Reštaurátorka otvára svoj zápisník

Napriek ťažkej situácii, v ktorej sa aktuálne nachádza celý svet i naša krajina, uzrela svetlo sveta obsiahla veľkolepá kniha, ktorá nesie skromný názov Z reštaurátorského zápisníka.

Táto kniha - podľa slov autorky, akademickej maliarky Márie Spoločníkovej - je venovaná „úctyhodným starým majstrom, maliarom, sochárom, rezbárom, architektom, ktorí svojím talentom a intelektom vytvorili krásu umeleckých diel pre potechu srdca, povznesenie ľudského ducha a pre majestát najvyššieho Tvorcu“. 

V kultúrnom i kresťanskom svete je Mária Spoločníková (* 1926) veľmi známou osobnosťou. Na podnet Teologickej fakulty Katolíckej univerzity udelil jej vtedajší rektor Jozef Jarab 30. septembra 2015 Márii Spoločníkovej čestný titul doctor honoris causa.

Činnosť Márie Spoločníkovej je pestrá, nielen čo sa týka reštaurovania, ale bohatá je i jej publikačná činnosť.

Táto bibliografia zahrnuje desiatky štúdií v odborných periodikách a tiež niekoľko obrazovo-textových publikácií, v ktorých hodnotí stav umeleckých pamiatok v rôznych regiónoch Slovenska, približuje priebeh ich reštaurovania, ale aj širšie súvislosti ich spoločenského uplatnenia a poslania sakrálneho umenia vôbec.

Na stránkach historického časopisu Notitiae Historiae Ecclesiasticae publikuje takmer pravidelne svoje príspevky. Ba aj mnohé fotografie na obálkach jednotlivých čísel časopisu sa dotýkali jej reštaurátorskej práce. 

Prestížne ocenenia pre renomovanú reštaurátorku

Mária Spoločníková dostala množstvo prestížnych ocenení, ktoré sú zdokumentované aj v tejto knihe.

KNV v Košiciach jej v roku 1967 udelil cenu za reštaurovanie súboru gotických plastík z Dómu sv. Alžbety v Košiciach; Zväz slovenských výtvarných umelcov ju ovenčil Cenou Cypriána Majerníka (1968); v roku 1987 jej udelili titul „zaslúžilá umelkyňa“; v roku 1992 dostala Cenu mesta Košice; v roku 2001 sa stala laureátkou Ceny Jána Pavla II. Pro Ecclesia et pontifice Joannes Paulus II.; v roku 2003 získala Cenu Košického samosprávneho kraja a v roku 2007 jej Konferencia biskupov Slovenska udelila Cenu Fra Angelica.

Životným krédom Márie Spoločníkovej je: Ora et labora - Modli sa a pracuj. Toto motto jej dávalo istotu, že všetko, čo robí, je na Božiu slávu a na zachovanie kultúrneho dedičstva kresťanskej Európy. Ale v knihe uvádza i heslo „vydrž; a tiež A. M. D. G. - Ad maiorem Dei gloriam“.

Záchrana umenia ako puto lásky k Bohu

Záchrana kultúrnych pamiatok sa pre Máriu Spoločníkovú stala silným putom lásky k Bohu a jeho väčšej sláve, lásky k rodnej zemi, k umelecko-historickým a duchovným hodnotám. Zachránila ozajstné klenoty našej histórie.

Kniha je rozdelená do mnohých drobných častí, ktoré zachytávajú životný príbeh a dielo Márie Spoločníkovej.

Jej príbeh sa začína v roku 1926 v Košiciach v Čermeľskom údolí, pokračuje v priestoroch Komenského ústavu cez osobné spomienky na detstvo, na študentské roky na Rímskokatolíckom dievčenskom gymnáziu Rádu sv. Uršule v Košiciach; autorka sa čitateľovi zveruje s úsmevnými i vážnymi príbehmi.

V spomienkach pokračuje štúdiom na dvoch vysokých školách v Bratislave. Spočiatku na prírodovedeckej (pedagogickej) fakulte a neskôr na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Šesť rokov pracovala vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, neskôr vo vlastnom ateliéri, čo jej dávalo možnosť slobodne pracovať, rozhodovať sa a najmä neustúpiť neodborným požiadavkám „odborníkov“.

V ďalších častiach knihy sú priebežne prezentované jednotlivé reštaurátorské aktivity. Pod názvom Stredoveké nástenné maľby neznámych majstrov sú zdokumentované fresky vo Veľkej Lomnici a v Bijacovciach.

Pobyt v improvizovanom ateliéri v Spišskej Kapitule bol preniknutý nielen výparmi z chemikálií, ale aj hlbokým tichom a duchovnom. Podobne aj obnova hlavného oltára v Dóme sv. Alžbety v Košiciach (1954 – 1960, 1992 – 1994) ktorá pre autorku znamenala „tajomnú báseň sústredenej krásy, umeleckej tvorby s bohatou škálou foriem, výrazov, farieb a zlata“.

Ale aj „spomienky na náročné prieskumy a úmorné práce; príležitosť osvetliť úsilie zachrániť a uctiť si pôsobenie majstrov gotického umenia na našom území, a tým upozorniť na vysokú medzinárodnú úroveň sakrálnej tvorby pre Dóm svätej Alžbety v Košiciach“.

Do tohto radu reštaurovaných diel patria menšie, no početnejšie, vysoko umelecky stvárnené gotické plastiky predovšetkým Madony a Ukrižovaného. Mnohé od anonymných rezbárov až po diela Majstra Pavla z Levoče a jeho okruhu. Od Banskej Bystrice cez Spiš až po Bardejov.

Okrem už spomínaných uvedieme aspoň reštaurovanie gotických tabuľových malieb hlavného oltára Dómu svätej Alžbety v Košiciach, vzácnej drevorezby Madony z Lomničky, drevorezieb Majstra Pavla z Levoče, takzvanej malej skupiny Ukrižovania v Bazilike svätého Egídia v Bardejove, ako aj plastiky banskobystrického oltára, taktiež od Majstra Pavla z Levoče v Kaplnke svätej Barbory.

I mnohé ďalšie diela z celého Slovenska (Levoča, Lipany, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula, Sliače, Kežmarok), ale i z depozitárov Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy a Východoslovenskej galérie v Košiciach.

Aj podnety do budúcnosti

Text a množstvo fotografií - najmä od jej životného spoločníka - manžela Ľudovíta Spoločníka - dopĺňajú epizódy z uskutočnených výstav, vyučovania na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule, z nezabudnuteľného stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II. i s mnohými osobnosťami kultúrneho a duchovného života.

Nechýba ani kritický pohľad na „tiež reštaurátorov“, ale aj na každodenný život medzi štyrmi stenami ateliéru. Kniha obsahuje množstvo inšpirácií a podnetov do budúcnosti. Veľkým snom autorky je vyjadrenie vďaky Karlovi Veselému, jej vysokoškolskému profesorovi, s ktorým reštaurovala hlavný oltár v Dóme svätej Alžbety, ktorý po vojne vrátili z obce Hejce v zúboženom stave.

Živé svedectvo záchrany historických pamiatok

Táto kniha nie je len spomienkou na život a bohaté dielo Márie Spoločníkovej, ale je živým svedectvom záchrany historických pamiatok. Kniha ponúka poznanie kultúrneho dedičstva, najmä dedičstva Cirkvi, v oblasti umenia v procese historického rozvoja.

Ponúka aj vytváranie správneho cirkevného vzťahu k umeniu, ktorý súvisí so správou kultúrnych hodnôt. Osobne obdivujem vzťah a porozumenie Márie Spoločníkovej pre staré i nové umelecké smery.

Podľa reštaurátorkiných slov „vnímanie kultúrneho javu, akým je zobrazenie spirituality, presvedčenia a vierovyznania v dejinnom kontexte, je aj pripomínanie variability názorov odrazených v slohoch so zmyslom pre koncentrovanosť, v pominuteľnosti času, pre dotyky s pevným zakotvením v neochvejnom Duchu“.

Ako to definoval Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, všetky umenia a medzi nimi sakrálne umenie svojou povahou sa zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu, jeho chvále a sláve, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha.

Nech aj táto kniha pomôže nájsť túto Božiu krásu ukrytú v ľudských dielach.