Služobníci vykresľujú mrazivú dilemu

Život seminaristov by sa možno oku laika zdal jednotvárny – modlitba, štúdium, rozjímanie - všetko sa odohráva za múrmi kňazského seminára. Avšak aj takáto inštitúcia a ľudia, ktorí sú jej súčasťou, podliehajú vonkajším vplyvom. V majstrovskom diele Služobníci od Ivana Ostrochovského je to komunistický režim a najťažšia voľba – svedomie alebo kolaborácia.

Historické pozadie

Po roku 1968 sa Komunistická strana Československa rozhodla v rámci normalizácie oveľa tvrdšie kontrolovať aktivity Katolíckej cirkvi. Vytvorili preto skupinu kňazov, ktorí spolupracovali s vtedajším režimom.

Nazvali ju Pacem in terris – názov prebrali z encykliky Jána XXIII. Pacem in terris (O pokoji medzi všetkými národmi). Malo to evokovať, že združenie PIT je cirkevne schválené a akceptované. Nebolo.

Predstavitelia vládneho režimu skoro zistili, že mladí bohoslovci nemajú o členstvo v Pacem in terris taký záujem, ako očakávali. Preto sa ich snažili rozličným nátlakom na vedúcich bohosloveckej fakulty, ako aj na samotných študentov prinútiť k členstvu.

Mladí bohoslovci sa vzopreli a v roku 1980 usporiadali protestnú hladovku. Aj v rámci takého napohľad homogénneho spoločenstva si však dilemu svedomia rieši každý inak. To, aké mali tieto udalosti následky, sa už divák dozvie v samotnom filme, ktorého klimax však nebudeme prezrádzať.

Zbabelosť verzus hlas svedomia

Hlavnými postavami filmu sú novoprijatí seminaristi Michal a Juraj. Sú priatelia a stoja na rovnakej štartovacej čiare - no po čase sa z nich na základe rozdielnych postojov k okolnostiam, ktoré sa objavia, stanú dve úplne rozdielne osobnosti. Jeden predstavuje silu morálky a druhý cestu strachu či zbabelosti – ako sa to zdá na prvý pohľad.

Pri hlbšom zamyslení sa je však odkaz snímky omnoho komplexnejší. Zápas medzi ideálmi a akousi naivitou mladého človeka, poslušnosťou autoritám a hlasom vlastného svedomia je v prostredí kňazského seminára kontrastnejší a silnejší ako v iných oblastiach. Túžba po kňazstve vtiahla mladých seminaristov do zložitého súkolia režimu, z ktorého – zdanlivo – niet úniku.

Vidíme postavy, ktoré na prvý pohľad predstavujú morálne dobro, no aj tie vo svojom vnútri prechádzajú dilemou. A museli sa rozhodnúť. Zbabelosť alebo odvaha? Kompromis za cenu skriveného charakteru? Alebo protest voči režimu, ktorý v čase normalizácie mohol človeka stáť budúcnosť, či dokonca život?

Film odkazuje na aktivity tajnej Cirkvi

Námet na film prišiel od herca Vlada Zboroňa, ktorý v 80. rokoch študoval na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Práve na základe jeho spomienok a knihy Jána Šimulčíka Zápas o svedomie sa zrodil unikátny film Služobníci, ktorý vyplnil dieru v slovenskej kinematografii tým, že predstavil niečo, o čom sa vedelo, no dlhé roky mlčalo.

Tvorcovia snímky vychádzali z reálnych historických udalostí. Stretávali sa s účastníkmi hladovky bohoslovcov v roku 1980, navštívili Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne, aby zistili, ako život v seminári vyzerá, a stretávali sa aj s ľuďmi z katolíckeho disentu.

Mnoho scén približuje ozajstné aktivity tajnej Cirkvi – či už sú to stretnutia v bytoch alebo tajná kňazská vysviacka, ktorá sa odohrávala v úplnom tichu. Divák nič nepočuje, lebo všetky rozhovory prebiehali prostredníctvom plastovej rúry pre obavy z odpočúvania.

V celom filme silne rezonuje atmosféra strachu – či už zo vzopretia sa režimu, z počúvania vlastného svedomia, zo zverenia sa najlepšiemu kamarátovi. Tento strach režisér a scenáristi perfektne pretavili do strnulosti a ticha, ktoré – paradoxne – má vo filme najväčšiu výpovednú hodnotu.

Nejde len o mlčanie ako také, ale skôr o ťaživé ticho ľudí, ktorí sa báli prehovoriť, aby nezradili seba, priateľov, podzemnú Cirkev. Veľa scén sa odohráva v absolútnom tichu a o myšlienkových pochodoch postáv sa dozvedáme jedine z obrazu.

Čiernobiele ticho necháva priestor na uvažovanie a diváka často zo strnulých, nehybných scén až mrazí. Človek si v duchu kladie otázku – aký obludný režim spravil z ľudí toto?

Ľudia sa správali inak

Samotný film Služobníci - napriek tomu, že sa neodohráva v aktuálnej dobe - pôsobí veľmi autenticky a neštylizovane. Tvorcovia doň zaradili i dobové rekvizity, ktoré však nepôsobia umelo a „nasilu“. Vo filme sa snažili zobraziť okrem štúdia a modlitby skôr bežné činnosti, ktoré sa odohrávali na akomkoľvek inom internáte – pranie, hygiena, stravovanie, šport.

No všetky scény pôsobili nanajvýš strnulo – študenti i predstavitelia seminára boli paralyzovaní strachom. Preto tvorcovia filmu považovali za dôležité, aby pocit 80. rokov nešiel z rekvizít, ale skôr z toho, že ľudia sa správali inak. Inak, ako to je pre človeka prirodzené.

Zaujímavosťou je, že ako komparz použili tvorcovia ľudí bez domova z nocľahárne Depaul v Bratislave, ktorých oholili, ostrihali a dali im obleky. Aj výrazy ich tvárí, ktoré si už toho prežili veľa, dotvárajú ťaživú atmosféru snímky.

Autentický strach

Nepochybne jednu z najdôležitejších rolí mala okrem dialógov – nedialógov aj kamera, ktorej sa chopil Juraj Chlpík. Geniálnu čiernobielu depresívnu atmosféru totalitného režimu natáčal na fotoaparát - tak si mohol dovoliť nízku citlivosť svetla, veľmi intímne zábery, ba miestami až šerosvit – to všetko s cieľom vyvolať dojem autentického strachu, ktorý bol v tom období naozaj všadeprítomný.

Služobníci si dokonca odniesli cenu za filmovú architektúru, ktorá sa každoročne odovzdáva na festivale v Maďarsku. Pritom tvorcovia nepoužívali nijaké pre nich špeciálne vytvorené priestory. Nemali vlastného architekta, skôr sa snažili upraviť si už existujúci priestor tak, aby im vyhovoval. Skôr sa zamerali na určitú lokalitu a snažili sa prísť na to, aký má pre nich potenciál.

Napríklad scény na streche sa odohrávajú v Reedukačnom centre pre dievčatá v Spišskom Hrhove. Za monumentom, ktorý môžeme vidieť na plagáte k filmu, cestovali do Bulharska vyše dvadsať hodín. Podľa slov samotného režiséra bolo náročné nájsť vhodný monument, keďže v našich končinách už boli všetky podobné pamätníky totalitného režimu odstránené.

Všetci niečomu slúžime

Na záver sa vráťme k samotnému názvu filmu – Služobníci. Vedome alebo nevedome - všetci niečomu slúžime. Na tlačovej konferencii po premiére odznel citát Václava Havla, ktorý sa k filmu náramne hodí: „Najlepšie slúžia tí, ktorí nevedia, že slúžia, pretože sú autentickí.“

Každý verí v niečo iné, či už ide o eštebákov, kňazov, predstavených v seminári. Snaha o záchranu inštitúcie ako takej aj za cenu zopár zničených životov. Vyššie dobro, ako sa hovorí. Dokazujú to i slová samotného filmového špirituála: „A konečne si uvedomte, že tu nie sme preto, aby sme boli šťastní.“

Film Služobníci sa oplatí vidieť. Nájdete v ňom nielen čisto kladné alebo záporné postavy. Je už len na vás, ako sa popasujete s morálnym konfliktom, ktorý rezonoval v minulosti, s určitými obmenami platí aj dnes a stretneme sa s ním aj v budúcnosti.

Snímka hovorí o tom, ako režim dokáže vplývať na osud jednotlivca, na nedôveru, ktorá panovala, a rozvrátenosť vzťahov. Doba, ktorá namiesto spájania rozdeľovala.

Technicky náročné spracovanie, minimalizmus, hra obrazov a atmosféra nevypovedaného uspokoja bežného, no i náročnejšieho diváka. S určitosťou si však obe skupiny odnesú mrazivý pocit z toho, že niečo také bolo na Slovensku realitou. A nie až tak dávno.