Slovo prepáč má v ich manželstve veľkú moc

Zoznámili ich pred viac ako štyridsiatimi rokmi spoloční priatelia. Iskra však nepreletela hneď na začiatku. „Asi to chcelo nejaký čas,“ hovorí Martin Kellenberger.

ZASNENÉ DIEVČA V AUTOBUSE

„Keď som raz ráno išla autobusom do školy, zbadala som ho na zastávke pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave. Usmiali sme sa na seba. Zakýval mi, aby som vystúpila. A ja som vystúpila,“ spomína Katka.

Pre Martina to bola zvláštna chvíľa, ktorá sa nedá racionálne vysvetliť. „V tom okamihu sa niečo zhmotnilo. Išiel som práve na fakultu a z autobusu sa na mňa pozeralo romanticky zasnené pekné dievča s modrými modiglianovskými očami. Po tom, čo som jej zakýval a ona vystúpila, som ju pozval na kávu. Opatrne sme začali randiť. Mal som vtedy 21 rokov, Katka bola o rok mladšia.“

Brali sa o rok neskôr. „Vydávala som sa v deň svojich 21. narodenín,“ povie bez zaváhania Katka. Cirkevný sobáš mali v Dóme sv. Martina, civilný v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.

Martin si dodnes pamätá, aké pekné boli svadobné šaty nevesty. „Boli dlhé, biele. Mali opasok a vpredu bola čipka. V rukách držala malú kytičku z červených ruží.“

Katka dodáva, že ruže sú jej obľúbené kvety. „Svadobné šaty mi šila moja mama. Potom mi ich skrátila a jednej panej dala vyšiť na ne kvety, aby som ich mohla nosiť na iné slávnostné príležitosti. Dodnes ich mám odložené.“