Stále sa modlím po slovensky

Aký bol návrat k slovenskému publiku po toľkých rokoch?

Nebudem sa hrať na hrdinku. Návrat na pódium bol plný napätia, lebo už pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme si s Petrom Marcinom a Andym Krausom nasadili latku celkom vysoko a vedeli sme, že nechceme sklamať ani fanúšikov, ani samých seba.

Takže príprava spočívala nielen v učení sa textov, ale aj v upokojení mysle. Zábava sa nedá robiť, keď je človek v strese, ale už prvé predstavenie v rámci turné Uragánu v Žiline a fantastickí diváci nás dostali do pohody. A ja som bola vďačná, že ma prijali aj po takej dlhej dobe.

Keď vás „malý Mirko“ v podaní Petra Marcina častuje oslovením „Zuza, ty tupaňa“, publikum sa zabáva. Ako to beriete vy?

Počas predstavenia som skutočne v postave Zuzy – tupane. Takže to beriem z pozície diváka a sama sa na tom bavím. Ale boli situácie, keď to pokojne mohol povedať aj mimo pódia (smiech).

Napríklad keď som po predstavení hľadala volant na druhej strane auta alebo keď som otvárala opačné dvere. Odvyknúť si od austrálskych reálií mi dalo zabrať a sem-tam som svojou pomýlenosťou rozosmiala aj produkčný tím.

Pôsobíte ako vyrovnaný, pokojný a optimistický človek. Dokáže vás vôbec niečo uraziť či nahnevať?

Fíha, tak ma vidíte? To by bolo fajn. Sama som na seba veľmi prísna, a hoci túžim byť pozitívna, pokojná a optimistická, nie vždy sa mi to darí. Trápia ma mnohé veci a neprejde deň, aby som sa nad tým všetkým nezamýšľala.

V  poslednom čase – neviem, či je to vekom alebo náladou v spoločnosti – si kadejaké záležitosti preberám v mysli častejšie a potom si večer pri zaspávaní nastavujem zrkadlo a premýšľam, či som reagovala správne. Niekedy si sypem na hlavu popol a sľubujem, že sa k tomu na ďalší deň postavím lepšie.