Príbehy Slovenky s africkým srdcom

Meno Danice Olexovej, projektovej manažérky koledníckej akcie Dobrá novina, sa jedným dychom spája s Afrikou už viac ako štvrťstoročie. A práve do pulzu života, bohatstva kultúry a do paradoxov reálií tohto kontinentu pozýva Danica čitateľov v knižnej novinke Príbehy spod akácie, ktorú vydavateľstvo Spolku svätého Vojtecha vydalo k jej nedožitým 45. narodeninám.
Martina Jokelová Ťuchová 24.04.2021
Príbehy Slovenky s africkým srdcom

Obálka knihy Príbehy spod akácie.

Danica Olexová (1976 – 2019) dobrovoľnícky i profesijne pôsobila vo viacerých afrických krajinách, najmä v Južnej Afrike a v Keni, kde aj päť rokov žila. Počas jednej projektovej cesty do Kene 10. marca 2019 tragicky zahynula pri leteckom nešťastí.

Prvú časť textov a pôsobivých snímok, ktoré v knihe fotografií zohrávajú kľúčovú úlohu, zostavila autorka približne mesiac predtým. Ďalšie texty a fotografie sa našli v jej počítači a korešpondencii a vďaka Daniciným blízkym a priateľom uzrela zbierka svetlo sveta.

Ak si Príbehy spod akácie vezmete do rúk, asi sa neubránite tomu, aby ste si hneď neprelistovali strany a dvojstrany plné fotografií, ktoré vás vtiahnu do príbehov a podmanivej atmosféry aj bez slov. Zvedavosť napokon pátra po opisoch snímok a krátke príbehy sa čítajú na jeden dych.

Sú to situácie hĺbavé i humorné, ktoré zažíva Danica pri náhodných jednorazových stretnutiach v školách, v slumoch, v nemocnici, pri studni, na ulici; či príbehy, v ktorých v pár riadkoch vyrozpráva celé osudy ľudí, ktorých pozná dlhodobo a v ktorých nepriamo odhaľuje Božie dotyky.

Príbehy okamihov údivu nad stvorenstvom, keď autorka pozoruje tkanie hniezd miestnych operencov, opisuje silu leopardov a byvolov či hodnotu vody a dreva v boji o každodenné prežitie.

V kúskoch mozaiky zo života kenských kmeňov Masajov a Samburuov či zo života jednotlivých osád v Etiópii, ktoré Danica navštívila, badať jej špecifické vnímanie talentov, vynachádzavosti a obdivuhodných vlastností miestnych ľudí, prirodzenú spiritualitu i kultúrne rozdiely medzi nimi. Zachytáva aj príbehy dobrovoľníkov, rehoľníkov a kňazov, ktorí sa „delia o to najlepšie, čo v nich je, a prijímajú to najlepšie od ľudí, s ktorými žijú“.

V príbehoch navštívite biedu slumov v čase tragickej udalosti, ale aj oslavu konca školského roka, na ktorú si žiaci sami pripravia hostinu z kozľaciny.

„Je to vždy neuveriteľný zážitok, keď človek stretáva priam rukolapnú biedu, ktorá sa však aj v tomto svojom rozpoložení dokáže zdanlivo bezhranične radovať,“ opisuje Danica.

Príbehy rozpráva autorka bez hodnotenia – pomenúva, pestrofarebne opisuje, ale nehodnotí. Občas naznačí, ako danú situáciu môže vnímať človek z Európy; občas dá otázku, zamýšľa sa medzi riadkami spolu s čitateľom, no vždy s obrovským rešpektom k miestnej kultúre, v ktorej je citlivým hosťom s údivom ku všetkému živému.

Stará múdra černoška Laurentia z Misie svätého Jána v Barbertone o Danici povedala, že je zvláštne, že hoci je beloškou, má africké srdce:

„Keď ju pozorujem, ako sa rozpráva či hrá s deťmi a ako komunikuje s ľuďmi, ktorí nemali dobré skúsenosti s belochmi, vidím svetlo, ktoré z nej žiari a napĺňa všetko navôkol radosťou, dobrotou a smiechom. Za veľmi krátky čas pochopila našu spiritualitu, kultúru, jazyk i zvyky. Neodsudzuje, ale počúva a učí sa.“

Rehoľná sestra Františka Olexová, OSF, misionárka a teta Danice Olexovej v doslove knihy píše: „Deti z misie dodnes spomínajú na to, ako ich Danica naučila zastaviť sa a zahľadieť sa na východ či západ slnka a poďakovať za tú krásu okolo nich. Za spev vtákov a zvuky z buša.

A žiť naplno! To dokáže iba človek plný Božieho svetla.“ Danicin príbeh pokračuje ďalej nielen v originálne spracovanej knihe, ale aj v Nadácii Danice Olexovej – Baboon, ktorá bola založená na jej pamiatku. Kúpou knihy nadáciu podporíte sumou 2,45 €.

Boh dal všetko Samburuom

Kultúra kmeňa Samburu, ktorý žije na severe Kene, je veľmi spirituálna. Samburuovia veria, že Boh je medzi nimi prítomný v ich každodenných aktivitách. Veria v jediného Boha, ktorý je osobným Bohom, nie je dažďom, stromom či vrchom, a jeho meno je Nkai.

Keď sa lúčia, hovoria: „Chomo tenebo Nkai“ – Choď s Bohom. Keď idú spať: „Tepero tenebo Nkai“ – Odpočiň si s Bohom. Podľa ich tradície dal Nkai všetky kravy aj zem Samburuom.

Modlitby či volanie podobné spevu počujete z ich príbytkov už za svitania: „Nkai, Nkai, Nkai, daj nám mier; Nkai, Nkai, Nkai, daj nám silu; Nkai, Nkai, Nkai, daj mlieko našim kravám; Nkai, Nkai, Nkai, daj nám vodu; Nkai, Nkai, Nkai, ochraňuj naše deti...“ Sú to veľmi úprimné modlitby z hĺbky srdca.

Samburuovia sa nikdy nemodlia so zatvorenými očami, pretože by mohol ísť okolo nich Boh a oni by ho nevideli. Znamená to, že modlitba nás nemá odvádzať od reality života. Má nám, naopak, otvoriť oči, aby sme videli potreby ostatných.

Misionári musia byť k Samburuom veľmi citliví a vnímaví, lebo táto kultúra je hlboko nábožensky založená. Neprinášajú do nej Boha, nezasievajú tam semeno viery. Nemusia. Vedia, že Boh tam bol dávno pred nimi.

Porozumenie bez jazyka i bez zubov

Na svahu, neďaleko domov učupených uprostred alitenských vrchov, sa znezrady vynoria kravy a sivovlasý starý muž. Svižne zostúpi dolu strminou, prejde popred dom, s každým si podá ruku, pozdraví a so šibalským pohľadom nám čosi hovorí. Naširoko sa usmeje bezzubými ústami a pokračuje v ceste do doliny za vodou.

Je to jeden z momentov, keď pochopíte aj to, čomu nerozumiete – jazyk saho je ozaj ťažký a okrem pozdravu toho viac za pár dní v tomto kraji nepochytíme. Asi potrebuje nové zuby, smejeme sa, a sestra Meaza, ktorá nás sprevádza, vyvalí na nás oči.

Presne to vraj povedal: „Ak tu niečo rozdávate, bieli ľudia, ja potrebujem zuby. Všetky mi už vypadali. Nezabudnite na mňa.“ Mnohí ľudia na cestách kadečo pýtajú. Často sú to náročné situácie, ale spomienka na tohto šibalského pastiera sa medzi nimi potmehúdsky vyníma.

Hovorca detí

V Dome prozreteľnosti, centre pre deti s postihnutím v Nkokonjeru, považujú Solomona Mwanguziho za svojho hovorcu. Hoci má poruchu reči, vie vždy presne vyjadriť to najdôležitejšie.

Malé sestry svätého Františka z Assisi, ktoré centrum vedú, ho často vyberajú, aby sa prihovoril návštevníkom. Sestry deti vychovávajú v duchu hesla: „Postihnutie nie je neschopnosť.“

Solomon sa narodil úplne zdravý, no nemal ani rok, keď dostal meningitídu a neskôr sa k nej pridružila aj mozgová obrna. Mama sa o neho starala, ale na vyšetrenia nemala dosť peňazí, a tak po ťažkej diagnóze držala Solomona doma.

So školou sa chlapec zoznámil až ako dvanásťročný, keď prišiel do Domu prozreteľnosti. Čoskoro sa zaradil medzi najlepších žiakov.

(ukážky sú z knihy Príbehy spod akácie)