Sakrálne umenie musí prinášať aj nové pohľady

Čím vás pred rokmi sochárstvo oslovilo?

Umenie je súčasť môjho života už od detstva. Môj starý otec aj otec maľovali a opravovali rôzne obecné pamiatky. Neštudovali umenie, keďže v tej dobe na to nemali možnosti, ale venovali sa mu a veľa som sa od nich naučil.

Začínal som s maľbou, no spontánne som prešiel k sochárstvu. Prácu s  hmotou vnímam ako fyzický zápis svojej existencie. A  ak sa dielo týka nejakej udalosti, je to zápis našej spoločnej pamäti. Je to spôsob, ako nechať po sebe trvalú stopu a odkaz.

Aké pokusy stáli na úplnom začiatku vášho záujmu o tento druh umenia?

Každý deň asi od šiestich rokov som niečo kreslil alebo modeloval. Moja prvá formička na sochu bola malá soška Panny Márie, ktorú rodičia priniesli z Lúrd ešte predtým, ako som sa narodil.

Ten odliatok mám doma doteraz ako pamiatku na začiatky, ktoré ma priviedli k dnešným realizáciám.

Okrem štúdií na Slovensku ste absolvovali aj pobyt na štátnej akadémii v nemeckom Karlsruhe. Ako si na to spomínate?

Pôsobenie v  ateliéri profesora Stephana Balkenhola mi dalo nadhľad a možnosť konfrontovať svoju tvorbu v medzinárodnom prostredí.

Bolo to obdobie, keď som si rozširoval obzory v prístupe k rôznym materiálom a utvrdzoval sa v tom, akou cestou chcem v sochárstve kráčať.

Pri študijných pobytoch je dôležité vnímať aj ostatných študentov – každý prišiel z iného prostredia, s inými tradíciami, zážitkami a pohľadmi na svet.