Stano Dusík sa smrti nebál

„V mojom živote sú len dve veci isté: miesto a hodina môjho príchodu a to, že raz odídem. Každý rok som o rok starší. Smrť je jediná vec na tomto svete, ktorá mi robí najmenšie starosti, lebo viem, že sa jej nemožno vyhnúť. A viem aj to, že až raz prejdem záhradou môjho života a dostanem sa na jej koniec, on mi znenazdajky otvorí tajnú bránku môjho detstva a ja celkom nebadane, bosými nohami, mokrými od rannej rosy, potichu vojdem do záhrad večnosti.“     

Slová akademického maliara Stana Dusíka, ktoré pointovali dlhší text o ňom v Katolíckych novinách v roku 2016, majú v týchto dňoch predsa len inú váhu. 

Ilustroval viac než 200 kníh
Narodil sa v dedine Boleráz (okres Trnava), kam sa rád vracal aj v svojich literárnych počinoch, konkrétne v úvahách a esejách (ak patríte k tým, ktorí si archivujú staršie čísla Katolíckych novín, v čísle z 5. júna 2016  nájdete v článku Andrey Eliášovej viac o tejto jeho záľube).

Svet si ho však zapamätá predovšetkým ako  grafika, maliara, ilustrátora. Vyštudoval voľnú grafiku a knižnú ilustráciu u profesora Vincenta Hložníka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, podarilo sa mu však nájsť vlastný osobitý výtvarný rukopis.

Jeho maľby zdobili viaceré knižné diela; vedel oživiť knižku určenú detským čitateľom či mládeži, ale trebárs aj Jeruzalemskú Bibliu.

Dokopy ilustroval približne dvesto kníh. Jeho ilustrácie viackrát zdobili i titulky Katolíckych novín. Vedúca vydania Zuzana Artimová spomína ako na pokorného, ochotného a skromného umelca, ktorý bol veľmi ústretový. 

Pritom v svojom odbore dosiahol ozaj nevídané úspechy: ako jediný výtvarník-ikonograf bol súčasťou vedeckého tímu, ktorý skúmal Turínske plátno, získal viacero ocenení (napríklad Cenu Ľudovíta Fullu za ilustračnú tvorbu pre deti a mládež v roku 2002 či Cenu Fra Angelica v roku 2009). 

Videl spiacu princeznú
Hoci veľký diel aktívnej časti života prežil v socializme a v krajine „chránenej“ ostnatým drôtom, predsa sa mu podarilo párkrát oficiálnymi cestami dostať do zahraničia. A nie hocikde.

V roku 1969 sa aj s vtedy ešte snúbenicou Majou dostali na desaťdňový pobyt do Assisi, pár rokov predtým (1965) sa ako 19-ročný mohol ako víťaz prvej ceny vo výtvarníckej sútaži pozrieť do Francúzska.

Z Paríža si chcel „odbehnúť“ aj do Lúrd – po tom, čo ho Parížanky upovedomili, že tie sú od hlavného mesta vzdialené takmer tisíc kilometrov, vybral sa na ich odporúčanie do bližšieho mesta Nevers, kde vraj možno vidieť niečo „zázračne krásne“.

O tejto svojej skúsenosti porozprával Zuzane Artimovej v roku 2014: „Keď som vošiel do kostola, išiel som rovno k jedinému osvetlenému miestu. Bola tam truhla, v nej mladé dievča, určite najkrajšie, aké som kedy videl; bola to svätá Bernadeta Soubirousová. Ale ona nebola mŕtva, vyzerala ako spiaca princezná, ktorá len pred chvíľou privrela viečka, aby si trošku pospala. Z jej spiacej tváre žiaril obraz toho, čo videla, keď ešte žila v Lurdoch – tvár Panny Márie. O tom nebolo pochýb. ‚Ach, Matka nebeská, čože je to pre teba, že takto bdieš nad malou Bernadetkou, tvojou nebeskou spiacou princezničkou, už takmer 100 rokov. Veď ty si Kráľovná nebies, a keby si chcela, tak zastavíš aj Slnko' – to bola moja myšlienka, ktorú som jej vtedy v Nevers povedal.“ 

Dotyk „zázračne krásneho“ však určite mnohí cítia aj pri pohľade na jeho diela so sakrálnymi motívmi.

Aj pri meditácii nad nimi môžeme vysloviť tichú prosbu, aby sa ich tvorca mohol tešiť v prítomnosti svojho Tvorcu.