Sedem krucifixov Majstra Pavla

Prvé vyrezávané zobrazenia ukrižovaného Krista (Corpus Christi) pochádzajú z čias raného stredoveku (približne roky 500 - 1000), najmä z oblasti stredozápadného Nemecka.

Najznámejší je 187 cm vysoký Gerov kríž z 10. storočia z Kolína nad Rýnom, ktorý je jedným z prvých monumentálnych sochárskych diel stredoveku. V tom čase sa nohy Krista kládli vedľa seba a boli klincami pribité samostatne, až neskôr sa ujalo prekríženie pravého chodidla cez ľavé.

Najstarší dochovaný krucifix na Slovensku je v podtatranskej obci Lendak. Bol vyrezaný v polovici 13. storočia v románskom slohu.

Ak ho porovnáme s krucifixmi Majstra Pavla z Levoče z prelomu 15. a 16. storočia, jasne si uvedomíme, aké pokroky prinieslo novšie gotické, v našom prípade už neskorogotické umenie v znázornení ľudského tela, ktoré môže už omnoho plnšie tlmočiť obsah i význam.

Monumentálne i komorné
Z produkcie Majstra Pavla a jeho dielne sa zachovalo sedem krucifixov, štyri na Spiši, tri v Šariši. Kežmarský, prešovský a bardejovský pochádzajú z rúk samotného Pavla, zvyšné štyri vytvorili zrejme traja rôzni rezbári, Pavlovi učni, s väčším či menším zásahom Majstra dielne. 

Líšia sa nielen veľkosťou, ktorá osciluje medzi monumentálnym nadživotným korpusom (Kežmarok) a komornou soškou určenou na súkromnú adoráciu (Bardejov), ale aj emocionálnou atmosférou, mapujúc nuansy výrazu od priam desivého naturalizmu zmučenej tváre (Spišské Vlachy) až k vystupňovaným polohám lyrického pôsobenia (Lipany). 

Pavlove krucifixy sú odvodené z dobových „vypätých“ krucifixov; s horizontálne alebo takmer horizontálne rozopätými ramenami a vertikálne vystretými nohami (celé telo je napäté).

Tým sa odlišujú od starších vrcholnogotických „vidlicových“, s ramenami zvierajúcimi ostrejší uhol a nohami v kolene pokrčenými (celé telo je uvoľnené, visiace). 

Podľa výrazu delíme súdobé krucifixy na „heroické“, s mohutnejšou telesnou schránkou a expresívne podanou fyziognómiou s výrazom kŕčovitého napätia, prezrádzajúcou telesný i duševný zápas so smrťou, a na „tiché“, s útlejším korpusom a výrazom pokojnej odovzdanosti.

Klasickým vypätým krucifixom heroického typu je grandiózny a pateticky vznešený Ukrižovaný z Kežmarku, z obdobia Pavlovho „monumentálneho“ slohu (okolo roku 1510).

Neskoršie korpusy prepracúvajú Pavlov prototyp do fyziologických dôsledkov – telesné napätie je v trupe zdôraznené vpadnutým bruchom a vystupujúcim hrudným košom. 

Vycibrený lyrický štýl
Majster Pavol sa tradične považuje za žiaka najvýznamnejšieho neskorogotického rezbára, Norimberčana Víta Stossa, ktorý veľa rokov strávil v neďalekom Krakove.

Podľa najaktuálnejších zistení vzťahujúcich sa na archívny výskum boli niektoré významné Pavlove sochy vytvorené už v 90. rokoch 15. storočia, čo znamená, že obaja rezbári boli približne rovesníci. To dovoľuje predatovať niektoré Pavlove diela pred rok 1500.

Tak je to aj v prípade krucifixu zo Spišských Vlachov, ktorý sa zvyčajne datoval omnoho neskôr, i keď socha samotná naznačovala úzku spätosť s Vítom Stossom a jeho okruhom v Krakove a Malopoľsku z konca 15. storočia.

Spišskovlašský krucifix je najbližšie estetike malopoľských ukrižovaní tých čias svojím „drastickým štýlom“ – je najkrvavejším a najtragickejším krucifixom Majstra Pavla.

Kristus má starecky ovisnuté viečka a vrásky, ktoré sú nielen viditeľné, ale aj zvýraznené, čo u 33-ročného muža pôsobí nevierohodne - ide o výraz neskorogotického expresionizmu.

V ďalších krucifixoch Majster Pavol výrazne ubral z tohto pátosu. Predovšetkým v „tichých“ Stossových ukrižovaných našiel veľa podnetov na rozvoj svojho vycibreného lyrického štýlu, ktorého výrazný melancholický podtón akoby korešpondoval s vädnúcim svetom neskorého stredoveku.

Dokonalým príkladom je Ukrižovaný z Prešova.

Jeho hlava obsahuje všetky majstrove štylizačné špecifiká - geometricky čistý ovoid, sploštený chrbát zaobleného nosa, kosmo posadené mandľovité oči, nadočnicové oblúky vykrúžené s až dráždivou geometrickou presnosťou, pričom ostrosť oblúkov nie je zjemnená rezbou, pretože sa stáva súčasťou umeleckého zámeru vytvoriť spola realistický a spola abstraktný obraz nadpozemskej bytosti. 

Anton Glatz, najväčší znalec slovenského stredovekého sochárstva, o Ukrižovanom z Prešova v roku 1986 súdi, že „vyniká suverénnou modeláciou a jemnou plastickosťou aj v porovnaní s Malým Ukrižovaným z Bardejova“ a neváha dodať, že Majstrovo sochárske dielo vrcholí práve v prešovskom Ukrižovanom.

Nadčasový význam
Prešovský a bardejovský Kristus má bolesťou stiahnuté pery prezrádzajúce pretrvávajúci smrteľný zápas.

Atmosféru agónie umocňuje zdôraznené vykĺbenie ramien a dramatický charakter bedrového rúška (prešovské je sčasti ulomené), v prípade Bardejova rozvinutého do bizarných, kosatcovitých útvarov (nie je vylúčené, že „kvitnúce“ bedrové rúško má hlbší zmysel, súvisiaci so zmŕtvychvstaním a vzkriesením).

Lipiansky Kristus je naproti tomu zachytený v momente odpútania sa od pozemského utrpenia, s čím korešponduje i tvar bedrového rúška vytvárajúceho v priestore uzavretý polkruh.

Vyhranené subjektívne videnie v Lipanoch vylučuje utrpenie ako hlavnú tému ukrižovania.

Idealizačné úsilie je v prípade lipianskeho Krista dovedené do krajných výrazových polôh – spôsob, akým autor zjemňuje expresivitu sladkobôľnym výrazom, je fascinujúci. Manieristické rozpracovanie pavlovskej estetiky melancholického lyrizmu tu dosahuje jeden zo svojich vrcholov. 

Krucifixy Pavla z Levoče neprehovárajú k súčasníkovi len o Kristovi samotnom a o svete neskorého stredoveku, nečakane uzavretom bitkou pri Moháči v roku 1526.

Vďaka svojmu umeleckému majstrovstvu (často mylne chápanému ako výsledok holej technickej virtuozity) majú nadčasový význam a platnosť, lebo prezrádzajú veľa i o človeku samotnom.

Celú fotogalériu nájdete po kliknutí na obrázok: