S hudbou v srdci prinášajú do sveta krásu

Keď sa povie poézia, mnohí z nás si predstavia nejakú zbierku básní alebo sa im možno v mysli vynoria známe verše, ktoré sa ešte v školách museli povinne učiť naspamäť. Ale ak dáme poézii prívlastok duchovná, vtedy dostáva úplne nový rozmer. Či si to uvedomujeme, alebo nie, sme s ňou v každodennom kontakte.

Stačí si pustiť kresťanské rádio alebo televíziu, aby sme si vypočuli, čo nové pribudlo na slovenskej gospelovej scéne. A tak, hoci si to ani neuvedomujeme, dávame sa oslovovať hlbokými pravdami, ktoré autori ukryli do krásnych slov a zaodeli do ešte krajších melódií.

Nech sa páči, poďte sa spolu s nami pozrieť na to, ako poéziu v hudbe vnímajú tri známe slovenské autorky gospelových textov: Zuzana Eperješiová, Dominika Gurbaľová a Anna Kureková.

Niekedy to príde „len tak“

Anna Kureková (37), absolventka Akadémie umení v Banskej Bystrici, mala k poézii vždy veľmi blízko. Jej srdcovkou je Milan Rúfus, po ktorom často siaha ako po duchovnej strave a niekedy v rámci relaxu „potajomky“ od neho niečo zhudobní.

S úsmevom dodáva, že v poslednom čase viac inklinuje k detskej literatúre, pretože štvorročnému synovi Matejovi každý večer číta rozprávky. Ako hovorí, k písaniu vlastných textov sa dostala „len tak“. „Keď som ako mladá umelkyňa mala potrebu niečo priniesť, vyberala som si dobré texty od renomovaných autorov.

Pár som ich zhudobnila. A tak mi potom už nejako automaticky začali naskakovať vlastné texty. A už to šlo,“ spomína Anna Kureková na svoje začiatky, ktoré následne odštartovali konkrétne projekty, ako Koncerty pre anjelov či krížovú cestu Pavla Dubovca s názvom Ten istý, ktorá bola spracovaná ako muzikál.

Nepokladá sa za veľkú pesničkárku, ale v čase bezstarostnej mladosti to bola prekrásna etapa jej života, za ktorú je Bohu vďačná. Najkrajšie spomienky jej ostávajú na Koncert pre anjelov, ktorý vytvorili spoločne s Katarínou Juhásovou, spolužiačkou zo žilinského konzervatória.

„Umelecky sme si veľmi sadli, a tak sme začali spolu tvoriť. Niekoľko piesní som napísala ja a ďalšiu časť ona. Zurčal medzi nami ,tvorivý potôčik‘,“ hovorí Anna Kureková a vysvetľuje, že celý projekt bol vlastne zameraný na pomoc deťom z Juhoafrickej republiky, ktoré trpeli na aids a boli odvrhnuté na okraj spoločnosti.

Aj s odstupom niekoľkých rokov má radosť, že im takouto formou pomohli zmierniť ich ťažký osud. Postoj ku gospelovej hudbe si formuje už aj Annin štvorročný syn Matej. „Ako mama muzikantka som chcela synovi ponúknuť náročnejší žáner, a tak som v Pôstnom období siahla po krížovej ceste Živé spomienky od Poetica Musica.

Matej si po treťom zastavení sadol pred obrazovku a piate zastavenie už spieval so Zuzkou Eperješiovou.“ Anna Kureková na dôvažok nezabudne pripomenúť, že mnohé dobré diela sa podarili práve preto, lebo sa spoločne modlievali k Duchu Svätému.

Odzrkadľujú túžby ľudského srdca

Dominiku Gurbaľovú (29) tvorba vlastných piesní zvábila ešte ako žiačku základnej školy. Hovorí, že to boli také začiatočnícke „pubertálne“ pokusy, ktoré sa ani veľmi nerátajú. Prvá pieseň, ktorá v nej už zostala, je Odpusť, Pane.

„Snažila som sa v nej prosiť Boha, aby si ma nikdy nedal, hoci ja zlyhávam. Chcem byť celá jeho. Hoci sa svojimi skutkami často od neho aj vzdialim, on to so mnou nevzdáva. Hlavným refrénom sú slová ,chcem byť tvoja, tvoja, tvoja, tvoja‘,“ prezrádza Dominika.

Piesní, ktoré sú zverejnené či odohrané, má asi sedemdesiat. Sú však aj mnohé také, ktoré sú odložené v zásuvke a verejne nezazneli. „Je to, ako keď má maliar skice. Nie všetky dokončí, ukáže na výstave; niektoré iba rozdá,“ vysvetľuje.

Mnohé piesne sú vlastne žalmy, ktoré z plaču nad sebou alebo rôznymi udalosťami prechádzajú do radosti z pokánia, zo zmeny života, z vykúpenia Bohom. Alebo sú o hlbinách v duši, ktorá si uvedomuje krásu Boha. „Cez jednoduché radosti a bežné veci v živote si uvedomujem Božiu prítomnosť.

Ja túžim po Bohu a on po mne. Je to taká romanca,“ vyznáva sa Dominika Gurbaľová. Svojou tvorbou chce ľuďom odkázať, že Boh je dobrý, že nás miluje, že pred jeho tvárou môžeme byť sami sebou, že je dôležité odpúšťať a slúžiť si navzájom. Popri týchto vážnych témach chce však ľuďom priniesť tiež jednoduchú vďačnosť aj za malé všedné veci, ktoré si máme užívať na zemi.

„Skladanie piesní je pre mňa relax. Ako pre niekoho napustiť si vaňu alebo sadnúť si do záhrady a čítať knihu. Vtedy akoby spočiniem so svojou dušou, ktorá úplne jednoducho vychádza von cez vyspievanie samej seba v spoločnosti Boha,“ vysvetľuje Dominika Gurbaľová.

Keď sa jej niekto ozve, že sa ho pieseň dotkla a v niečom mu pomohla, vyvolá to v nej silné emócie, ktoré vždy nanovo spracúva.

Za každou piesňou je vlastná cesta

Na svoje prvé pokusy si spomína aj Zuzana Eperješiová (28), speváčka tvorivej skupiny Poetica Musica. Hovorí o nich, že boli síce milé, ale spätne ich vníma ako veľmi nepodarené. Napísala ich ešte na prvom stupni základnej školy.

„Chcela som písať a skladať ako môj starší brat. Ale ako to prišlo, tak to aj odišlo. Pár kúskov som vytvorila ešte na konci základnej školy, no naplno som sa rozbehla až neskôr, keď som mala šestnásť,“ prezrádza Zuzana Eperješiová.

Pamätá sa, že ako tretiačka na strednej škole prezentovala zopár svojich piesní pred spolužiakmi. Jednou z nich bola pieseň Chlieb, ktorá sa po rokoch dostala na album Krajinou nekrajinou. Piesní, ktoré zložila a sú vydané na albumoch, je takmer 90.

Okrem nich má na svojom konte aj niekoľko singlov, ktoré na albumoch ešte nie sú. K desiatim pôvodným autorským albumom pribudne nový jedenásty, ktorý je už „na ceste“. Okrem nich je aj jeden kompilačný a dva, na ktorých so skupinou spolupracovali.

„Za každou piesňou sa skrýva konkrétna cesta. A teraz nemám na mysli len tú tematickú, ale aj svoju osobnú, po ktorej som k piesni prišla. Stáva sa mi, že sa mi vynoria v aktuálnych situáciách, ktoré prežívam, a vraciam sa k nim. Potom určitý čas znovu rezonujú. No a počas koncertov mi je najbližšia vždy tá, ktorú práve hrám,“ konštatuje Zuzana Eperješiová.

Cieľom tvorivej skupiny Poetica Musica je spájať mladých talentovaných ľudí a ponúkať širokému publiku umelecké programy na rôzne spoločenské a duchovné témy, a tak v nich poetickou a hudobnou formou sprostredkovať hodnoty, príbehy a postrehy zo života.

Zuzana Eperješiová spomína, že najväčším zážitkom pre nich bolo vystúpenie na Svetových dňoch mládeže v Krakove. „Bolo to svojím spôsobom veľké ocenenie našej dlhoročnej práce a zároveň veľká česť.“

Prinášajú dobro a krásu

Umelecké impulzy prichádzajú kedykoľvek. Niektorí potrebujú na tvorbu pokoj a ticho, iní vytvoria svoje najlepšie diela práve pod najväčším tlakom. „Niekedy sa mi stalo, že som musela unavená uprostred noci vstať a nahrať si len tak narýchlo nosnú myšlienku, rýchlo zapísať prvé riadky, ktoré mi prišli na um, keď som pri zaspávaní premýšľala nad piesňou, ktorú som potrebovala pripraviť,“ hovorí Zuzana Eperješiová.

„Sú chvíle, keď ma tlačí termín a za klavírom a s ceruzkou v ruke presedím aj hodiny bez výsledku, kým veci do seba jednoducho zapadnú. Ale je pravda, že väčšina piesní sa u mňa začína a končí náhlym impulzom – buď krátkou melódiou, alebo slovami, ktoré sa vynoria.

Potom si hudba nájde cestu k slovu a slovo k hudbe. A pieseň je na svete,“ vysvetľuje.

Podobne to funguje aj u Dominiky Gurbaľovej, ktorá tvrdí, že pieseň buď vznikne hneď, alebo vôbec. „Ak ma niečo osloví alebo niečo prežijem, spracujem to, meditujem nad vecou a začnem si ju spievať. Zo začiatku mi ani nejde o zloženie piesne, ale o vyspievanie duše Bohu.

Postupne to naberá formu a buď je z toho pieseň, alebo to zahodím do koša,“ smeje sa Dominika Gurbaľová a dodáva, že ak to v daný moment nevytryskne samo, už to nevie neskôr dokončiť. Najlepšie sa jej teda tvorí vtedy, keď to vôbec neplánuje. Teda v duchu modlitby.

„Pieseň by mala ľuďom priniesť aspoň kúsok dobra a krásy. Myslím si, že bez nich ľudské vnútro chradne,“ dodáva Zuzana. Podľa jej slov ju písanie textov a skladanie hudby učia prekračovať vlastné limity, veľa zo seba dávať a ponúkať druhým. Takisto všetko, o čom píše, ju núti konfrontovať sa so sebou.

Hovorí, že byť sama so sebou a potom z toho čosi načrtnúť druhým, je tvrdá škola. Bez písania a tvorenia by však už dnes nebola úplná. Zároveň ju táto činnosť napĺňa vďačnosťou, že smie tvoriť pre ľudí, nielen pre seba do zásuvky.

V čase lockdownu vyťažiť maximum

Nedávna koronakríza spomalila život. Mnohých zamkla v domoch či bytoch, obmedzila sociálne kontakty a zastavila činnosti, ktoré boli predtým samozrejmosťou. Pre tých, ktorí vedia zo všetkého vyťažiť dobro, bola však výzvou využiť čas na maximum a tvoriť nové veci.

Takto na obdobie lockdownu spomína Zuzana Eperješiová, ktorá sa snažila toto nútené „voľno“ prežívať tvorivo. Zložila a napísala veľa piesní a usilovala sa taktiež popracovať na hlasovej i klavírnej technike. Aj ona však musela čeliť ťažobe z toho, že nesmeli mať žiadne koncerty, organizovať vystúpenia a ani neprichádzali pozvania.

No za najbolestnejšiu skutočnosť pokladá to, že sa nemohla stretávať s priateľmi a komunikovať s nimi priamo.

„Uvedomujem si však, že sú ľudia, ktorých protipandemické podmienky úplne zlomili. Preto sa snažím byť napriek tomu všetkému vďačná za dobré malé-veľké veci, ktoré sa počas posledných štrnástich mesiacov udiali, a aj za všetko zjavné požehnanie napriek ťažkej situácii,“ prezrádza.

Cieľom každého umenia je formovať ľudské vnútro. A tak aj tí, ktorí tvoria piesne, chcú ľudí osloviť a odovzdať im predovšetkým nádej v náročných situáciách, že Boh má všetko pod kontrolou a nedovolí človeku zahynúť.

Ak ho necháme pri kormidle, vždy nás dovedie bezpečne do prístavu. A ak toto posolstvo poslucháči v piesňach objavia, tak skladanie nových piesní určite stojí za to.