Poďme do Betlehema a pokloňme sa Dieťaťu

Tajomstvo narodenia Božieho Syna zaodeté do príbehu či rozprávania – akým je napríklad svedectvo starej osamelej matky preberajúcej na Štedrý večer zrnká ruženca, modliacej sa za svojich najbližších, a predsa fyzicky aj duchovne vzdialených, postupne odchádzajúcej prežívať Vianoce bez konca – z pera nitrianskeho biskupa Viliama Judáka – má dokázateľne zázračnú moc dotýkať sa ľudských sŕdc, zohrievať ich chlad, dvíhať sklonené hlavy, rozžarovať oči, oživovať údy, rozveseľovať myseľ, zachraňovať a vykupovať životy.

Tak ako sa to začalo diať v tej noci, keď na tento svet prišiel Ježiš, Boží Syn, Božie Slovo.

Tajomstvo Vianoc je nevyčerpateľné, tak ako je nevyčerpateľná Božia láska, ktorou Boh obdarúva človeka, či už v akte stvorenia, vykúpenia, alebo zavŕšenia jeho existencie v Božom dome, kde sám Pán, narodený v Dome chleba – Betleheme, obsluhuje a rozdáva pokrm večnej štedrej hostiny.

Preto tak ako opis spásneho diela počínajúceho vtelením, položením do drevených jasieľ a zavŕšeného ukrižovaním na dreve kríža potrebuje celú sériu teologických náhľadov, modelov a obrazov, tak potrebuje aj nepreberné množstvo rozprávaní, ktorými sa odhalí zakaždým iný, väčší alebo menší fragment neobsiahnuteľného tajomstva kenotickej proexistencie (pokorného sebadarujúceho bytia pre iných) syna Boha i syna človeka.

Kniha Poďme do Betlehema

Publikácia Poďme do Betlehema je plná takýchto spásnych rozprávaní, ktorých pôvodcami sú ľudia hlboko (takpovediac celoživotne) prežívajúci tajomstvo vtelenia a umelecky alebo duchovne meditujúci nad postavami nového betlehema vyrobeného v rokoch 2016 – 2020 a pravidelne vystavovaného v románskej kaplnke nitrianskej Baziliky sv. Emeráma.

Vyrezávať betlehem je vždy radosť

Umelecký rezbár a autor betlehema Georg Bergmeister, pre ktorého bolo „vyrezávanie betlehemov vždy vášňou a radosťou“, vyznáva: „Posvätná udalosť narodenia Krista v betlehemskej maštaľke sa ma vždy nanovo dotýka, pretože má rozhodujúci vplyv na vývoj celých dejín ľudstva.“

Preto si uchováva nádej, že ním zhotovený betlehem bude „svojou duchovnou atmosférou pozývať k zamysleniu a viesť veriacich i neveriacich k hlbokému zážitku“ (str. 14; 24).

Sestra Veronika Orešková z Rodiny Panny Márie, ktorá na umeleckom spracovaní betlehema spolupracovala technikou polychrómie, sa podľa vlastných slov stala svedkom toho, čo je nepochybne aj jej želanie pre všetkých, ktorí sa betlehema dotknú svojím srdcom: „Opäť som sa stala svedkom, ako bielo natretá socha začína v procese polychrómovania postupne ožívať.

Keď napríklad namaľujete Dieťaťu Ježišovi ružové líca, pery a žiarivé oči, zrazu sa na vás začne pozerať, akoby vás vyzýval na dialóg. Veľmi si prajem, aby sa ľudí, ktorí si tento betlehem prídu pozrieť a budú sa pred ním modliť, dotkla Božia láska a aby im priniesla útechu“ (str. 34 – 35).

A čo hovoria či učia jednotlivé postavy betlehemskej scény?

Panna Mária

Bohorodička, Panna Mária, tá, ktorej „život nebol ustlaný na ružiach“, ale bol tŕnistou a bolesťou naplnenou cestou, učí, že sa už nikdy nemáme cítiť Bohom opustení.

Veď v Dieťati Ježišovi prišiel „Jahve – Záchranca“, a preto „tak ako Panna Mária, tak aj my môžeme vykročiť s vierou do každého dňa, bezpečne a radostne... bez strachu a s istotou v ústrety cieľu nášho života“ (str. 39 – 40).

Božie Dieťa Ježiš

Božie Dieťa uložené v jasliach, Ježiš – v preklade Spasiteľ –, toto „chudobné pachoľa“ je pre všetkých dôkazom, že Boh je láska (porov. Jn 3, 16).

Dieťa ako centrum betlehemskej scény je „príčinou veľkej radosti pre všetkých ľudí, lebo je naším Spasiteľom, Osloboditeľom, Záchrancom, Vykupiteľom a Pánom“, je hybnou silou nášho „vnútorného pohybu“ smerom k vykúpenej forme bytia.

Ono – ako nie obyčajné dieťa, ale ako Syn Boha – nás učí, že byť spasený znamená „žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry“; učí nás, že táto nová forma života znamená prostredníctvom našej láskyplnej blízkosti spôsobiť rozžiarenie tvárí, aby boli ako „nebo ozdobené hviezdami“.

To si žiada „zanechať namyslenosť, ilúzie o normálnosti, nájsť odvahu bezpodmienečne veriť v nekonečnosť lásky a v pravdu spolucítenia“.

Takto betlehemské Dieťa daruje „zmysel nášmu životu, existencii i každodennému lopoteniu“, pretože nám prináša „jasné svetlo v základných otázkach: odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec“ (str. 49 – 50).

Svätý Jozef

Betlehemského Jozefa vykreslil svätý Lukáš ako hlavného protagonistu príbehu o Kristovom narodení – je plný údivu, mlčania, premýšľania, klaňania, ochoty meniť svoje neúplné a čiastkové predstavy o Bohu. Áno, svätý Jozef „neuväznil Boha vo vlastných myšlienkach a rozhodnutiach.

Neurobil si bôžika z vlastných myšlienok, nezbožstvil svoje dôvody“.

Aj preto nás nasmerúva k Eucharistii ako sviatosti Ježišovej trvalej prítomnosti medzi nami, ktorá je hodná obdivu, mlčania, uvažovania, klaňania aj zmeny zmýšľania, a tak nám „pomáha dospieť k hlbšej eucharistickej zbožnosti“ (str. 59 – 61) – čo je nepochybne skrz-naskrz vianočná milosť.

Svätá rodina

Ježiš, Mária a Jozef tvoria Svätú rodinu. Ona tu stojí ako vzor, ako napomenutie, ako povzbudenie k rodinnému životu.

Učí totiž, že v dobe spochybňovania je „úplná rodina ešte stále dobrým základom na úspešné formovanie života; ešte stále je želanou predstavou plánovania života mnohých mladých ľudí a miestom ľudského dozrievania a ľudského šťastia“.

Svätá rodina je znamením a školou „posilňujúcej solidarity“ potrebnej nato, aby sa „rodiny nedali ťažkosťami deprimovať, ale s odvahou kráčali po zvolenej ceste ďalej“.

Zároveň učí, že šťastie v rodine, po ktorom všetci tak túžime, že vzájomná náklonnosť, oddanosť, harmónia i radosť sú Božím darom pre toho, kto miluje, kto „vyhľadáva dobro nie pre seba, ale snaží sa dať ho druhým“ (str. 65 – 66).

Anjeli

Vianoce si nie je možné predstaviť bez anjelov. Oni si „právom zaslúžia, aby sme im venovali pozornosť“, pretože „z vianočného príbehu hovoria“. Prihovárajú sa nám, aby nám dali návod, ako „nechať letieť šíp nádeje a túžby ďalej, ako siaha naše oko a náš ohraničený horizont“.

Učia nás, že „existuje dosť dôvodov klaňať sa Bohu“ spolu s nimi. Učia nás, aby sme sa „pripojili svojím životom a túžbou k ich chválospevu“, a tak aby sme naplnili ľudskú pratúžbu „milovať iného“ a tiež túžbu „stať sa láskou“ (str. 75).

Pastieri

Ani pastierov nemožno prehliadnuť. Oni učia to, čo tvorí jadro evanjelia, že „poslední sú v Božom kráľovstve prvými“, a teda že prijatie Mesiáša prináša ľudskému životu úžas a nefalšovanú radosť.

To je možné tomu, kto sa tak ako pastieri stane pokojným a ostražitým človekom, „starajúcim sa o viac ako len o seba“, kto vie žiť medzi „dňom a nocou, medzi snom a skutočnosťou“, čiže žiť len pre také sny, ktoré je možné vystaviť jasu dňa (str. 82 – 83).

Ide o život dobrého pastiera, čiže človeka „ktorému záleží na šťastí iných a ktorý nesie zodpovednosť aj za druhých“, človeka, ktorý vie vyjsť za blížnymi, ktorí „blúdia, nevedia ako ďalej a topia sa v problémoch“, kto vie „obviazať rany, aby mohli pokračovať v ceste“, kto vie niesť „cudziu biedu tak, ako ju niesol Ježiš, náš Dobrý pastier“, a vidieť v tom cestu „k osobnému a večnému šťastiu“ (str. 91).

Traja mudrci

Mudrci od východu sú nositeľmi toho, čo „totalitní panovníci nemajú radi, ba z čoho majú strach“ – neohrozenej pevnosti vo viere v Ježiša Krista.

Áno, tieto bohato zdobené postavy svedčia o tom, že „kto sa podriadil vláde Ježiša Krista, oslobodí sa od každej inej nadvlády“, a tak je naplno slobodným človekom, nebojacim sa ani prenasledovania či represálií.

Matka s dieťaťom

V blízkosti Božieho Dieťaťa sa v novom betleheme nachádza aj postava matky, ktorá privádza k Ježišovi svoje dieťa, držiace v náručí kohúta ako dar. Jej lekcia je pre nás jasná: „úlohou matky a otca je viesť svoje dieťa aj k jasličkám“, čiže ku Kristovi (str. 110).

Muž s fajkou

Originálne a naskrz netradične pôsobí na scéne muž s fajkou. Vôbec nie je sviatočne oblečený, jeho pohľad smeruje kdesi do neznáma.

Akoby ani nebol prekvapený betlehemskými udalosťami a jeho myseľ sa skôr zaoberá všednými, každodennými myšlienkami: „kde kúpi dobrý dohán do svojej fajky alebo kde sa mu zatúlala neposlušná koza zo stáda, či ako obrobí svoju kamenistú roličku“.

Je znázornením každého z nás, kto sa zoči-voči tajomstvu vtelenia dáva strhnúť menej dôležitými, menej vznešenými vecami.

Preto „muž s fajkou“ pôsobí ako výstraha a pripomína nám, aby sme ani my nepôsobili nepatrične, aby sme si našli cestu k betlehemu v čase sviatočnom, aj všednom, aby to, čo je vznešené a Božie, neostalo nepovšimnuté (str. 116 – 117).

Deti a žena s džbánom

Deti pri jasličkách učia, že sa „všetci môžeme stať tak trochu deťmi, keď zostaneme v rozjímavom nazeraní pred scénou Narodenia a dovolíme, aby v nás znovu skrsol úžas nad tým podivuhodným spôsobom, akým sa Boh rozhodol prísť na svet“.

Deti nám teda sprostredkúvajú milosť žasnutia pred týmto tajomstvom (str. 122).

Žena s džbánom nám – podobne ako Samaritánka pri studni – pripomína, že stretnutie s Ježišom – či už dospelým, alebo dieťaťom – z nás má vyformovať hlásateľov evanjelia, čo predpokladá, že najskôr sa ním dáme uzdraviť, odpustiť si naše hriechy a radikálne sa premeniť (str. 128).

Betlehemské zvieratá

Baránok, ktorý je obrazom Ježiša (porov. Iz 53, 7), je nositeľom vlastností ako „miernosť, odovzdanosť, milosrdenstvo či pokora“, ktoré chce vzbudiť v každom meditujúcom človeku. Nadovšetko však chce podnietiť „pevné odhodlanie žiť, obetovať sa aj zomrieť za Krista“ – Božieho Baránka (str. 135).

Následne Ježišov oslík, tento nemý tvor, je „prvým znamením spolucítenia a milosrdenstva zo strany stvorenia voči Bohu“. Chce nám tak povedať, že „každá bytosť, už len preto, že je živá, je predurčená na to, aby bola dobrá, aby neničila, aby bola dobrá teplom vlastného tela“.

Zároveň je oslík dôkazom, že naša častá nerozumnosť, pomalosť, nedostatok dôvtipu, neschopnosť poučiť sa z vlastných chýb, čiže „somárikovské“ vlastnosti, nás nevylučujú z prítomnosti pri jasličkách. Práve naopak, týmto somárikom „patrí pri jasličkách prvé miesto“ (str. 138).

Prvky Božieho stvorenia

Nakoniec sú v betlehemskej scéne aj prvky Božieho stvorenia: hviezdy, svetlo, slama, ktoré sa stali od okamihu vtelenia symbolmi rozprávajúcimi o „sláve Boha na výsostiach“ (Lk 2, 14).

Oni nám pripomínajú, že „novonarodený Mesiáš prevracia naše istoty aj pseudohodnoty, a tak to, čo kedysi malo cenu, zrazu cenu nemá, a to, čo bolo kedysi bezcenné – ako slama v jasličkách –, je razom „slama, slama premilá“, ktorá „nikdy taká šťastná nebola“ (str. 152).

Deti pripútané „k drevu kríža“

Tak ako je bez svetskej hodnoty a lesku slama pri jasličkách, takými sú dnes neraz aj deti, zvlášť tie, čo sú od kolísky pripútané aj k drevu kríža. Im však nikdy nechýba niečo vzácne – obrovská túžba po Vianociach.

O jednom takomto dieťati píše jeho ošetrovateľ a dnes aj známy český spisovateľ Martin Selner: „Dnes dorazil i malý chlapec, ktorý je u nás prvý deň. Je zaujímavé sledovať, ako sa zoznamuje s okolím.

Každý preferuje určitý štýl a zmysel. Niekto sa pozerá, iný si potrebuje všetko obchytkať, ďalší zas všetko ochutnať. Občas sa objavia aj takí, ktorí potrebujú všetko rozbiť. Posadil sa a pozeral okolo seba.

‚Vôbec to neuteká,‘ povzdychol si chlapec v kresle. ‚Neboj sa, obed bude o chvíľu.‘ ‚Nie, obed.‘ ‚Tak na čo čakáš?‘ ‚Na Vianoce.‘“

Áno, všetci – malí i veľkí – čakáme každoročne na Vianoce.

Je to čas, ktorý je taký naplnený večnosťou, čas taký plný chvejivého očakávania blížiaceho sa šťastia, že od detstva azda málokto z nás presne registruje deň, na ktorý Štedrý večer (ba celé sviatky Božieho narodenia) pripadá – či je to pondelok alebo piatok.

Akoby sa tento deň rozplýval do šírky, dĺžky, výšky a hĺbky (porov. Ef 3, 18) a menil sa na biblický siedmy deň završujúci stvorenie človeka i sveta, ktorý je zároveň dňom ôsmym – eschatologickým, večným, naskrz Božím, blaženým, štedrým.

Takto sa začínajú meniť a graduálne nadobúdať príchuť sviatočnosti aj posledné dni Adventu až po bod vigílie, ktorá je „extraktom celého Adventu a zároveň extraktom, stredom či srdcom vianočných sviatkov“.

Tieto dni sú už niekoľko rokov na Nitrianskom hrade spojené s inštaláciou nového betlehema a najmä postáv, ktoré doň už neodmysliteľne patria.

Atmosféra býva síce pracovná, lebo treba všetko preniesť, upraviť, rozmiestniť, naaranžovať, ale zároveň je hlboko priateľská, láskavá, akoby s každou postavou a s každou „tehlou“ priloženou do betlehemskej scenérie prestupovalo do sŕdc zúčastnených svetlo jej tajomstva – Božia láska.

Oplatí sa túto atmosféru zažiť – ak nie naživo – tak aspoň listovaním v novej publikácii a meditáciou nad fotografiami umelecky stvárnených postáv a nad teologicko-duchovnými impulzmi autora.

Ony hovoria. A to, čo ohlasujú; to, čo nesú ich svedectvá, je zvesť schopná meniť srdcia, hodnoty, tvárnosť zeme. Venite adoremus.