Šperky by vytvorila aj z Katolíckych novín
„Vždy idem o krôčik ďalej,“ hovorí k svojej kreatívnej tvorbe Josefine Pavlik. Snímka: Erika Litváková
Recykluje a tvorí od detstva. Vyštudovala dejiny umenia na Univerzite Komenského. Tesne predtým, ako odišla s manželom do Nemecka, pracovala v Slovenskom fonde výtvarných umení. „Potom sa všetko zmenilo. Keď sme emigrovali, mala som 28 rokov. Musela som sa adaptovať na nové prostredie, čo vôbec nebolo jednoduché,“ spomína rodáčka z Bratislavy, ktorá žije v Bavorsku už 45 rokov.
NAJPRV KLOBÚKY
„Vtedy nastala aj určitá pauza v mojom výtvarnom vývoji. Potom prišiel syn a popri starostlivosti o dieťa nebolo možné, aby som sa umeniu venovala intenzívnejšie. Až keď trošku vyrástol, pomaly som začala. Najprv s klobúkmi, ktoré ma fascinovali.“ Predtým sa však musela naučiť všetko o plstení. „Bola som aj na kurzoch u renomovaných textilných výtvarníčok. Hoci ak už zvládnete techniku, nikto vám nedá fantáziu ani nápady.“
Základom jej klobúkov je vlna. „Používam austrálsku ovčiu vlnu, ktorú spracúvam do kompaktného materiálu. Tvarujem ho na klobučníckych drevených formách – hlavách. Na klobúk môžem vkomponovať čokoľvek: textil, pierka, korálky, hodváb, zamat, čipky, nite, ľanové pradená. Na povrchovú úpravu som už použila aj klince a drôt.“
DIVOKOSŤ NA HLAVE
Josefine s úsmevom priznáva, že jej prvé klobúky boli divoké a extravagantné. „Až sa môj syn za mňa hanbil a varoval ma, aby som sa neopovážila prísť do školy na rodičovské združenie s takým klobúkom. No potom som mala výstavu, na ktorej bol aj rektor gymnázia, kde študoval môj syn. Jeho manželka si kúpila hneď tri klobúky. Odvtedy som bola hviezda,“ smeje sa Josefine.
Klobúk nemusí byť obyčajný, môže byť svojskou skulptúrou, umeleckým dielom. Snímka: archív –JP–
„Odvtedy to aj môj syn akceptoval a povedal mi, aby som sa neopovážila neprísť v klobúku na rodičovské združenie.“ Pre výtvarníčku to bolo veľké uznanie. „Klobúky som formovala ako sochy. Takže to nebol len obyčajný klobúk, ale skulptúra.“
Pred prvou výstavou v Bratislave však mala isté obavy. „Každá výstava potrebuje publikum. S galeristkou sme sa to rozhodli skúsiť. Keby to nevyšlo, tak sa nič nestane a zrušíme výstavu. Samu ma prekvapilo, že výstava mala výbornú odozvu.“ Josefine potom ďalších pätnásť rokov prichádzala do Bratislavy s novou výstavou. Vystavovala aj fascinátory.
„Po svadbe princa Williama a Kate v roku 2011 prepukla móda fascinátorov. Dámy zistili, že na dôležitú príležitosť netreba klobúk veľký ako koleso na voze, ale stačia malé výtvarné výtvory. Je to dekor na hlave, ktorý dokáže vytvoriť úžasnú kombináciu a harmóniu s oblečením i tvárou nositeľky. Momentálne je v kurze decentnejší trend, ale fascinátory z módy nevyšli.“
NECHCE SA OPAKOVAŤ
Každý jej výtvor je originál. „Aj keby som ho napodobnila, nedá sa to urobiť presne do pôvodného tvaru, ale to ani nechcem, lebo vždy idem o krôčik ďalej. Už chcem nový produkt spraviť inak, nechcem sa opakovať a robiť to isté.“ Josefinine pokrývky hlavy vynikajú tvárnosťou, ktorú ponúka materiál.
„Snažím sa robiť aj klobúky, ktoré sa môžu nosiť všetkými smermi: doľava, doprava, dozadu, dopredu. Tak aby si človek mohol nasadiť klobúk bez toho, aby sa pozeral do zrkadla. Už sa mi podarilo vytvoriť z jedného základného tvaru šesťdesiat verzií. Základný špic som všelijako omotala, preložila, zatočila, zauzlila.“
ŠPERKY V SRDCI
Okrem klobúkov a fascinátorov sú jej srdcovkou šperky. „Od mladosti som však uprednostňovala šperky, ktoré mali esprit a výtvarný výraz. Preto som si ich musela urobiť sama. Aj tu rada experimentujem a používam netradičné materiály, najmä tie, ktoré sa dajú recyklovať.
„Venujem sa i klasickej šperkárskej tvorbe so striebrom. Tak vznikla kolekcia zo strieborných lyžíc. Keďže sa nechcem opakovať, na každú výstavu som si doteraz vždy vymyslela inú tému. Vytvorila som šperky z bicyklových duší i z papiera. Napríklad som urobila náhrdelník z kávových filtrov, ktoré som zafarbila v čajových roztokoch, aby som dosiahla prírodný odtieň. Všetky šperky sú nositeľné, hoci sú extravagantné a niektoré sú naozaj skôr výtvarné objekty.“
Josefine prezrádza, že sa zaoberala aj hrdzavením papiera. „Kovové drôtiky na riad som dala do veľmi silného octového extraktu na dva-tri týždne. Do tohto roztoku som namočila papier, vďaka čomu sa mi otvorili ďalšie úžasné obzory pri tvorbe,“ vysvetľuje výtvarníčka. „Vlastne aj z Katolíckych novín by sa dali urobiť originálne šperky či umelecké diela,“ dodáva na záver s úsmevom.