Rok vdovy je cesta od smrti k životu

Všetky tri – Veronika, Pavla a Julie svorne tvrdia, že film Rok vdovy stálo za to natočiť. „Pre všetkých zúčastnených bolo dôležité priniesť túto tému do spoločnosti a hovoriť o nej,“ vysvetľuje Pavla. „Pretože o smrti a smútku sa stále málo hovorí. Spoločnosť je viac nastavená na to, čo je pekné, než na to, čo je ťažké.“

OSOBNÁ MOTIVÁCIA

Veronika priznáva, že každá z nich mala aj osobnú motiváciu, prečo danú tému spracovať herecky. „Všetky máme za sebou životný príbeh, ktorý nás priviedol k rozhodnutiu venovať sa problematike trúchlenia a smútenia. Zároveň sme chceli ukázať, aká forma podpory pre pozostalých je v súčasnosti k dispozícii.“

Pavla Beretová stvárnila hlavnú postavu bravúrne. „Pri tvorbe Petry som sa zameriavala na jej krehkosť a obnaženosť. Ak toto z jej postavy presakuje, potom je to dobré, ale nie som to ja. Hoci mám osobnú skúsenosť s odchodom blízkych, mám úplne iný temperament, povahu a prežila som iný príbeh. Snažím sa však vstupovať do konštelácií svojej postavy, ale aj sa na ňu pozerať s odstupom.“

Ani Julie pri stvárňovaní Dominiky nehrá samu seba. „Osobne by som sa v daných situáciách zachovala inak. S Pavlou sme sa o vzťahu Petry a Dominiky veľa rozprávali a snažili sme sa pochopiť, ako by sme to prežívali, keby sme sa ocitli na ich mieste.“

SMÚTOK A BYROKRACIA

Keď človek nečakane stratí najbližšieho, nemôže byť pripravený na to, čo bude nasledovať. Na psychickej, ale ani na byrokratickej úrovni.

Z filmu Rok vdovy zaznieva nádej, ktorá je vo veciach života a smrti vlastná každému veriacemu. Film je v kinách od 7. novembra. Snímka: FILMTOPIA

„Emocionálne prežívanie po smrti blízkej osoby je samo osebe hraničné a smútok je veľmi veľký. Ale séria byrokratických úkonov, ktoré súvisia s úmrtím človeka, nepočká. Treba to riešiť hneď. A systém to pozostalému nijako neuľahčuje,“ vysvetľuje Veronika. Stretla sa však i s názorom, že práve nutnosť riešiť niečo na praktickej úrovni môže pozostalým aj trochu pomôcť.

„Celkovo je to však extrémne ťažká situácia. Často to nie je tak, že všetko vyriešite na počkanie. Keď matka s dieťaťom nemôže disponovať majetkom, ktorý nadobudla s partnerom, odrazu je pre ňu takmer nemožné udržať každodennú existenciu v chode.“

Pavla hovorí, že byrokracia je jedna vec, ale vnútorný stav, ktorým človek prechádza, druhá. „Je dôležité hovoriť o smrti a smútku, lebo podelená bolesť je menšia bolesť. Podelenie sa má obrovskú liečivú silu. Keď sa v dnešnej spoločnosti, ktorá je feel good, otvoríte so zranením, nedostatkom, nedokonalosťou, bolesťou, vzniká živná pôda pre všetkých zúčastnených, ktorí môžu priznať: áno, aj mne niekto zomrel a tiež ma to bolí. Dialógom vzniká veľký liečivý proces.“

DOSTIHNE KAŽDÉHO

V tejto súvislosti Veronika zdôrazňuje, že smrť bola postupne z našich životov vytesnená. „Keďže väčšina ľudí neumiera doma, ale v inštitúciách a rodiny nežijú multigeneračne spolu, prestali sme byť prítomní smrti. Teraz sa tento trend vracia aj vďaka domácej hospicovej starostlivosti. Ľudia si znovu uvedomujú, že smrť je prirodzenou súčasťou života a nedá sa ju zaprieť.“

Každého totiž skôr či neskôr dostihne, či už na osobnej úrovni, alebo na úrovni našich blízkych. „Človek nie je bez prijatia bolesti a smrteľnosti celý, pretože život a smrť sú spojené nádoby.“

IBA TAM BYŤ

Na to, ako na smrť reagovať, žiadna rada neexistuje, tvrdí Pavla. „Šok a odmietanie reality je do istej miery prirodzená záležitosť. Človek sa dostáva do zvláštnej izolácie, keď cíti, že je na to sám. To je dôvod, prečo o tom treba hovoriť: pretože na to nie sme sami, veď všetci poznáme bolesť.“

Pavla nestretla človeka, ktorý by si neprešiel stratou blízkeho. „Ale nehovorí sa o tom. Keby sme sa o tom rozprávali, v momente, keď sa to deje mojej kamarátke či susedke, keď je ona v šoku, odmietaní a vo všetkom ostatnom, tak ja tam minimálne môžem byť. To je v podstate to najviac. Iba tam byť. Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti.“

Keď máte niekoho, kto pri vás dokáže stáť, ponúknuť svoju blízkosť, to je základ všetkého, hovorí Veronika. „Schopnosť vystavovať sa bolesti druhých ide ruka v ruke s tým, aby sme aj my sami boli viac schopní prijať bolesť, keď príde.“

Vo filme Rok vdovy pomáhajú hlavnej hrdinke susedia. „Je tam sused, ktorý nič nehovorí, ale koná, vracia do života. Vracanie do života veľmi funguje. Človek musí cítiť bezpečný priestor, kde sa môže otvoriť. A keď nastane správny čas, tak to urobí,“ vysvetľuje Pavla.

NEBRÁNIŤ SA ŽIVOTU

Veronika prežila odchod blízkeho človeka vo veku druhej hlavnej filmovej postavy Dominiky. „Otecko ochorel, keď som mala pätnásť rokov. Odišiel, keď som mala osemnásť. Vo filme sme sa snažili zachytiť aj to, ako pracujú so smútkom ľudia na prahu dospelosti. Dospelí už majú niečo odžité a majú aj záchytnú sieť priateľov. Pre násťročných je smrť oveľa traumatickejšia.“

Pre Veroniku bolo darom mať pred kamerou Pavlu a Júliu, ktoré tiež zažili veľkú stratu. „Prirodzená chémia, ktorá medzi nimi je, bola citeľná od prvej skúšky. Pavla vyšla z kastingu ako jasná voľba. Sprevádzala film ešte predtým, ako sa začal točiť. Štyri-päť rokov sme sa stretávali a rozprávali. Bola veľmi dobré zrkadlo pre scenár, keďže hľadá pravdivosť a autentickosť, za čo som bola veľmi vďačná.“

Pavla na základe vlastnej skúsenosti zdôrazňuje, že napriek strate a bolesti sa nikdy nemáme brániť životu. „Pretože smrť je život a život je smrť. Sú to spojené nádoby. Až prijatím smrti prijímame život v plnej hĺbke. Hoci je to ťažké, lebo bolesť a smútok za našimi blízkymi sú veľmi veľké. Odišli – tak to je a my tam pôjdeme raz tiež, a pôjdeme tam všetci. To je to, čo nás spája. To sú základné veci. Utekáme pred nimi, ale tým sa naše utrpenie len zväčšuje.“

HLBŠIE PREMÝŠĽANIE

Pavla si všíma, že v ľuďoch, ktorí sú pri odchádzaní svojich blízkych, zostáva napokon pokoj. „Ako žijeme, tak zomierame,“ tvrdí Pavla, ktorej v čase smútku veľmi pomohlo čítanie kníh Marie Svatošovej. „Tiež dokumentárny seriál režiséra Viliama Poltikoviča Brána smrti. Veľa som čítala duchovnú literatúru, katolícke texty, rôznych svätcov, ale i budhistické knihy. Nie náhodou sa všetky náboženstvá zaoberajú smrťou a utrpením.“

Po prežitom roku dôjde medzi mamou (Pavla Beretová) a dcérou (Julie Šoucová) k istej integrácii bolesti a podeleniu sa o emócie. Snímka: FILMTOPIA

Julie bola v inej situácii ako Pavla a Veronika. „Pohľad dieťaťa je trošku iný. Malému dieťaťu nedochádza, čo sa stalo a čo to znamená, že rodič tu zrazu nie je. Nejaký pocit som v sebe mala, ale nedokázala som opísať, čo to je. Čím som bola staršia, tým viac som sa začala o tom s ľuďmi rozprávať.“

Pavla hovorí, že odchod jej sestry, Juliinej mamy, nebola pre ne dve zakázaná téma ani pri nakrúcaní. „Mali sme veľmi veľa rozhovorov. Odstup od postáv, ktoré stvárňujete, vás vie doviesť ešte k hlbšiemu premýšľaniu. Trávili sme večery v kuchyni a bolo to veľmi pekné.“

Aj podľa Julie to bola príležitosť povedať si aj to, čo by si možno inak nepovedali. „V niečom som si nejaké veci odkryla, niečo som si ujasnila. Prišla som o niekoho, koho už v živote nemám a nebudem mať. Keďže sa to stalo pred rokmi, bolesť je možno menšia, ale emócie sú tu stále.“

VEĽA NÁDEJE

Z filmu Rok vdovy zaznieva nádej, ktorá je vo veciach života a smrti vlastná každému veriacemu. „Verím, že film nenechá človeka v smútku a beznádeji,“ je presvedčená Veronika. „Je tam katarzia aj veľa nádeje. Pretože po prežitom roku dôjde medzi mamou a dcérou k istej integrácii bolesti a podeleniu sa o emócie. Keď sa to stane, je to veľká úľava. Hlavná postava prejde púť vnútornej emancipácie, takže na konci už stojí sama za seba. Aj keď vie, že bolesť zo straty muža ešte potrvá, už to neznamená koniec, jej príbeh pokračuje.“

Pavla dodáva, že z katolíckeho pojmoslovia má najradšej slová: Ja som cesta, pravda a život. „Na to nadväzuje môj obľúbený katolícky autor Richard Rohr, ktorý hovorí, že Boh nie je podstatné meno, ale sloveso. To znamená, že je tu cesta, že veci sa hýbu. Aj postava Petry napokon po bolesti a zaseknutí sa pokračuje ďalej.“