Robert Hossein nebol iba gróf Peyrac

Nesmierne pozoruhodné je, ako svoju vieru v zrelom veku pretransformoval do úspešných veľkolepých evanjelizačných divadelných projektov. O Robertovi Hosseinovi sme sa porozprávali so šéfredaktorkou Katolického týdeníka Kateřinou Koubovou, ktorá sa s ním pred štyrmi rokmi osobne stretla na
interview.

Pri akej príležitosti ste sa stretli s Robertom Hosseinom? Išlo o plánovaný rozhovor?

Vo Francúzsku som žila, študovala i pracovala a už pred rokmi som zaregistrovala jeho vieru i jeho divadelné evanjelizačné počiny. Vlastne i to, ako múdro odišiel z filmovej scény v dobe, keď jeho popularita bola na špici, keď patril medzi najobsadzovanejších francúzskych hercov!

Zaujímavo o svojej viere taktiež dokázal hovoriť, všetci vedeli, že sa dal pokrstiť spolu so svojím synom, keď mu (Robertovi Hosseinovi) bolo 50! Takže už roky som si plánovala, že by som ho predstavila čitateľom v Českej republike práve z jeho (pre nás) neznámeho uhla pohľadu, ako veriaceho človeka.

Podnetom potom na akciu bola jeho nová kniha. Skúsila som kontaktovať vydavateľstvo v Paríži, odkiaľ mi poslali telefón na jeho asistentku. Bola dosť drsná (protivná), zvyknutá odmietať, ale nakoniec sme sa dohodli, že pri mojej najbližšej ceste v apríli 2017 nájdu termín na rozhovor.

Videli ste v tomto deväťdesiatročnom mužovi stále Joffreya de Peyrac?

Nešla som tam ako ukričaná fanúšička, to už teda nie, ale očarená som bola. A nadšená tiež. (Dokonca z nášho výletu do Paríža sa ku mne pridal jeden kolega z inej branže, nechal si i uletieť lietadlo, a išiel so mnou ako fotograf. Vďaka tomu vlastne mám i nafotené momentky zo stretnutia.)

Ale to viete, že Peyrac už to nebol. Napriek tomu ako muž sa mi typovo vzhľadom veľmi páčil a to sa nezmenilo. A pribudla pokojná múdrosť.

Čím vás Robert Hossein prekvapil pri osobnom stretnutí a rozhovore?

Úplne paf som bola z jeho veľkej pokory, z toho, ako sa obrazne i fyzicky skláňal (a rozhodil ruky) pred „vyšším“, keď mal na mysli Boha. V zmysle – ja nič, to on. To bolo autentické a hlboké, on vieru skutočne žil.

Vedel o Bohu zvláštne rozprávať. Citujem: „Ja sám môžem len zavrieť ústa, byť pokorný, robiť veci vážne, ale sám seba vážne nebrať. Či mi Boh pomáha v mojej práci, to vlastne neviem. Ale ak mi pomáha milovať blížneho – potom som mu nesmierne vďačný.“

Ohromil vás hĺbkou svojej viery a jej prežívaním v rámci realizácie veľkých divadelných projektov s duchovným posolstvom?

Predtým ako som sa vybrala na tento rozhovor, našla som si niektoré predstavenia na youtube a musím povedať, že boli hlboko pôsobivé i na diaľku.

Jeho cieľom bolo ľudí týmito predstaveniami zmeniť, či už boli veriaci alebo nie, uvedomiť si, že sme si bratmi a sestrami, vlastne presne v duchu najnovšej encykliky pápeža Františka, ktorého veľmi uznával.

V jednom predstavení dal napríklad kolovať chleby, ľudia si ich lámali a prežili tak tento biblický moment i chvíle blízkosti, aké nečakali.

Váš rozhovor je aj súčasťou knihy Vlk pohlazený Bohem – aj vy by ste Roberta Hosseina charakterizovali týmito slovami „vlk pohladený Bohom“?

Áno, viete, že máte pred sebou niekoho, kto má veľkú energiu, ktorú dokázal napríklad i v tých stovkách filmov. Chuligána, ktorý sa musel celkom ťažko prebíjať životom. Ale vy cítite, že tú energiu dobrovoľne upriamil správnym smerom.

O niektorých ľuďoch sa hovorí, že stačí, aby vošli do miestnosti a hneď ju celú naplnia svojou osobnosťou a charizmou. Mali ste takýto zážitok pri Robertovi Hosseinovi?

Áno. Ale už skôr ako pokojnú charizmu muža, ktorý je so svojím životom vyrovnaný a nepotrebuje si už nič dokazovať iba kvôli vlastnému egu. Bolo to veľmi upokojujúce a milé stretnutie.

O skutočne veľkých osobnostiach platí, že čím sú známejšie a slávnejšie, tým väčšou pokorou a normálnosťou vynikajú. Mali ste pri interview pocit, že je to rozhovor „rovný s rovným“?

Ja sama by som sa do takejto pozície nestavala (akože ja rovná s ním), ale rozhodne pokoru a normálnosť vyžaroval, presne tak.

Napríklad som sa opýtala na nejakú jeho bohumilú aktivitu, niekde som čítala, že pomáhal abbé Pierrovi so starostlivosťou o bezdomovcov, a on to vôbec nechcel rozvádzať, len povedal:

„Keď mi Boh umožnil mať sa v živote tak dobre, snažil som sa myslieť i na tých, ktorí si nezarábali. To je všetko, čo vám k tomu poviem. Bodka. Prečo hovoriť o sebe, koho to zaujíma? Mal som šťastie, moji rodičia ma vychovali k tomu, aby som bral vždy ohľad na druhých. Nechápem, prečo si ľudia neuvedomujú, že tu na zemi nie sme večne.“

(Celý rozhovor Kateřiny Koubovej s Robertom Hosseinom si môžete prečítať v elektronickom vydaní Katolického týdeníka.)

Zasiahla vás správa o jeho smrti?

Áno, ale takým tým pokojom z naplneného života. Zomrel deň po svojich 93. narodeninách – a pozrime sa, aké dielo po ňom zostalo.

Pomodlili ste sa za pokoj pre jeho dušu, tak ako sa zvykneme pomodliť za ľudí, ktorí sú nám blízki, ale aj za tých, ktorí vkročili do nášho života iba na chvíľu?

Áno! A verím, že sa už raduje.