili ste, že ako dvadsaťročná ste zažili obrátenie. Kto vás priviedol k viere?

Bola som pokrstená ešte v nemocnici ako novonarodené bábätko. Nevedelo sa, či a ako dlho budem žiť. Ale Pán Boh ma zachoval. Ako dieťa som však do kostola nechodila. K viere ma priviedla moja o tri roky staršia sestra Alexandra. Veľa sa za mňa modlila. Ako dvadsaťjedenročná som sa zamestnala v domove sociálnych služieb pre deti s Downovým syndrómom, ktorý viedli anglické panny. Rehoľné sestry boli približne v mojom veku, tak som sa s nimi skamarátila. Jedna z nich – sestrička Bibiana ma potom aj pripravovala na prvé sväté prijímanie. Prvý raz som prijala Pána Ježiša v Eucharistii ako 24-ročná v jezuitskom kostole v Bratislave.

Aké pocity sprevádzali vaše prvé sväté prijímanie?

Hľadala som zmysel života a odrazu som si jasne uvedomila, že mi chýba Boh. Bolo to ako blesk z neba. Myslím, že je iné a oveľa hlbšie, keď nájde Boha dospelý človek, než keď k Eucharistii pristúpi ako dieťa.

Ako vyzerá dnes vaša modlitba?

Čo sa týka modlitby, žiaľ, priznávam, že už to nie je také horúce ako pred tridsiatimi rokmi. Vtedy som si myslela, ako vysoko už budem v tomto veku so svojím duchovným životom. Ale trošku som sa dala strhnúť tým pozemským. Mala by som si vážne vstúpiť do svedomia a vrátiť sa na začiatok svojej viery.

Vaša spoločná výstava s manželom v Dome Quo vadis mala názov Malý kus slnka je všade tvoj. Čo odráža?

Napriek tomu, že sa nám často zdá všetko smutné a ťažké, my veriaci by sme sa nemali báť. Lebo kdekoľvek sme – ja, ty, my, vy –, malý kus slnka je všade môj, tvoj, náš, váš. Nebojme sa, slnko si nás nájde aj v najťažšom okamihu života, zasvieti nám nádejou a radosťou a my pochopíme, že nás to pozdvihuje.

Ste si s manželom jeden pre druhého slnkom?

Pán Boh to dobre vymyslel, lebo vo dvojici sa kráča životom ľahšie i radostnejšie. Vo dvojici majú ľudia väčšiu šancu navzájom sa pozdvihnúť, môžu si pomáhať niesť kríže, človek už na to bremeno nie je sám. Vždy ste dvaja.

Kde a kedy ste sa brali?

Tento rok v novembri to už bude 27 rokov. Bolo to v Dóme sv. Martina. Nikdy predtým by som si nepomyslela, že raz budem kráčať cez tento krásny chrám, aby som tam pred oltárom povedala svoje áno.

O ľuďoch, ktorí majú hendikep, sa hovorí, že sú inak obdarovaní. Je to tak aj s vami? Vnímate veci, ktoré iní ľudia nevnímajú?

Myslím, že áno. Od narodenia mám obojstrannú 90-percentnú stratu sluchu. Do školy som nastúpila o rok neskôr, aby so mnou ešte logopédka mohla vytrénovať lepšiu výslovnosť. Ale vďaka hendikepu som húževnatejšia a vytrvalejšia, chcem niečo dosiahnuť, takže ma to posúva. Keď má človek niečo ako samozrejmosť, možno v ňom rozmer húževnatosti ani nerozkvitne. Ako sa píše v Malom princovi, možno vidím viac do hĺbky veci, ktoré iní ľudia nevidia, a mám silnejší rozmer vnímania. Pán Boh do mňa dosť vložil