Ružencové kartičky plné svetla

„Za celú púť som doteraz veľmi vďačný. Putovať po Svätej zemi je niečo úplne zvláštne, podľa mňa je to veľké šťastie pre veriaceho i pre neveriaceho. Na týchto miestach pulzuje dodnes výnimočná duchovná sila,“ vysvetľuje Martin Kellenberger.

„Sprievodca nám priblížil mnohé posvätné miesta, v Jeruzaleme sme absolvovali krížovú cestu a pomodlili sa pri všetkých zastaveniach. Okrem duchovnej stránky púte, ktorá je najdôležitejšia, som si však všímal aj výtvarné veci.“

MILOSŤ ZASĽÚBENEJ ZEME

Na Martina Kellenbergera svojimi farbami a úžasnou zeleňou veľmi zapôsobilo okolie Vrchu blahoslavenstiev, Jericho, ale vlastne celá oblasť biblickej krajiny Kanaán. „Pri pohľade na tieto miesta som pochopil milosť, ktorú Izraeliti dostali od Boha v podobe zasľúbenej zeme.“

Keď potom neskôr pracoval na ilustráciách ružencových kartičiek, spomenul si práve na túto pestrofarebnosť.

„Najprv som mal úplne inú predstavu. Kresby som začal robiť perovkou a expresívnou náročnou grafikou, ktorá by však sprostredkovala výtvarný zážitok možno piatim percentám ľudí. A tak som sa rozhodol stvárniť kartičky inak. Použil som jasné, žiarivé farby, ktoré vo mne zostali zo Svätej zeme. Mal som ideu akoby slnečným lúčom prejsť cez každú kartičku.“

A naozaj, pri kontemplácii jednotlivých ružencových tajomstiev človek zistí, že každá kartička má v sebe jedinečné svetlo.

Ružencové kartičky vydal Spolok svätého Vojtecha v Trnave. Ilustrácie: © SSV/Martin Kellenberger

DISCIPLÍNA PRI TVORBE

Silný zážitok zo spoločnej modlitby pútnikov mal nielen vo Svätej zemi, ale aj z vojenskej púte v Ríme s biskupom Františkom Rábekom. „Vojaci sa modlili ruženec, čo bolo veľmi silné. V ich modlitbe bolo cítiť vojenskú disciplínu,“ vysvetľuje Martin Kellenberger.

Vyžaduje si disciplínu aj práca výtvarníka? „Keď pracujem na ilustráciách pre konkrétnu knihu, zdisciplinujem sa postupne. Už keď čítam rukopis, robím si škice. Potom na tom pracujem desať-dvanásť hodín. Ale aj keď maľujem obraz v rámci voľnej tvorby, venujem sa mu aj šesť hodín. Keď tvorím, nevnímam čas. Ak som hladný alebo unavený, idem po jogurt do chladničky a troška si oddýchnem.“

Disciplína zároveň udržuje výtvarníka v tvorivom rytme, ktorý nie je dobré prerušovať. Aj preto, že tvorba je emocionálna záležitosť.

„Ide o to udržať sa v jednej štýlovej jednote. Vo voľnej tvorbe, či už v grafike, alebo maľbe, môžem dať najavo emócie v podobe výtvarne ukrytého posolstva. Ak tam má byť idea aj forma, tak to nemôžem odbiť s fľašou v ruke ako nejaký bohém. To je mylná predstava o výtvarníkoch. Vždy som mal ideu povýšiť umenie, aby to nebol iba dekor,“ zdôrazňuje akademický maliar.

VŽDY NIEČO NOVÉ

Martin Kellenberger hovorí, že jeho tvorba nie je vyslovene sakrálne umenie určené iba pre kostol. „Aj keď veľa vecí z mojej tvorby by sa dalo použiť v kostole.“

Príkladom je Sedembolestná Panna Mária. „Namaľoval som Božiu Matku v náručí s Dieťaťom Ježišom – a bolo to veľmi pekné. Keďže som však chcel zobraziť Sedembolestnú, hľadal som možnosti, ako by som túto idylickú scénu rozbil. Použil som veľké tmavé plochy, ktoré symbolizujú sedem mečov – bolestí.

Alebo pri inom obraze som jemnými ťahmi štetca spôsobil, akoby Panna Mária plakala. Vždy sa snažím nájsť niečo nové.“

Keď sa Martina Kellenbergera pýtame, ako ho v tvorbe posúvajú ďalej názory návštevníkov jeho výstav, hovorí: „Čakajú odo mňa aj náročnejšie veci a ja zisťujem, že vo výtvarnom prejave môžem ísť ešte ďalej. Alebo mi povedia, že niečo tam nemuselo byť. Tak niekedy plátno naplním a niekedy sa snažím to vyčistiť. Je to neustále hľadanie.“