Stále sa snažím polepšovať
Pavol Vitko (60) je novinár do špiku kostí. jeho reportáže sú príbehy so srdcom a v tom jeho má prioritné miesto rodina.

„Teším sa, že mi bolo dopriate byť tým, pre čo som sa narodil. A ak niekto zbiera známky, druhý autá, tretí eurá, ja som zberateľ príbehov,“ hovorí Pavol Vitko. Snímka: Erika Litváková
Ste čerstvý šesťdesiatnik. Je vek naozaj len číslo?
Predovšetkým som vďačný Bohu, že som sa dožil šesťdesiatky, z ktorej sa veľmi teším, lebo to tak vôbec nemuselo byť. Môj anjel strážny je však borec, snímam pred ním svoj klobúk.
Na narodeninovú oslavu ste pre prítomných urobili fotoprezentáciu z dvesto aj dobrodružných záberov...
V tomto smere sa mi splnilo ťažisko mojich detských snov. Vyrastal som v dedinke Malé Lednice pri Považskej Bystrici a už ako dieťa som veľmi veľa sníval o svete. Bol som „čitár“, no aj športovec. Pretekal som za školu v rozličných behoch, hral som futbal. Nebol som žiadna hviezda, ale doteraz sa snažím hýbať. A ak som kedysi prostredníctvom kníh prebrázdil všetky svetadiely, neskôr, okrem Antarktídy, som mal možnosť z nich čo-to vidieť aj naživo.
Ktoré z prvých prečítaných kníh si pamätáte?
Môžem začať Smelým Zajkom v Afrike, Sirota Ivik bola o eskimáckom chlapcovi, Krokodíl Ham žil opäť v Afrike – a tak podobne. Nasledovali mayovky a verneovky, cestopisné a dobrodružné romány. Mali sme však doma aj hrubú knihu, ktorá sa volala Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených Božích. Čítali sme si ju s babkou, ktorá bola ťažisková osoba môjho detstva, pretože rodičia nemali celkom vydarené manželstvo. Práve babka bola môj zdroj pokoja a rozvahy. Kým som nevedel, čítala mi aj časopisy, počnúc Zorničkou či Včielkou a končiac Katolíckymi novinami, ku ktorým mám dodnes veľmi dobrý vzťah a som ich stály predplatiteľ.
Čo hovoríte na našu stranu Misií, vďaka ktorej môžete aspoň v duchu cestovať za našimi misionármi?
Stranu Misií čítam veľmi rád, misionárov obdivujem. Tiež som prešiel kus sveta za vojakmi v misiách, no to bolo vždy na desať dní či dva týždne a už som sa tešil domov. Títo ľudia však venovali misiám celý život, respektíve jeho podstatnú časť. Rubrika Misie je v mojom rebríčku hneď za príbehmi, lebo v Katolíckych novinách veľmi rád čítam články o ľuďoch a ich osudoch. Čo dokázali, s čím všetkým sa museli pobiť, kde môžu byť príkladom, aj prečo sa usmievajú.
Napísali ste veľa článkov z pôsobenia našich vojakov v zahraničných misiách. Zažili ste niekedy situáciu, keď aj vám išlo o život?
Veľakrát som bol na Balkáne, asi dvanásťkrát v Afganistane, tiež v Iraku, Sierre Leone, Eritrei, Sýrii... Veľmi smutné bolo, keď sme leteli do Iraku aj s naším vojenským ordinárom Františkom Rábekom hneď po tom, ako nám tam zahynuli traja vojaci. Alebo keď sme sa tiež v operácii Iracká sloboda na letisku lúčili pod vedením nášho vojenského duchovného majora Petra Dziaka so slovenským a poľským vojakom, ktorí zahynuli po výbuchu nástražného systému. Čo sa týka mňa, vždy si len poviem „s úsmevom a v mene Božom vpred“. To je všetko, idem a viac neriešim. S odstupom času však o to viac obdivujem svoju ženu, ktorá mi na tieto „výlety“ nikdy nepovedala ani pol odmietavého slova. Pretože áno, pri svojich cestách napríklad za vojakmi v Afganistane som neraz zažil aj raketové útoky. Raz som si na základni Kandahár práve umýval zuby – a ozlomkrky sme utekali do krytu. Keď siréna o dve hodiny ohlásila čistý vzduch, chcel som si ich dočistiť. No v tej chvíli preťal nočné ticho ďalší raketový útok...
Biskup František Rábek udelil Pavlovi Vitkovi medailu sv. Šebastiána. Snímka: archív Pavla Vitka
Žiaľ, v týchto misiách zahynulo mnoho vojakov. Poznali ste ich?
O vojakoch píšem od roku 1993, vážim si ich službu, sú jedným z pilierov štátnosti a stability nášho Slovenska – a sú to borci. V misiách ich bolo nasadených približne 21 400, z nich sa 58 nevrátilo k svojim rodinám. Poznal som najmä tých, ktorí v roku 2006 zahynuli pri leteckej tragédii neďaleko maďarskej obce Hejce. Aj preto som sa pustil do knihy AN 24 nedoletel. Sú v nej príbehy všetkých 42 ľudí, ktorí boli na palube, plus Martina Farkaša, ktorý ako jediný prežil. V knihe sú aj „listy do neba“, ktoré im napísali ich príbuzní. Pri nešťastí zomrel tiež vojenský kňaz Michal Štang. List do neba mu napísal vojenský ordinár František Rábek a vo vojenskej Katedrále sv. Šebastiána v bratislavských Krasňanoch sme knihu aj v prítomnosti pozostalých spoločne predstavili.
Prehĺbili podobné situácie vašu dôveru v Boha?
Od detstva mám s Bohom veľmi priateľský vzťah v tom zmysle, že kamaráta nechcete zradiť, podviesť, uraziť ani nahnevať, snažíte sa o to najlepšie, aj keď veľakrát som stúpil vedľa. Bolo skvelé, že mi pocit tohto vzťahu bol dopriaty už počas mladosti a že ho prežívam doteraz. A tiež sa priznám, že keď som sa modlieval Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami, vždy som pridal aj súkromnú prosbu: „A mne daj dobrú ženu. Nezabudni...“
Pán Boh vás vyslyšal?
Že či! Je úplne senzačná. Stretli sme sa na prijímacích pohovoroch na vysokú školu. Keď som si podal prihlášku na denné štúdium žurnalistiky, mal som už 24 rokov. Po strednej škole som nedostal odporúčanie študovať hlavne preto, lebo dedov brat sedel v 50. rokoch sedem a pol roka v base a neboli sme „vyrovnaní s náboženskou otázkou“. Takže som išiel na dva roky na vojenčinu a potom som pracoval rok a pol ako stavebný robotník. Robil som v blate pri zakladaní stavieb aj vo výškach na oceľových konštrukciách, spával som v maringotkách. Skvelá škola života.
A potom ste išli na prijímačky na žurnalistiku.
Pred prijímačkami spomenutý dedov brat, ktorého sme volali strýko, práve zomrel. Keďže vtedy ešte nebol v dedine dom smútku, ležal doma v otvorenej truhle, ženy sa pri ňom modlili, potom chlapi držali stráž. Prišiel som k truhle a chytil som ho za studené zopnuté ruky. Povedal som mu: „Strýko, teraz mi držte palce, lebo keď nebudete držať, tak som do smrti pri lopate.“ A vybral som sa na prijímačky.
Aké to tam bolo? Držal strýko palce?
Po prijímačkách niekto na chodbe zakričal: „Je tu ešte Vitko?“ Bol som na konci chodby, otočil som sa, čo sa deje. Povedali mi, že nemám opäť od príslušných orgánov odporúčanie, preto ma nemôžu dať do posudzovacieho procesu a musia ma odložiť ad acta. Pán docent Ján Sand a pán docent Boris Droppa sa pýtali, kde je problém. Tak som im vysvetlil, že na to by sa mali ísť opýtať strýka, ktorého súdili za politiku a ktorý leží doma mŕtvy v truhle. Ján Sand mi na to odvetil, že ma predsa len dá do posudzovania a ak som získal dostatok bodov, na školu ma zoberú. Bolo to v roku 1987, bol už trošku politický odmäk, no dodnes si Jána Sanda vážim za to, že našiel v sebe túto guráž.
Pavol Vitko (vpravo) na vojenskej základni v Afganistane v roku 2009. Snímka: archív Pavla Vitka
Vráťme sa však k osudovému stretnutiu s vašou manželkou.
Ako som už spomínal, mal som 24 rokov, každá diskotéka a zábava boli dovtedy moje, tešil som sa zo života ako každý mladý človek. No keď som ju vtedy tesne po spomenutých prijímačkách uvidel pred univerzitou, len som zdvihol oči k nebu a nebo na mňa žmurklo. Hneď som vedel, že to je ona, moja budúca manželka. Pozval som tú neznámu krásnu dievčinu z Trebišova na obed. Dala mi košom. No v jeseni sme sa stretli v škole a začali sme spolu chodiť. Brali sme sa ešte ako študenti. Svoju ženu dodnes obdivujem a ďakujem jej, že nemala najmenšiu pochybnosť a prijala naše prvé dieťa ako dvadsaťročné dievča hneď po prvom ročníku vysokej školy, pričom materiálne sme nemali v podstate nič. Obaja sme boli z rozvedených rodín a čakalo nás takmer päť rokov života v jednej izbičke na manželskom internáte bez kuchynky a so spoločnými sprchami.
Platí o vás, že protiklady sa priťahujú?
V základných životných siločiarach a postojoch hráme v relatívne zladených tónoch, ale moja manželka bola a stále je jemná, pokojná, kultivovaná, vzdelaná a krásna dáma. Ja som bol jej opak – búrlivák s imidžom neohobľovaného chlapíka z hôr a z montáží. Aj kamaráti nám predpovedali iba ak dva-tri roky spoločného života. Premohla ma svojou láskou. Keď som mal bohémske obdobia a prišiel som nadránom domov, niekedy aj s kamarátmi z mokrej štvrte, moja žena mala legálne vytiahnuť na mňa valček na cesto. Namiesto toho ma však s úsmevom privítala: „Paľko, som rada, že si prišiel. Dal by si si kávičku? Nie, nie, čajík ti urobí lepšie.“ No a ja som sa pri jej láske a dobrote úplne roztápal a zmenšoval a hovoril som si, že sa polepším, že už budem dobrý. Moja Renuška bola pritom na začiatku nášho vzťahu, čo sa týka viery, hľadajúca – a dnes je v tomto smere o „pol konskej dĺžky“ predo mnou. Je skutočne skvelá a ja sa stále snažím polepšovať, priestoru na to mám ešte celkom dosť... (úsmev).
Už dlhé roky pomáhate mladým ľuďom naštartovať sa prostredníctvom rôznych súťaží v písaní. Čo z toho máte?
Skvelý pocit. Štúrovo pero, novinárska súťaž stredoškolákov a vysokoškolákov, vzniklo pred 30 rokmi, bol som jedným zo štyroch ľudí, ktorí túto súťaž založili. Ale už dva roky predtým som organizoval v Bratislave dvojdňovú súťaž školských časopisov, na ktorej sa zúčastnilo 60 periodík z celého Slovenska, čo bolo senzačné. Pramenilo to z toho, že už ako šéfredaktor stredoškolského časopisu Strojár som túžil po platforme, kde by sa mladí ľudia stretávali a debatovali o tom, ako robiť novinárčinu. Rozhodol som sa, že keď budem veľký, niečo také vymyslím. Podľa mňa je dôležité dať príležitosť mladým ľuďom, ktorí rozmýšľajú, ktorí svoje myšlienky dokážu sformulovať do názorov a navyše majú guráž podpísať sa pod ne svojím menom. To už je znak osobnosti.
Ako reagujú mladí ľudia na súťaž pod záštitou Rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru?
Až prekvapujúco dobre. Ale niekedy som prekvapený aj ja. Napríklad keď bol Rok sv. Jozefa, písali na tému Niekoľko slov o mojom otcovi. Myslel som si, že budú písať o otcoch, ktorí sú hrdinovia, ktorí sú skvelí a výnimoční muži. No takýchto prác bola iba tretina. Ostatné boli o otcoch, ktorí zlyhali. Našťastie tu boli starí otcovia, učitelia, kňazi, tréneri či súrodenci, ktorí aspoň čiastočne prebrali úlohu absentujúcich dobrých otcov. Plus viera v Boha, že bude lepšie...
Aký otec ste vy?
Neviem, ťažko hovoriť takto o sebe. Iste som mohol byť aj o poriadny kus lepší. No možno by sa dalo niečo vyčítať z reakcií našich detí. Keď som vlani v jeseni dostal infarkt, rozhodli sa, že mi splnia môj detský sen. Dcéra a syn sú mladí ľudia, ich príjmy nie sú vôbec nadštandardné. No vedeli, že mojím snom je plaviť sa raz na zaoceánskej lodi. Ako chlapec som totiž pri čítaní moreplaveckých románov preplával prstom na mape všetky oceány. Tak nám s manželkou venovali týždňovú plavbu na Queen Mary 2 zo Southamptonu do New Yorku. Presne po trase, ktorú mal v roku 1912 pred sebou Titanic. Aj keby som z nejakej príčiny nakoniec na loď nenastúpil, lebo človek nikdy nevie, mám obrovskú radosť predovšetkým zo samotného darovania. Mojím hlavným životným cieľom nebolo urobiť dieru do sveta. Vždy som však chcel byť tomu svetu aspoň trošku jeho kronikárom – a tešiť sa z dobrej rodiny. ZUZANA ARTIMO