Pripadám si ako večný chlapec

Kde sa začala odvíjať vaša cesta k sochárstvu?

Ako dieťa som si stále kreslil a modeloval z moduritu. Dodnes to beriem tak, že sa môžem hrať. Moja mama mala v práci vystavené nejaké moje dielka a kolegyňa jej poradila, aby som sa prihlásil na ľudovú školu umenia.

Po čase sa ma výtvarníčka Magdaléna Lehotská, ktorá tam učila, pýtala, či chcem ísť na ŠUP-ku. Nechcel som sa priznať, že neviem, čo je ŠUP-ka, tak som len povedal, že sa opýtam doma. Rozmýšľal som, či je to pomarančová alebo banánová šupka (úsmev).

Rodičia vedeli, že je to Škola umeleckého priemyslu?

Pravdaže. Povedali mi: „Veď sa prihlás a uvidíš.“ Magdaléna Lehotská mi potom moju výtvarnú tvorbu viac korigovala, dostával som viac úloh. Potom prišli prijímačky a zrazu som bol na ŠUP-ke.

Hovorí sa, že „šupkárske“ ročníky sú nerozlučná skupina spolužiakov. Môžete to potvrdiť?

Moji spolužiaci boli Ján Fečo, Štefan Oslej a Tomáš Polonský. Neviem, či odvtedy niekoho bavilo spolu tak fungovať, ako nás štyroch. Čo sa týka celoživotných kamarátskych vzťahov, možno to súviselo aj s tým, že nás bolo v ročníku málo a navzájom sme si pomáhali. Málokto môže byť pri štúdiu sochárstva samotár, že si bude robiť všetko sám.