Pomedzi tmu nazerať do Braillovho života

Braillovho príbehu sa ujal režisér Peter Weinciller so svojím divadlom Teatro Colorato. Z pôvodného textu vytvoril vlastnú divadelnú verziu – o niečo chudobnejšiu na literárne slovo, avšak bohatšiu na javiskový obraz.

Teatro Colorato ponúka – v duchu vizuálu inscenácie – bodky: drobné priehľady, ktorými pomedzi tmu nazeráme do Braillovho života. 

Inscenácia na medzinárodnom divadelnom festivale Les theatralies de Cannes 2019 vo Francúzsku získala hlavnú cenu - Zlatú hviezdu z Cannes.

Divák miestami tápe
Ako každý životopisný príbeh, i tento musel byť zúžený na kľúčové okamihy. Práve tie pôsobia ako bodky, priehľady s ilustráciami, vďaka ktorým si predstavujeme zvyšok príbehu, alebo ako okná, ktorými smieme nakuknúť do príbehu rodiny Braillovcov.

Okno, ktorým vidíme dovnútra, tvorí aj základ scénografie. Kým spočiatku je oknom do kuchyne, onedlho sa mení na portál divadla, okno chrámu, okno internátnej izby – okno ako hranica medzi vnútorným a vonkajším.

Okno, ktoré – tak ako duša – prechádza rôznymi obdobiami.

Hra Beaty Panákovej i úprava Petra Weincillera citlivo pracujú s motívom štyroch ročných období. Po okne stekajú slzy dažďa, za oknom lieta páperový sneh na sýtomodrej oblohe, Louisova duša plače i smeje sa – je to súčasť kolobehu života.

Základným a divadelne príťažlivým princípom Weincillerovej režijnej koncepcie je hra s viditeľným a neviditeľným. Chlapec Louis, ktorý nevidí, je pre diváka neviditeľný.

Na javisku ho reprezentujú „rastúce“ topánky (v škole sú z nich už bosé nohy trčiace spod periny) a hlas – meniaci sa od detského až po mládenecký (postavu citlivo interpretuje talentovaný Peter Pavlík). Inscenácia – napriek tomu, že je ilustráciou príbehu – nie je ilustratívna.

Na javisku sa neobjavuje opisné gesto, ani raz sa v nej neobjaví človek tápajúci v tme.

Naopak, divák je ten, ktorý nevidí a miestami tápe. Vždy však iba na chvíľku, kým začne ďalší obraz.

Entrée princípu odstupu
Režisér kladie dôraz na budovanie atmosféry. Využíva farby, hlasy, zvuky (inscenáciu sprevádza naživo hrou na violončele Marta Laurincová), evokuje pocit chladu či tepla.

Tým všetkým vytvára poetiku snivosti i básnivosti, s vedomým rizikom ľahkého skĺznutia k prehnanému pátosu. Krátke trvanie jednotlivých obrazov a zdôraznená divadelnosť však toto riziko eliminujú.

Entrée princípu odstupu až k hranici grotesknosti tvorí scéna návštevy v opere, neskôr dokresľovanie deja kriedou na malé tabule (umiestnené v okenných tabuliach) – takmer ako komiks, alebo „rozhovor nôh“, ktoré v scéne na internátnej izbe zastupujú chlapcov.

V celom predstavení sa zrkadlí zvládnutý herecký (i bábkoherecký) kumšt.

Vhodný dramaturgický výber mikropríbehov sa spája do pútavého rozprávania. Nedostatok napätia, ktorý pramení v jeho šírke, nahrádza silná atmosféra a gejzír nápadov. 

Príbeh písma aj ľudskej sily
„Bodková“ kompozícia diela v krátkych obrazoch kladie na hercov vysoké nároky: musia sa strihom posúvať v dramatickom čase (rásť, starnúť) i priestore (dom, chrám, internát), z emocionálneho oblúka postavy vystihnúť konkrétny bod (neistotu, hnev, radosť, smútok), zahrať postavy, o ktorých sa v príbehu iba hovorí (operní speváci, učitelia) a popritom prestavať scénu i svetlá.

Princíp, ktorý je pre hercov náročný, dokáže divákov očariť. Pokora, s akou herci stvárňujú útržky svojich postáv, vedie k zdôrazneniu dejovej línie. Divák si pravdepodobne nebude pamätať Dášu Laurovú, Gabriela Fuska či Petra Pavlíka, ale ostanú v ňom najrôznejšie postavy a premenlivá atmosféra príbehu Louisa Brailla.

Príbeh jeho písma. To – podobne ako najnovšia inscenácia Teatra Colorato – môže byť pre niektorých iba nepatrnými „bodkami“.

Pre iných, naopak, významnou cestou k pochopeniu a poznaniu výnimočnej vnútornej sily ľudského ducha.