Slovenská umelecká scéna prišla o významnú osobnosť

Hoci mal Peter Krupa pozitívny vzťah k mnohým formám umenia, azda najsilnejšie zarezonoval na umeleckej scéne ako výtvarník. Nezostal však len pri farbách.

Často o sebe hovoril, že rád prijíma výzvy, ktoré mu život pripraví. A tak ho mnohí poznajú aj ako hudobníka, herca, pedagóga, ktorý vychoval niekoľko generácií umelcov; no najmä človeka s otvoreným srdcom. Svet považoval za krásne miesto, ktoré sme dostali ako dar od Boha. Rád sa rozdával ľuďom naokolo.

Hovoril, že kto dostal, je povinný dávať a obohacovať tak druhých. A v neposlednom rade aj kultivovať národ. Debutoval v roku 1976 výstavou v Levoči. Vlastnú tvorbu postupne prezentoval na viacerých výstavách doma i v zahraničí.

Nemožno nespomenúť najmä medzinárodný plenér v Spišskom Podhradí, ktorého bol koordinátorom.

Maliarom od detstva
Jeho vzťah k výtvarnému umeniu sa začal formovať, keď ešte nechodil do školy. S úsmevom spomínal, že k jeho začiatkom patrili vlaky a ľudia. V rodine mali sochára Eleka Luxa, ktorý ho umelecky veľmi ovplyvnil. Jeho figurálna tvorba bola vždy štíhla, natiahnutá, presne ako Luxove sochy.

Za veľa vďačí maminej sestre, ktorá mu v detstve často hovorievala, že má veľký dar od Pána Boha a mal by ho rozvíjať. Vo svojej tvorbe veľa experimentoval a prešiel mnohými výtvarnými technikami.

Začínal klasicky – temperou a akvarelom. Neskôr pribudol olej a najmä v mladosti sa venoval olejomaľbe a krajinomaľbe. Práve tomuto obdobiu vďačíme za mnohé diela, ktoré stvárňujú krásy Spiša.

Katolícke noviny navštívili v roku 2017 umelca aj osobne. Snímka: Peter Slobodník

Potom nastal v jeho tvorbe obsahový posun. Začalo ho viac zaujímať vnútro človeka, religiozita, zmysel bytia. Výsledkom toho bola ďalšia technika – grafika, predovšetkým miniatúra.

Podarilo sa mu vystavovať v Japonsku, v Amerike, v Kanade a aj v rôznych krajinách Európy. Hoci zo začiatku mu neimponoval akryl, neskôr vyskúšal aj túto techniku. Istý čas sa venoval sochárskej činnosti, rezbe do dreva, keramike a tvorbe z prútia.

Najväčšou výzvou pre neho bolo maľovať obrazy, ktoré presahujú cez rám. Pretože ako hovoril, život sú presahy a každá bytosť, živá aj neživá, má svoju minulosť, genézu, svoj vrchol a potom zánik.

Bez hudby ani na krok
Okrem lásky k výtvarnému umeniu sa netajil ani láskou k hudbe. Život bez nej si nedokázal predstaviť. Pokladal ju za akýsi Boží šepot do duše hudobného skladateľa, interpreta či poslucháča.

Aj prvé dotyky s hudbou zažil už v detstve na svojej rodnej Orave, kde začínal s malými detskými ľudovými píšťalkami. Tie neskôr vystriedala zobcová flauta, ktorej sa venoval už dlhšie. Ako mnoho tínedžerov, aj on vyskúšal gitaru.

Ostal však verný dreveným dychovým nástrojom a v ZUŠ v Spišskom Podhradí vyučoval hru na zobcovej flaute a tiež viedol flautový súbor. Zastúpené v ňom boli všetky flauty od sopránovej až po basovú.

Takto chodili ľuďom po okolí rozdávať radosť. Mnohí jeho priatelia si ho nevedeli predstaviť bez fujary, na ktorej tiež rád hrával. Hovoril, že fujara k Slovákovi neodmysliteľne patrí.

Za ňou videl krásy našej krajiny a jednoduchých pracovitých ľudí, ktorí v nej žijú. Zostala po ňom slušná zbierka ľudových píšťaliek. 

Dotyky s divadlom
Je známe, že Peter Krupa bol veľkým nadšencom tvorby Majstra Pavla.

V roku 1971 mal tú česť stvárniť ho v javiskovej hre, ktorú napísal Ján Milčák. Často spomínal, že keď chce človek hrať presvedčivo, musí sa stotožniť s osobnosťou, ktorú zobrazuje. On bol v tom čase tvorbou Majstra Pavla maximálne naplnený.

Pre vonkajšiu podobu s Majstrom Pavlom si túto rolu zopakoval aj o pár rokov neskôr v levočskom dokumentárnom filme.

Keď vyučoval v ZUŠ, snažil sa prepojiť hudbu s výtvarným aj literárno-dramatickým umením. Jeho cieľom bolo, aby predovšetkým detský divák mohol komplexne vnímať umelecké dielo.

Peter Krupa v svojom ateliéri. "Všetko v živote beriem ako výzvu," vyjadril sa pre Katolícke noviny v roku 2017.

Tiež mu išlo aj o to, aby dospelý, ktorý príde na bábkové divadlo s dieťaťom, odišiel pobavený. Silný vplyv na neho mal celoštátny festival Bábkarský Chrudim. Tam sa akoby našiel.

Vtedy sa venoval práci s drevom, a tak sa vrátil do ľudových tradícií a začal vyrezávať bábky. Aj hry si so spolupracovníkmi písali sami.

Neskôr boli v Chrudime trikrát ako súťažiaci, dokonca na celoštátnom festivale Scénická žatva v Martine získali v roku 1986 hlavnú cenu Ministerstva kultúry za najtvorivejší čin roka.

V posledných rokoch sa už divadlu nevenoval. Väčšinu času trávil vo svojom levočskom ateliéri, kde vznikali jeho diela. Žiaľ, mnohé už nedokončil. 

Devätnásteho februára si v Primaciálnom paláci v Bratislave spolu s ďalšími laureátmi prevzal z rúk Františka Rábeka Cenu Fra Angelica za výtvarné umenie, ktorým sa pričinil o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku.