Smutné jazyky prehovoria do svedomia

Pôvodne scenáristka, producentka a režisérka Anna Grusková plánovala natočiť film o rodine manžela, v ktorej bola babička karpatskou Nemkou. Nakoniec vznikol dokument o celej menšine. „Tento film je síce o karpatských Nemcoch, ale predovšetkým je o Slovensku,“ uviedla režisérka.

Mária Bilá 05.12.2018
Smutné jazyky prehovoria do svedomia

Dokument, ktorým sprevádza germanista Jozef Tancer (druhý zľava), vznikal od roku 2015; štáb cestoval za karpatskými Nemcami po rôznych kútoch Slovenska.

Dokumentárny film Smutné jazyky sa na dejiny nemeckej menšiny u nás díva cez prizmu ich nárečí.

„V jazyku máme celý náš svet, celý náš život. Je to však aj mocenský nástroj. Ako sme videli vo filme, už len to, že niekto hovorí nejakým jazykom, môže byť preňho odsúdením na smrť alebo na prenasledovanie,“ zhodnotil germanista Jozef Tancer, ktorý sprevádza filmom – navštevuje pamätníkov, stáva sa „záznamníkom“ ich spomienok, piesní, spôsobu vyjadrovania.

Jeho osoba je akoby červenou niťou filmu, ktorý pozvoľna – cez mozaiku rôznych osudov – približuje osud jednej zo zanikajúcich slovenských menšín. 

Vymierajú

Oficiálne sú na Slovensku tri hlavné oblasti, v ktorých sa Nemci v minulosti koncentrovali: Bratislava, Hauerland (oblasť hornej Nitry a okolia) a Spiš.

Podľa Jozefa Tancera sa však dá povedať, že čo dedina, to zvláštny jazykový prvok:

„Nemecké nárečia sa od seba veľmi odlišovali. Zaujímavé na nich je, že mnohé z nich sa nevyskytujú nikde inde na svete. Je to preto, lebo keď do daných oblastí prišli Nemci v rôznych kolonizačných vlnách, stratili kontakt s nemčinou v materinskej krajine. Ich jazyk sa teda prestal rozvíjať. Najstaršie nemecké nárečia na Slovensku majú aj 700 rokov a rozvíjali sa potom už len v kontakte so slovenčinou či s maďarčinou.“

Germanista zároveň v rámci tlačovej besedy uviedol, že jazyk primárne slúži ako komunikačný prostriedok, a za normálnych okolností človek nemá dôvod zamýšľať sa, aký má k nemu vzťah.

Respondenti Smutných jazykov si však chtiac-nechtiac museli vo víre udalostí 20. storočia klásť otázky o svojej identite.

V dokumente vystupujú Nemci z rôznych kútov Slovenska.

Väčšinou sú to príslušníci staršej generácie.

Pre mnohých z nich je v dôsledku rôznych historických turbulencií, ktoré sa Slovenskom prehnali v 20. storočí, typický pocit istej vykorenenosti, ako ho vyjadrila aj vyše 90-ročná predsedníčka Karpatskonemeckého spolku v Bratislave Rozina Stolárová-Hoffmannová:

„My sme ľudia, ktorí žijú vo svojej vlasti, ale nijakú vlasť nemajú.“

Dokument naznačuje to, čo štatistiky – spoločne so staršou generáciou Nemcov odchádza aj ich jazyk a jeho dialekty.

Prizma kolektívnej viny donútila aj tých, ktorí neboli evakuovaní, obmedziť používanie nemčiny na domáce prostredie.

Obmedzené používanie jazyka zas postupne viedlo k strate – či aspoň naštrbeniu - národnej identity. 

Chýba osveta

Autorom sa podarilo vyhnúť prehnanej sentimentalite, azda aj vďaka tomu, že prím hrá jazyk (respektíve jeho dialekty).

Tvorcom aj respondentom to pomohlo udržať istý – potrebný – dištanc od negatívnych emócií.

Výsledkom je tak jemne nostalgický, no nie melancholický dokument o jednej menšine.

Podobne však ako nemčina má veľa dialektov, aj nemecká menšina má v dokumente veľa predstaviteľov s rôznymi názormi na svoj osud, na svoju minulosť i budúcnosť.

Práve ich mozaika pôsobí ako záruka objektivity, najmä ak je rámcovaná citlivým a fundovaným prístupom tvorcov.

„To, čo chýba v našej spoločnosti, je uznanie, že aj táto skupina prešla ťažkou cestou, že aj táto skupina nie sú len páchatelia, ale aj obete,“ vyjadril sa na margo dokumentu Jozef Tancer.

Zároveň však uznal, že daná problematika je istým spôsobom obchádzaná dokonca aj v akademickej obci.

„Je v tom kvintesencia toho, čo sa dialo na Slovensku v 20. storočí. Určite by sme mali vedieť a rozprávať o tom, čo sme si robili. Preto si myslíme, že je dôležité, aby sa film nedostal len ku karpatským Nemcom, ale aj k väčšinovej spoločnosti,“ vyjadrila sa režisérka Anna Grusková. 

Vyrazili na turné

Autori projektu plánujú cestovať po slovenských mestách (Bratislava, Banská Štiavnica, Chmelnica, Medzev, Trnava, Kežmarok, Nitrianske Pravno, Kľačno a i.), pričom neplánujú len projekcie filmu, ale aj diskusie.

Práve možnosť rozprávať sa o filme považuje režisérka na týchto projekciách za dôležitú: „Ľudia majú chuť niečo povedať, podeliť sa so svojimi skúsenosťami, doplniť obraz, ktorý sme filmom predostreli.“

Autori tiež vyjadrili ambíciu predstaviť film najmä trom skupinám divákov – akademickej obci, ďalej žiakom a študentom a bežnému filmovému publiku.

Smutné jazyky majú aj nemeckú verziu, ktorá má 70 minút a za sebou niekoľko úspešných projekcií v zahraničí.

Snímka: Reminisencie