Publikum ho počúvalo aj bez veľkých gest

„Herectvo je vzácne preto, lebo na javisku dôjde k takému odreagovaniu, že na nič iné nemyslíte, len na to, aby ste do úlohy dali všetko a aby ste zachytili diváka,“ povedal pred rokmi Ladislav Chudík.

A dodal: „Keď o mne hovoria, že som herec, ktorý sa vyznačuje striedmosťou, je to vynútené aj tým, že mi nevyhovovali veľké gestá.“ Dokazujú to aj fotografie, ktoré na výstave mapujú sedemdesiatročné pôsobenie majstra v súbore Činohry SND.

HERCOM VSTUP ZAKÁZANÝ

Podľa slov autorky výstavy Ľubice Krénovej, ktoré adresovala prítomným na vernisáži, má Slovensko divadelný a osobitne herecký gén.

„Ladislav Chudík nastúpil do SND iba dvanásť rokov po vzniku Slovenskej činohry. V spoločenskej klíme, keď sa herectvo považovalo za obyčajné komediantstvo nehodné úcty, si ho musel tvrdo obhájiť. Len pár rokov pred jeho nástupom do divadla viseli pred dedinami tabule s nápisom: Cigánom, tulákom, podomovým obchodníkom a hercom vstup zakázaný. Avšak budúce knieža herectva či aristokrata ducha, ako bol neskôr vnímaný, nič nezastavilo,“ zdôrazňuje teatrologička.

„Napriek predsudkom bolo komediantov viac. Keď nastupoval, bard prvej slovenskej profesionálnej scény Andrej Bagar ho odhováral: Choďte preč, niekam mimo Bratislavy, tu nebudete mať čo hrať, tu nás je viac. Som tu ešte ja, potom Gregor, Dibarbora, Zvarík, Huba, Záborský, Zachar, Pántik... A čoskoro prišiel aj Filčík, Machata, Valach, Mistrík. Čo meno, to pojem v slovenskej divadelnej histórii.“

Autorka výstavy pripomína, že v čase Chudíkovho zrenia pôsobila v Činohre SND objektívne najsilnejšia mužská herecká generácia vôbec.

„Po jednom z pamätných zájazdov do Prahy českí kritici písali, že pražské Národné divadlo má čo závidieť, a to najmä mužskú časť súboru. Tvrdili, že práve na Chudíkovom prejave vnútorného temperamentu vidieť osobitnú vecnú presnosť a disciplínu jeho moderného herectva.“

SVOJBYTNÝ TÓN DRUHÝCH HUSLÍ

Hoci nebol častý predstaviteľ hlavných úloh, bol výnimočný. „Bol absolútny majster svojbytného tónu druhých huslí,“ tvrdí Ľubica Krénová.

„Herecky výrazne presahoval pôvodný význam a rozsah roly. Pri tvorbe postavy uplatňoval racionálny, intelektuálny prístup. Dovtedajšiu opisnosť novátorsky nahrádzal ostrejšími strihmi, herectvom skratky. Dokonca ako prvý herec svojej generácie uplatnil brechtovský odcudzovací moment, avšak bez toho, žeby sa odcudzil postave, ktorú stvárňoval.“

Autorka výstavy dodáva, že herecký prínos Ladislava Chudíka spočíva v jeho priekopníckom vklade do vienka slovenského herectva, do ktorého priniesol „reálny tón“. „Usiloval sa o sebavyjadrenie, čiže vyjadrenie s už citeľnými príznakmi hereckého konkretizmu.“

Ladislav Chudík bol požehnaný dlhým časom žitia. „Tí, čo ho zažili už iba ako láskavého muža vyššieho veku, navyše opradeného gloriolou dosť čiernobielej televíznej postavy doktora Sovu, netušia, aký to bol nebojácny, autoritatívny a  rázny podporovateľ progresivity v slovenskom divadelníctve,“ vysvetľuje Ľubica Krénová.

„Vo svojej dobe bol ako dnešný Martin Huba – muž s viacdimenzionálnou vysokosťou: počnúc fyzickou výškou cez talent, vzdelanosť, náročnosť na seba aj na druhých a elegantnosť. Bol to arbiter elegantiarum hereckého stavu. Navyše jeho profesionálna, stavovská i ľudská osobnosť mala významný spoločenský presah.“

TÁTO STOROČNICA JE DOŽITÁ

Dlhoročný Chudíkov kolega a priateľ Martin Huba, ktorý sa na vernisáži zúčastnil osobne, v úvode svojho príhovoru zdôraznil: „Nesúhlasím s tým, že oslavujeme nedožitú storočnicu. Myslím si, že táto storočnica je dožitá. Prítomnosť nás všetkých je dôkazom, že Laco žije. Žije prostredníctvom toho, čo tu zanechal a čo nás zaväzuje k tomu, aby sme si ho stále pripomínali a sprítomňovali.“

Ten, koho stretneš na svojej púti životom, môže byť určujúcim momentom jej úspešnosti alebo neúspešnosti, tvojím veľkým šťastím, konštatuje Martin Huba.

„Keď som mal asi trinásť-štrnásť rokov, bolo mi dopriate, že som bol svedkom, ako na javisko vstúpil ktosi, kto ma v tom najlepšom zmysle slova zobudil, prebral.“

To vraj z javiska ani v hľadisku nikdy predtým nezažil. „Nech mi Pán Boh odpustí, ale vtedy som si ešte nevedel uvedomiť silu vyplývajúcu z Ladislavovho životného príbehu. A tak som si povedal: Bože dobrý, keby som sa niekedy snažil o niečo podobné, chcem, aby to malo túto kvalitu, charakter, posolstvo – lebo Ladislav mal jednu veľkú danosť, že prinútil človeka v hľadisku, aby ho počúval.“

Alena Chudíková spomína na manžela ako na strom, pod ktorým sa mohla skryť. Snímka: Erika Litváková

ROZUMEL AUTOROM

Aj podľa Martina Hubu mali postavy, ktoré Chudík stvárňoval, veľmi racionálnu štruktúru. „Ale nebyť toho, že racionalitu mal vystuženú obrovskou emočnosťou, ktorú v súkromí často skrýval, tak by nás to v hľadisku až tak jednoznačne nešokovalo. Bol to zázrak, lebo Lacov verbálny prejav bol výsledkom jeho vnútorného emočného stavu. Táto Lacova dvojjedinosť bola hlavným špecifikom, ktoré nám robilo život bohatší a divadlo nepostrádateľné.“

Vyplývalo to z dvoch vecí. „Že je vzdelaný a že je životom dostatočne skúšaný na to, aby rozumel dramatickým situáciám, ktoré od neho autori vyžadovali. Divákom ponúkal možnosť vstúpiť do jeho myšlienkových pochodov.“ Martin Huba spomína na jeden z najsilnejších zážitkov s Ladislavom Chudíkom.

„Keď hral v inscenácii Páni Glembayovci, vo vypätom dialógu nabádal syna na špinavý obchod. Všetky argumenty, ktoré ponúkal synovi, aby ho poslúchol, boli vystužené Lacovým nepredstaviteľným emočným zápasom. Divák to možno cítil iba podvedome, ale ja som bol od neho pol metra, takže som videl jeho chvenie, neistotu v očiach i pochopenie zlého stavu dramatického hrdinu. Všetci, ktorí sme to videli, sme boli očarení.“

KEĎ VZNIKÁ BLAŽENÁ CHVÍĽA

Na otázku, v čom bol súzvuk medzi ním a Ladislavom Chudíkom, Martin Huba odpovedá: „Mali sme približne rovnaké hodnotové systémy. Rovnaké veci nás očarúvali, rovnaké veci nás desili, o rovnakých veciach sme si mysleli, že by mali platiť, a z iných sme zas boli nešťastní, že platia. Obaja sme si mysleli, že všetky tie závisti, nenávisti a vulgarizmy ničia spoločnosť a nepomáhajú k jej skultúrneniu. Laco bol človek veľmi pevných zásad, neuhýbal a bol dostatočne smelý, aby to, čomu veril, aj presadzoval a obhajoval.“

Výnimočná bola aj situácia, keď Martin Huba režíroval Ladislava Chudíka. „Obohacovanie medzi režisérom a hercom je vzájomná veličina. Ako režisér niečo ponúkneš a myslíš si, že by to tak mohlo byť. Ale keď ti človek takého životného príbehu ako Ladislav Chudík povie – áno, ale možno by sa to dalo doplniť o toto – , vzniká až blažená chvíľa, ktorá začne kvitnúť a rozrastať sa, a tak sa dostaneš k hĺbke, o ktorej si predtým ani netušil.“

Chudík bol podľa Hubu typ, s ktorým sa dali nachádzať čoraz hlbšie pravdy. „Keď máš pri režírovaní takéhoto hereckého partnera, je až dobrodružné objavovať nové možné pohľady na pravdu, o ktorej si presvedčený, že je konečná. No zrazu zistíš, že každá pravda je nekonečná.“

ANJEL MENOM ALENA

Za to, že Ladislav Chudík tak dlho hrial publikum svojimi výkonmi, patrí podľa Martina Hubu vďaka najmä Lacovej manželke Alene Chudíkovej. „Dlhé roky mala priamu zásluhu na tom, že Laco znova našiel svoj pokoj, silu aj radosť zo života. Považujem za potrebné zložiť jej za to veľkú poklonu a vyjadriť veľkú vďaku za to, že pre Laca bola ozajstný anjel.“

A čím bol Ladislav Chudík pre svoju ženu? „Manžel bol pre mňa môj strom. Strom je symbol života, niečo, čo je najdôležitejšie na zemi. Laco bol pre mňa strom, pod ktorým som sa mohla skryť.“ Na manželovi vyzdvihuje pevný charakter.

„Navyše bol aj disciplinovaný. Disciplínu zdedil po otcovi a múzickosť po mame. Tieto vlastnosti sa uňho dopĺňali, pretože bez disciplíny sa s talentom ťažko pohneš ďalej, ale ani naopak to nejde: keď nemáte talent, nemáte šancu.“

Alena Chudíková sa teší, že Ladislav naďalej existuje v dielach, ktoré vytvoril. „Patril do skupiny hercov, ktorí vyorali najväčšiu brázdu a posunuli divadlo na vyššiu úroveň. Jeho bohatý archív je tu aj pre ďalšie generácie. Je dobré, keď sa to zachová, aby latka neklesla, aby sa stále držala na úrovni, ktorú dosiahli.“