Pohladenie za pretrpené bolesti mnohých

Čo a kedy vás podnietilo pustiť sa do skúmania Akcie B?

V júni 1990 som sa ako členka Slovenského helsinského výboru zúčastnila v Kodani na zasadaní OBSE o ľudskej dimenzii, teda ochrane, ale aj porušovaní ľudských práv. Predchádzajúce obdobie vývoja v Československu poskytovalo veľa materiálu na reflexiu tejto témy. Rozhodla som sa pre úplne zabudnutú tému – násilné vysťahúvanie občanov Slovenska a ich zaraďovanie na nútenú prácu od roku 1948 a najmä v rokoch 1952 – 1953. Po 40 rokoch žilo ešte veľa perzekvovaných a bola šanca vytrhnúť ich osudy zo zabudnutia a najmä zasadiť sa za ich rehabilitáciu a odškodnenie.

Tieto barbarské zločiny sa diali v mene ideálov ako sloboda, rovnosť, spojenie proletárov na celej zemi. Prečo bola realita taká vzdialená od ideálu?

Tieto ideály boli, ako to už býva, súčasťou ideológie, v tomto prípade marxisticko-leninskej. Jej cieľom bolo rozšírenie moci komunistickej strany v krajinách, ktoré boli pod vplyvom Zväzu sovietskych socialistických republík ako jedného z víťazov druhej svetovej vojny. Súčasťou tejto ideológie bola aj absolútne odmietavá, až zničujúca kritika celého doterajšieho vývoja spoločnosti, jej hodnôt, náboženstva, kultúry aj ich nositeľov. Ideológia tu prekrývala obrovskú priepasť, ktorá sa roztvárala medzi ideálnym cieľom – komunistickou spoločnosťou a tristnou realitou vývoja, osobitne v Sovietskom zväze. To poukazuje aj na skutočnosť, že nešlo primárne o kvalitu života jednotlivca či spoločnosti, ale o moc, jej presadenie a udržanie bez ohľadu na cenu.

Divadelná inscenácia Akcia B – rozprávanie o mlčaní mapuje len jeden zo stoviek príbehov perzekvovaných rodín. Nevydesil vás ich počet?

V divadelnej inscenácii ide o príbeh fiktívnej rodiny. V jej osude sa bez zveličovania sprítomňuje celý perzekučný mechanizmus, ktorý dopadol na približne 1 400 rodín. Každý typ perzekúcie a každá obeť sú obžalobou vtedajšieho politického režimu. A o to viac jeho byrokratická snaha doviesť mechanizmus vysťahúvania, ktorý sa dial pod priamou kontrolou Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, do dokonalosti. Teda aby sa dal čo najefektívnejšie uplatniť na čo najväčší počet rodín a následne kontrolovať ich nútený pobyt a pracovné zaradenie. To bol proces, ktorý sa od jesene 1948 takmer rok odohrával ako „očista Bratislavy“ pod vedením povereníka vnútra Daniela Okáliho cez akciu T 43 v roku 1949 až po Akciu B v rokoch 1952 – 1953. Z archívnych prameňov sa dajú doložiť dramatické či dokonca tragické osudy stoviek rodín, ale, žiaľ, nie všetky. Najmä nie tie, ktoré sa odohrávali v menších mestách, alebo tie, ktoré Okáliho povereníctvo v začiatkoch administratívne dostatočne nezachytilo.

Títo ľudia sa ocitli v bezvýchodiskovej, zúfalej situácii.

Vtedy išlo o existenčný postih. Jediné administratívne rozhodnutie znamenalo stratu dovtedajšej existencie, a teda súčasne stratu strechy nad hlavou, práce, štúdia, sčasti aj osobného majetku, slobody pohybu a výberu novej práce. Proti tomu sa v podstate nedalo odvolať, respektíve odvolanie nemalo odkladný účinok. Zároveň ide o jediný typ perzekúcie, ktorý sa vzťahoval aj na deti. Násilne vysťahovaní nemali právnu ani žiadnu inú možnosť sa brániť. Boli odsunutí na okraj a kontrolovaní, či sa zdržujú na prikázanom mieste. Stratili možnosť rozhodovať o svojom živote.

Prečo sa triednymi nepriateľmi stali špičkoví intelektuáli?

Inscenácia ukazuje aj to, ako vníma mladá generácia udalosti spred sedemdesiatich rokov. Jozef (Martin Huba) sa tragické historické súvislosti snaží vysvetliť svojim vnúčatám Ester (Michaela Trokanová).

Komunisti ich nepotrebovali, alebo sa ich obávali? Triedny nepriateľ bol definovaný oveľa širšie. Najmä z hľadiska ekonomického postavenia v kapitalistickej spoločnosti a  z  hľadiska názorovej príslušnosti k niektorej politickej strane. Predstavovali totiž konkurenciu komunistickej strany v jej revolučnom, násilnom výkone politickej moci. No aj novovznikajúca spoločnosť takzvanej ľudovej demokracie potrebovala vzdelaných ľudí, čo bol zrejme dôvod, prečo sa napríklad lekári na zoznamoch vysťahovaných nenachádzajú. Na druhej strane v deklaráciách politických predstaviteľov, ale aj v reálnej praxi vernosť komunistickým ideálom, lojalita, presvedčenie a správny, čiže robotnícky pôvod nahrádzali vzdelanie. Minister spravodlivosti Alexej Čepička sa vyjadril, že „právnik právnické vzdelanie ani nepotrebuje, ak je schopný uplatniť triednu spravodlivosť“. A tak sa na miesta ľudí s právnickým vzdelaním dostali politickí aktivisti, robotnícki riaditelia viedli fabriky a na čele jednotných roľníckych družstiev boli ľudia bez skúsenosti s poľnohospodárstvom. V samostatnej akcii bolo poslaných do výroby vyše 70-tisíc úradníkov. Znamenalo to celkový prepad a nevyčísliteľné, nielen ekonomické straty.

Na vysťahúvaných „nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia“ čakali rozpadávajúce sa drevenice či hospodárske prístavby na opačnom konci štátu a ťažká manuálna práca. Ovplyvnil tento traumatický zážitok celé generácie?

Veľmi zásadným spôsobom. Prinajmenej dve generácie to vyradilo zo spoločenského života, postavilo na okraj spoločnosti. Vysťahovaním a rozptýlením týchto ľudí po vzdialených či koncových dedinách, ktoré boli v tom čase často ťažko dostupné, bez pošty a akejkoľvek infraštruktúry, sa spretŕhali prirodzené spoločenské väzby. Poznačilo ich tiež veľmi zlé, hlboko subštandardné bývanie a vôbec ťažké životné podmienky. Pracovné zaradenie na manuálnu prácu v kameňolomoch, tehelniach, cementárňach, baniach, na stavbách ciest a podobne spôsobovalo predčasné zdravotné problémy a v niektorých prípadoch aj smrť. O štúdiu detí týchto ľudí rozhodoval miestny národný výbor. V drvivej väčšine nedostali odporúčanie študovať na vysokej, nezriedka ani na strednej škole. A ak náhodou áno, tak určite nie podľa ich výberu.

Dosiahli ste svoj cieľ? Boli obete tejto traumy odškodnené? Prispela napríklad aj spomínaná divadelná hra k ich rehabilitácii?

Archívnym výskumom a publikovaním vôbec prvých článkov o Akcii B som po roku 1990 chcela predovšetkým podnietiť rehabilitáciu a odškodnenie prenasledovaných. A s podporou Slovenského helsinského výboru v roku 1992 zasa iniciovať  prijatie zákona v Slovenskej národnej rade, ktorý by to garantoval. Návrh zákona sa mi síce podarilo obhájiť a bol ako zákon 312/92 Z. z. aj prijatý, ale vzápätí z iniciatívy Ministerstva financií SR novelizovaný do podoby zákona 492/92 Z. z., ktorá postihnutým odškodnenie výrazne zredukovala a prístup k nemu zásadne sťažila. Následne neboli úspešné ani pokusy postihnutých domôcť sa odškodnenia súdnou cestou. Celý proces Akcie B od jej vzniku až po tieto rehabilitačné pokusy som na základe výskumu archívnych dokumentov spracovala v publikácii Akcia B, ktorú vydal ÚPN v rokoch 2020 a 2022. S tým, že takto historiograficky spracovaná téma sa ocitne na javisku, som vôbec nerátala. Je to úplne unikátna situácia a treba naozaj oceniť dramaturgiu Činohry SND za to, že si tému vybrala, i za to, ako ju spracovala. Viaceré premiéry tejto sezóny sa venovali migrácii v tom najširšom zmysle slova a medzi ne zaradili aj tému Akcie B – nútenej migrácie v rámci krajiny. Divadelné predstavenie vzbudilo veľký záujem a má obsahom i vďaka hereckým výkonom veľmi silnú odozvu u publika. Mnohí, ktorých sa téma dotýka, zažívajú skutočnú katarziu. Naplnilo sa, čo inscenácii na cestu želala moja kolegyňa sociologička Zuzana Kusá: „Bude to pohladenie za pretrpené bolesti mnohých.“ To sa splnilo, ale ja som sa pôvodne usilovala aj o niečo iné.

Je naša spoločnosť dnes schopná natoľko identifikovať spoločenské mechanizmy, aby sa nič podobné neopakovalo?

V každom prípade by sa o to mala usilovať. Vyhnúť sa zjednodušeniam, že každý aktuálny problém sa alebo podceňuje, alebo preháňa – s tým, že „je to tu ako v 50. rokoch“. Ibaže to si vyžaduje poznať skutočnosť i dejiny. A hoci dnes sú všetky zdroje dostupné, skutočné poznanie dejín i súčasnosti absentuje, nahrádza ho presila informácií rozličnej kvality, akýsi smog a chaos. Ako únik z neho sa v spoločnosti presadzuje čierno-biele videnie. A to nepomáha porozumeniu dnešného sveta a ani neprispieva k formovaniu integrity a morálnych postojov.

Ako vnímajú dnešní mladí ľudia tieto historické udalosti? Vnímajú, že ak človek nemá morálne mantinely, je to cesta do pekla?

Obávam sa, že v našej dobe interpretácií, keď pravda môže byť rôzna, v dobe preháňania významu subjektívneho prežívania, dezorientácie v obrovskom množstve možností a zároveň v dobe spochybňovania vedeckého poznania i náboženskej viery, teda toho, čo formovalo kultúrne dejiny Európy, sa stráca hierarchia hodnôt a aj to, čo by malo byť záväzné. A vieme, že človek dokáže vytvoriť peklo aj tu na zemi.