Snehová sestra. Príbeh o Vianociach

Po raňajkách som sa obliekol a odišiel som. Mama, tato a Augusta sa chystali dokončiť posledné predvianočné prípravy, no ja som mal iný plán. Chcel som ísť k Johnovi, svojmu najlepšiemu kamarátovi. Nepovedal som mu dopredu, že prídem. Neodvážil som sa, pretože som sa obával, že je na mňa poriadne nahnevaný a moju návštevu by odmietol.

Snehové gule s Johnom
Johna som badal dávno pred tým, než uvidel on mňa. Hral sa v záhrade, kotúľal veľké snehové gule smerom k hradu zo snehu. Bol otočený chrbtom k ceste. Prišlo mi toho chrbta veľmi ľúto, zdalo sa mi, že je hrozne smutný. A úplne osamotený.

    Ponáhľal som sa k plotu.
    „Ahoj,“ pozdravil som.
    John ma zjavne nepočul, lebo naďalej iba kotúľal snehovú guľu, ktorá bola čoraz väčšia.
    „Ahoj,“ povedal som ešte raz.
    Konečne sa otočil a zbadal ma. 
    „Ahoj,“ odvetil.

    Trochu posmrkával, asi bol nachladnutý. Prešiel si pod nosom vlnenou rukavicou, ktorá bola celá od snehu.
    Natiahol som k nemu ruku s darčekom. Hľadel naň, ale nevzal si ho.

    „Čo je to?“ opýtal sa.
    „Darček,“ odpovedal som.
    „A prečo?“
    „Vianočný darček.“
    „Ale čo to je?“
    „To ti nemôžem povedať, lebo večer to už nebude prekvapenie.“
    „Aha,“ zamyslel sa John.
    Nakoniec predsa len vystrel ruku a vzal si ho. 
    „Tak ďakujem,“ povedal.
    „Prosím,“ odpovedal som.

    Vopchal si darček do vrecka. Potom sa opäť obrátil k svojej snehovej guli. Zvalil sa na ňu celou svojou váhou, ale keďže sám nebol veľmi ťažký, nepodarilo sa mu ňou ani len hnúť.

    Vtedy som sa vzchopil, preskočil som plot a stal som si k nemu. Ani som sa na neho nepozrel a začal som tlačiť spolu s ním. Nič nepovedal, ale ani sa nebránil. Guľu sme potlačili ešte zopár metrov po hlbokom snehu a ona rástla čoraz viac. Chodiť len tak s Johnom po záhrade a tlačiť snehovú guľu ma ozaj veľmi bavilo.

    Nakoniec sme ju nevládali pohnúť už ani o milimeter.
    „Väčšia už asi nebude,“ povedal som.
    „Nie,“ súhlasil. „Na čo ju vlastne použijeme?“
    „No, tak to neviem, čo myslíš ty? Môžeme si postaviť snehuliaka. Potom však potrebujeme ďalšie dve.“

    Ďalšie dve gule, pomyslel som si. To by som tu s Johnom mohol zostať ešte o čosi dlhšie.
    „Áno...“ povedal John. „Možno hej.“
    „Alebo,“ pokračoval som, „môžeme si postaviť hrad. V tom prípade ale potrebujeme veľa snehových gúľ.“
    Najmenej osem, napadlo mi. A to by som tu mohol zostať naozaj dlho. Možno aj celú hodinu.
    „Hm,“ premýšľal John. „No... to by sa asi dalo.“
    „Nie,“ zvolal som. „Už viem čo! Môžeme si postaviť dva hrady. A potom, keď budeme hotoví, sa môžeme guľovať!“

    John pozrel na mňa. Ešte vždy bol rovnako vážny. Vzápätí sa však jeho vážnosť rozplynula. Oči sa mu rozžiarili a radostne sa usmial.
    „Snehová vojna,“ zaradoval sa. „Musíme si vyrobiť muníciu. A kanóny. A tiež musíme mať každý nejaké meno a byť z nejakého kráľovstva a...“
    Pokračoval v plánovaní. Slová sa z neho len tak rinuli a zo mňa napokon tiež. Od radosti som sa rozosmial a potom sa začal smiať aj John. Smiech sa z nás kotúľal ako biele perly.

    Znovu sme trkotali a znovu sme sa smiali. Môj najlepší kamarát John a ja.

Zostal som s ním naozaj dlho. Odišiel som, až keď sa stmievalo. S Johnom sme sa dohodli, že sa stretneme až na ďalší deň. Hrady boli hotové a my pripravení na vojnu.

Po päťdesiatich rokoch
Celou cestou na cintorín som utekal. Ako prvé som zbadal svetielka, dnes ich bolo ešte viac ako včera. Takmer na každom hrobe horela sviečka. A pri mnohých z nich stáli ľudia, veľkí aj malí, starí aj mladí. Všetci sem prišli, aby si práve na Štedrý deň pripomenuli svojich mŕtvych. Náhlil som sa smerom nadol pomedzi rady hrobov, až kým som neprišiel k Hedviginmu.

    Aj na ňom horelo v lampáši svetlo a hrob zdobila veľká kytica smrekového ihličia pretkaná žiarivo červenými bobuľami. Pôsobilo to skutočne vianočne, presne tak, ako by sa to Hedvige páčilo. Henrik svoju sestru dobre poznal, hoci ju už päťdesiat rokov nevidel. Jednou rukou som prešiel po náhrobnom kameni a zašepkal som:
    „Moja drahá snehová sestra.“

    Chvíľu som tam zostal len tak stáť s rukou na kameni. Budem sa starať o jej hrob, napadlo mi, spolu s Henrikom. Dúfal som totiž, že my dvaja by sme mohli zostať priateľmi.

    A tak sa aj stalo, to mi môžeš veriť. Henrik sa opäť nasťahoval do vily Vetvičky. Búchal kladivom, maľoval, čistil a rezal, až kým dom opäť nebol sám sebou. A bol nádherný! Presne taký, aký bol pred päťdesiatimi rokmi, ibaže ešte útulnejší. Ale to je už iný príbeh, ktorý ti možno niekedy tiež porozprávam, ak budeš mať chuť počúvať.

Pri Juninom hrobe    
Kráčal som ďalej dolu chodníkom. Bola čoraz väčšia tma a všetci návštevníci cintorína sa zmenili na tmavé tiene. Tri tiene však boli iné ako ostatné. Okamžite som ich spoznal. Mamu, tata a Augustu.

    Stáli pri Juninom hrobe. Náhlil som sa za nimi. Nikto nič nepovedal, len tato si ma pritiahol k sebe. Pocítil som teplo jeho veľkého tela, ktoré mu sálalo cez zimný kabát.

    Mama odhrnula z náhrobného kameňa sneh. Bolo na ňom jej meno, meno mojej sestry: Juni.
    Všetci štyria sme sa sklonili a spolu sme odhrabali zvyšok snehu z kameňa aj z malého hrobu pred ním. 
    Tato potom vytiahol päť malých lampášikov. Rozložil ich do kruhu pred náhrobok.

    „Päť sviečok,“ povedal. „Za nás piatich.“
    Do ich stredu mama vložila biele kvety v kvetináči.
    „Vianočné ruže,“ povedala. „Vydržia aj mráz.“
    „Ruže pre Juni,“ zašepkala Augusta. „Tie má rada.“
    
Potom sme vstali a rozostavili sme sa tesne vedľa seba okolo hrobu. Augusta a ja sme boli uprostred, mama a tato stáli po našich stranách. Obaja vystreli jednu ruku k náhrobku a druhú k nám. Tak sme sa všetci piati navzájom držali.

    „Šťastné a veselé Vianoce, Juni,“ povedal som.
    „Šťastné a veselé Vianoce, Juni,“ povedali sme spoločne.

Z KNIHY MAJE LUNDE SNEHOVÁ SESTRA. PRÍBEH O VIANOCIACH.
BRATISLAVA: TATRAN, 2019.
PRELOŽILA: ZUZANA BÁTOROVÁ-VAHANČÍKOVÁ