Po búrke prichádza uzdravujúce ticho

Máte za sebou premiéry o veľkých historických postavách – o svätom Františkovi z Assisi a o Mojžišovi, ktorý mal ako muzikál premiéru vo vašom domovskom Divadle Nová scéna. Ako k spracovaniu takýchto tém pristupujete?

Veľmi sa teším, že moje aktuálne pracovné obdobie je lemované veľkými témami. Pri Mojžišovi som nebola v tvorivom tíme, ale manažérskom, no bol to krásny zážitok byť pri vzniku takého silného diela po hudobnej i myšlienkovej stránke. Do muzikálu pre celú rodinu o sv. Františkovi som skomponovala hudbu a to bola jedna úžasná i bláznivá cesta, ktorá ma naučila byť prítomná tu a teraz a nebáť sa hrať s vlastnými nápadmi. Keď ma režisér Peter Weinciller oslovil, pred témou som mala pokoru, no lákala ma svojím posolstvom. Nádherné texty Zdenky Pašuthovej nebolo ľahké zhudobniť, boli písané v dialógu. Výzvou bolo podať tému detským divákom hravo, aby ich zaujala, a zároveň aby to malo svoju hĺbku. No myslím, že sa to v konečnom dôsledku veľmi pekne podarilo, boli sme skvelý tím.

V čom vidíte ťažisko tohto muzikálového príbehu? Priblížite nám ho?

Štyri deti hľadajú Františka, aby im sprostredkoval zázrak, a tak sa mama jedného z nich uzdravila. Deti sa vydávajú na cestu a počas svojej púte si uvedomujú skutočné hodnoty, čo je tiež v istom zmysle zázrak. Aj my dospelí by sme si mali pripomínať, aká dôležitá je striedmosť a jednoduchosť, ale aj detská radosť a zvedavosť. Myslím si, že práve v súčasnosti, keď sme zahltení internetom, sociálnymi sieťami, honbou za majetkami a materiálnym svetom, by sme si mali pripomínať príbehy ľudí, ktorí sa hnali za úplne inými hodnotami a ktorí videli zmysel života v konaní dobra a v radosti z maličkostí.

Pred sviatkami a koncom roka prežíva mnoho ľudí hektické, stresujúce obdobie. Aké obdobie je to pre vás?

Musím priznať, že november a december sú pre umelcov najťažšie obdobie, lebo vtedy je najviac tvorby, koncertov, inscenácií, predstavení, čiže naozaj sme vo veľkom kolobehu. Mám však pocit, že to nie je len v umeleckom svete, ale všade. Veľa domácností si myslí, že na sviatky musí byť všetko v perfektnom poriadku a hojnosti. A tak vznikajú zbytočné hádky len preto, že sa ľudia ženú za dokonalosťou domácností a darčekov. Kiežby si čo najviac ľudí uvedomilo, že hodnota Vianoc je skrytá úplne niekde inde. Treba ich prežiť hlavne v pokoji, láske a skromnosti a vážiť si chvíle, keď môžeme byť spolu.

Viete si vychutnať chvíle pokoja a ticha?

K svojmu životu ticho veľmi potrebujem. V tichu vznikajú všetky moje piesne a nápady, v tichu vzniká aj vnútorná očista a uvedomenie si toho, čo žijem a ako chcem žiť ďalej. Žiaľ, v poslednej dobe mám málo ticha, čo na mňa veľmi vplýva. Pracujem v divadle na pozícii, ktorá predstavuje neustály kontakt s ľuďmi a emóciami a mnohokrát i stres. Popritom tvorím dva albumy a hudbu pre iné divadlá. Večer sa stretnem alebo si zatelefonujem s priateľmi. Zrazu je polnoc a ja zistím, že som celý deň nebola v tichu.

Čo to s vami robí?

To, že zaspávam až o druhej po polnoci, pretože potrebujem ticho. Potrebujem čas pre seba, v ktorom rozjímam. Keď ho nemám, o to dlhšie zaspávam. To je možno dôvod nespavosti aj iných ľudí, že si nevedia dopriať ticho v hlave, lebo potom aj keď je človek sám, ide v ňom obrovský prúd myšlienok. Pre mňa ticho znamená ostať v pokoji sama so sebou a hlboko načúvať vnútornú pravdu v sebe. Vtedy tok myšlienok nejde príliš rýchlo, ale vyviera z hĺbky duše.

Bude vyvierať z hĺbky aj váš nový album, na ktorom pracujete s Dominikou Kavaschovou?

Pevne verím, že pred sviatkami nám vyjde album Morena 2, ktorý vyvrel z veľkej hĺbky nás oboch. Tento album bude iný ako predchádzajúci, lebo prichádzame s novými témami, ale stále bude dostatočne radostný, plný lásky i humoru, takže ľudí určite nebude deprimovať. V novom roku potom poslucháčom predstavím svoj ďalší sólový album, na ktorom spolupracujem s krásnym človekom a nadaným umelcom Kristiánom Tahym. Stará sa o vizuálny koncept albumu a  k  mnohým skladbám napísal hlboké texty. Bude to ponor do myšlienok o láske, bytí, zmysle života aj o viere. Čiže si berieme do rúk a úst aj iné témy ako len lásku. Aj keď tá bola a je v mojej tvorbe prítomná vždy.

Čo pre vás znamená láska?

Do inscenácie Morena som napísala vetu, že o jednej veci nepochybujem a to je láska. Keď ju cítim, viem, že je a už sa nemusím na nič pýtať. V poslednom čase uvažujem viac o tom, že láska je dar. Mnoho mladých ľudí má problém pomenovať, čo je láska. Akoby sa vytrácala z nášho prežívania. Pritom absolútne verím, že každý z nás je jej nositeľom. Ale dnes, keď je okolo nás veľmi veľa vzruchov, sa často nevieme zahĺbiť do jej skutočnej podstaty. Pre mňa je láska pocit, že vnútorne žiarim a že chcem v tej chvíli konať dobro. Slobodne. Láska je tiež niečo, čo chcem rozvíjať a darovať prostredníctvom svojich talentov.

Vy ste boli vychovávaná vo viere, to je tiež dar.

Áno, ale som aj veľmi hľadajúci človek. Bolo obdobie, keď som vieru nemala v sebe ani ukotvenú, ani samozrejmú, veľa som pochybovala. Bola to cesta. Teraz som v období, keď vieru nachádzam a veľmi intenzívne vo mne pracuje. Aj môj nový album bude zobrazením tejto cesty.

Pred rokmi ste spolupracovali s utečencami. Ako vás to ovplyvnilo?

To bolo už dávnejšie, keď som žila v Paríži. Bola som tam na umeleckom pobyte, počas ktorého som komponovala album Escape. V umeleckej rezidencii Cité des arts som spoznala viacerých utečencov zo Sýrie a Iraku. Ich príbehy boli strašné. Zrazu som pochopila, že ich život nie je odlišný od nášho, len má vojnové charakteristiky. Sú to ľudia, ktorí majú svoju vieru, svoj spôsob chápania sveta, ale vedia sa zabávať ako my a tiež vedia vyjadriť umením, čo cítia a prežívajú.

Takže umenie nemá hranice.

Umenie je najslobodnejšie povolanie, aké existuje. Skutočný umelec má vnútri pohon, ktorý často vyviera z oblastí, o ktorých ani sám nevie. Keď začne tvoriť úprimne a zo srdca, jeho umenie nemá hranice, preto si vždy nájde svojho diváka, poslucháča, čitateľa. V tom je podľa mňa naozaj slobodné. Dôležité však je, aby umelci mali priestor, kde by sa mohli realizovať. Potrebujú podporu tvorivosti. Umenie je v každom z nás a to, ako ho vyjadríme, je naša vnútorná sloboda.

Čo je váš vnútorný umelecký pohon?

Ticho, ktoré som spomínala, ale zaujímavé je, že ticho by nefungovalo bez toho, aby som predtým nezažila búrku.

Hovorí sa, že všetky dobré, krásne veci sú vykúpené utrpením a bolesťou, čiže búrkou.

Je to tak, ale treba dodať, že aj veľká radosť vie veľmi inšpirovať. No častejšie sa mne a – ako viem – aj mnohým kolegom stáva, že naše umenie vychádza z bolesti. Keď si človek v ozdravnom tichu zahojí rany a utíši bolesť, vzniká tvorivý proces. Odrazu to, čo prežil, dokáže zmeniť na báseň alebo inú umeleckú výpoveď. Pre mňa je to terapia, lebo keď sa to udeje, je to dar. Pritom ani neviem, ako sa to udeje, len sa to zrazu stane a mne sa vtedy veľmi uľaví. Druhá fáza úľavy príde, keď si moju tvorbu niekto vypočuje. Nehovorím, že to musí byť dav. Zvláštnosťou umelcov je, že málokto si robí umenie len pre umenie, pre seba. Chceme byť počutí a videní, lebo máme pocit, že sa s nami aj iní vedia spojiť v danej téme.

Za čo vďačíte rodičom, ktorí sú obaja umelci?

Hlavne za to, že dokážem vnímať a cítiť lásku. Je to aj vďaka tomu, že mi ju priehrštím dali a že mi aj vo svojom manželstve ukázali, aké to je, keď je vzťah rešpektujúci a milujúci. Vďaka tomu sa mi prekonávajú niektoré prekážky oveľa ľahšie. Rodičia ma tiež naučili nehnať sa za materiálnym. Preto mám zdravý vzťah k  peniazom a viem žiť skromne. V skromnosti a pokoji prežívame aj vianočné sviatky.

Aké chute máte na Vianoce najradšej?

Aj keď nejem veľa mäsa, na Vianoce ide kapustnica od mamy u nás doma potokmi. Inak mám veľmi rada vietnamskú kuchyňu, tekvicové polievky, kurkumu, zázvor a čili, teda hrejivé koreniny.

Akou chuťou a vôňou by ste definovali svoju umeleckú dušu?

Som človek, ktorý sa veľmi rád nadýchne vône kvetov i  parfumov, ale aj korenia a esenciálnych olejov. Moje hobby je zbierať vône akéhokoľvek druhu. Svoje umenie by som charakterizovala ako spojenie sladkej, oblej a hrejivej čokolády s  čili, ktoré pre mňa nepredstavuje štipľavosť v negatívnom zmysle. Vnímam ho ako oheň a rozprúdenie krvi.