Pred každým predstavením sa modlia

Písal sa rok 2004, keď učiteľky Milada Zavoďančíková a Gitka Kurňavková nacvičili s deťmi rozprávku O zlatej rybke. Hru videli ľudia z Oravského kultúrneho strediska v Dolnom Kubíne; zapáčila sa im a deti pozvali na Kubínske divadelné dni. Tak vznikol súbor, ktorý nepretržite funguje až dodnes.

A prečo práve názov Lienky?

„Možno preto, že sú to malé, milé chrobáčiky, ktorým sa recituje básnička, kým odletia do nebíčka,“ vysvetľuje Milada Zavoďančíková.

Zmyslom súboru je podľa nej hlavne zažiť spoločenstvo. „Naučiť sa tolerovať ostatných, byť zodpovedný za svoju prácu, ale cítiť aj zodpovednosť za všetkých ostatných. Tiež vcítiť sa do roly, odovzdať svoje skúsenosti druhým.“

Priznáva, že za tie roky prešlo detským divadelným súborom množstvo šikovných a talentovaných detí. „Dnes sú už z mnohých úžasní dospelí ľudia, ktorým divadlo pomohlo, aby sa dokázali smelo postaviť pred ľudí - či už v kostole, na koncertoch, v školských triedach, ale aj v iných profesiách.“

Obdivujem, že ešte vládzu
Keď Lienky začínali, hrali predovšetkým rozprávky. „Tie sú deťom najbližšie. V každej rozprávke dobro víťazí nad zlom,“ vraví Milada Zavoďančíková.

„V súčasnosti dievčatá, ale aj chlapci hľadajú diela, v ktorých je ukrytá hlbšia myšlienka či posolstvo, ktoré by mohli prostredníctvom divadla divákom odovzdať.“

Divadlo funguje ako školský krúžok – žiadna selekcia, deti sa naň jednoducho prihlásia. Aktuálne je v ňom 26 žiakov od 8 do 15 rokov, ktorí sa stretávajú raz do týždňa. „Pred vystúpením však aj trikrát. Obdivujem týchto mojich divadelníkov, že ešte vládzu,“ tvrdí vedúca súboru. Väčšinou sú to žiaci, ktorých Milada Zavoďančíková učila. „Niektorí sú tu od prvej triedy až po deviatu. Veľmi si vážim, že vytrvali.“

Spočiatku sa nácviky začínali dramatickými hrami a tanečnou rozcvičkou, pred vystúpením divadelníci mávali sústredenia. „Teraz máme, žiaľ, menej času, pretože žiaci navštevujú viac krúžkov.“

Pán Boh zaplať za všetko
V škole majú nástenku, kde visia diplomy aj fotografie z predstavení. Na krajských súťažiach vyhrali už dvanásťkrát, úspechy však žnú aj v rámci Slovenska. Dvakrát sa ocitli na Zlatej priadke v Šali, sedemkrát na Hviezdoslavovom Kubíne s divadlom poézie. „A nakoniec na celonárodnej súťaži Gorazdov Močenok, kde sme získali hlavnú cenu. Pán Boh zaplať za všetko. Neviem, či sme si to zaslúžili,“ konštatuje skromne Milada Zavoďančíková.

Hlavnú cenu na Gorazdovom Močenku prijali s pokorou. „Našou výhrou bolo už to, že sme sa mohli na festivale zúčastniť. Videli sme veľa predstavení s nádhernými myšlienkami. Pracovali sme v tvorivých dielňach, kde sme pod vedením skvelých lektoriek získali nové skúsenosti a zručnosti. Naše telo si oddýchlo a naša duša pookriala na svätých omšiach,“ spomína vedúca súboru.

„Organizačný tím sa o nás skvelo postaral. Všetko bolo výborne zorganizované; všade panoval pokoj, za čo im patrí veľké Pán Boh zaplať.“

Ocenená hra Ako to bolo, keď... reflektovala časy medzivojnového obdobia, keď mnohí muži cestovali za prácou a doma ostávali len matky s deťmi, v čom možno nájsť jasnú paralelu s dnešnou dobou, pričom dnes už nezriedka odchádzajú za prácou i mamy.

K námetu ich inšpirovala kniha Rozprávky starej matere od Márie Jančovej. „Našli sme ju v našej školskej knižnici. Bola zabudnutá, v kúte. Len čo sme ju začali čítať, hneď sme si ju zamilovali,“ priznáva Milada Zavoďančíková.

„V tejto knihe stará mama rozpráva svoj životný príbeh o tom, ako sa žilo kedysi. Vypovedá, že v každej rodine či spoločnosti by mala byť spolupatričnosť, vzájomná úcta, láska, zodpovednosť a odpúšťanie. Presne tak ako aj v dnešnej dobe.“

O radu prosia Ducha Svätého
Za šestnásť rokov existencie súboru došlo u Milady Zavoďančíkovej i k vyhoreniu. Týka sa to najmä chvíľ, keď má pocit, že sa jej minuli všetky nápady. „Keď cvičíme napríklad jasličkovú akadémiu, vždy si hovorím, že už končím. Príde však ďalší rok a Pán sa postará.

Vždy mi pošle nápad a hlavne anjelov, bez ktorých by som to nikdy nezvládla.“ Títo „anjeli“ ušijú kostýmy, nacvičia piesne, dávajú pozor na deti, prípadne súbor finančne podporia. „Je toho veľa, za čo som im vďačná. Dúfam, že im to Pán Boh odplatí. Nakoniec, keď vidím výsledok našej práce, opäť mám chuť pokračovať.“

Jedným z jej „anjelov na diaľku“ je aj Anka Urbanová-Pataky, s ktorou spolupracovala osem rokov, až kým sa jej kamarátka neodsťahovala do Štiavnických Baní. „Naďalej sme však v kontakte, a keď potrebujem radu, vždy je nápomocná. Je to moja spriaznená duša.“

Lienky tiež spolupracujú so speváckym súborom Burizón, ktorý vedie Mária Kobellová.

Opomenúť však netreba ani pomoc úplne iného druhu. „Keď sme bezmocní, poprosíme o radu Ducha Svätého. Je to náš hlavný režisér,“ tvrdí Milada Zavoďančíková. „Veľmi sa teším z dievčat, keď sa pred každým vystúpením pochytajú za ruky a spoločne sa pomodlia.“