Šťastné konce má rada nielen vo filmoch

Momentálne vás môžeme v kinách vidieť v novom romantickom filme V lete ti poviem, ako sa mám. Je to však hlavne film o vzťahoch. Ako vnímate svoju rolu v ňom? Páči sa vám vaša hrdinka?

Broňa je mladá mamička, má ročného syna s manželom, ktorý má svoju partiu kamarátov. V nej je Broňa najmladšia. Do hry príde to, že má pred Vladom tajomstvo a nie je k nemu úprimná.

Ja sama si v živote zakladám vzťah hlavne na úprimnosti a pravde. Nebavilo by ma klamať. Ale rada som stvárnila postavu, ktorá to má v živote inak. Možno sa v nej niektorá diváčka nájde a inšpiruje sa na zmenu.

Romantické filmy sa zväčša končia dobre. Máte rada šťastné konce?

Áno, jednoznačne. Nielen vo filmoch.

Keď je koniec filmu smutný alebo dramatický, či tragický, vnímate to profesionálne, alebo to v sebe musíte spracovať?

Som empatická, senzitívna, takže by to mohlo znamenať, že to veľmi prežívam. Na druhej strane sa nedám filmom úplne uniesť. Je to len ilúzia, o ktorej sa neskôr rada zhováram s odstupom.

Aké filmy pozeráte s manželom a dcérkou? Máte spoločný, rodinný vkus?

Všetci máme radi rozprávky. Vyberáme si také, ktoré bavia deti aj dospelých. Keď deti zaspia, radi s manželom trávime čas bez televízie. No pre dobrý film, ktorý nám niekto odporučí, radi urobíme výnimku. Inak u nás často ide vďaka manželovi šport, alebo iba hrá hudba.

Na koho z vašej rodiny sa povahovo a výzorom podobajú dcéra Amálka a syn Damián Hugo? Sú to „herci a hudobníci od narodenia“?

Hovorím tomu: na seba samých sa podobajú. Amálka je viac citlivá a kreatívna po mne, Damián Hugo je viac nad vecou – po tatinovi. Uvidíme, ako to bude časom. K hudbe to ťahá oboch, ale aj k pohybu, vareniu a ďalším činnostiam.

Prizná sa dcérka, keď niečo vyparatí? Alebo si vie dupnúť?

O emóciách sa rozprávame už nejaké dva roky. Vždy prídu a vždy odídu. Raz rýchlejšie, ľahšie, inokedy sa držia ako kliešť. Je to v danej situácii miera tlaku a uvoľnenia medzi nami.

Ale vie, že ak aj urobí niečo, čo doma nerobíme, môže nám to povedať. Nepríde hrozný trest, ktorého by sa bála. Príde odpoveď: Ďakujem, že si nám to povedala. Ako si sa cítila? Vyhovuje ti to tak? Klásť otázky deťom ma naučil môj manžel. Často ma to zachráni v situácii, keď by som od hnevu vybuchla.

V čom je ešte váš manžel na nezaplatenie?

Trochu som to načrtla už v odpovedi na predošlú otázku. Čo sa týka výchovy detí, je to ten najlepší tatino. Niekedy uvažujem, kto z nás dvoch s nimi trávi viac času, keďže ja stále niečo robím – varím, upratujem, pracujem, píšem články.

Ale čas pre deti si vieme nájsť obaja. Som vďačná, že sa už nežije tým štýlom, že žena patrí do kuchyne a k deťom a muž má zarábať. Keď to život ponúka, pokojne si tieto úlohy vymeníme.

Ženy sa často sťažujú, že ich muži nepočúvajú. Ako ste na tom vy? Opýta sa vás manžel so skutočným záujmom, ako sa máte, a počká na odpoveď? A platí to aj opačne?

Áno, platí to obojstranne. Snažíme sa byť k sebe pozorní. Večer bez telky, ako som spomínala, prináša čas na rozhovory, ktoré by sme inak nezažili. Filozofujeme. (Úsmev.)

Ako riešite konflikty?

Fú, rôzne. Takmer vždy je to tak, že jeden je viac v emócii a druhý myslí racionálnejšie. Uvedomujeme si, že každý z nás mal inú výchovu, iné rodinné zázemie, preto sme aj dvaja samostatní ľudia. Netvoríme spojené polovice srdca, ktoré sa rozpolí, keď sa dvaja rozídu. My sme dve celé srdcia.

Jedno ja a druhé Janko. Celistvá sa ponúkam jemu a on mne. No uvedomujeme si, že nemáme vždy rovnaké názory, preto sa snažíme pochopiť toho druhého. Nebyť len to svoje ego, ale byť láska. Znie to síce poeticky, ale prakticky to vyzerá úplne normálne, lebo sme na to zvyknutí.

Žijete s rodinou blízko mesta, ale na vidieku. Čo máte na bývaní na dedine najradšej?

Nemám toľko vzruchov a podnetov stále kamsi chodiť. Veľa času trávime iba doma, na záhrade, v okolitej prírode. Máme to šťastie, že máme malú záhradku, hojdačku, mačičku, môžem si sadiť kvetinky, deti môžu voľne behať, majú viac slobody, ako by mali na sídlisku v meste.

„Nehrám hru s ničím, vzdávam sa súbojov, nemám tu súpera.“ Snímky: Kristiana Kóňa

Ktoré ročné obdobie máte najradšej – keď vyjdete z domu a pozriete sa do záhrady?

Milujem jeseň v prírode. To je pre moje oči a dušu najkrajší pohľad. Vždy však po zime sa teším na jar, keď príroda vstáva a všetko začína kvitnúť a voňať. Aj teraz, keď vám odpovedám na otázky, usmievam sa a teším, že už častejšie hreje slnko.

Počas lockdownu ľudia ocenili, ak mali miesto, kde mohli byť na čerstvom vzduchu a zároveň spolu. Ako ste využívali záhradu vy? Viac ste sadili, zbierali úrodu, hrali sa s deťmi?

Zbieranie úrody znie už tak profi. U mňa sú to stále pokusy. (Úsmev.) Takže ja som sa pokúšala sadiť, s Jankom sme na záhrade cvičili a Amálka trávila veľa času v bazéne. V tieni v kočíku oddychoval Damián. No a večery sme s Jankom trávili na terase, ktorú sme si zútulnili na takú vonkajšiu obývačku. 

V čom vašu rodinu posilnilo koronaobdobie? Vyšli ste z tejto krízy ako víťazi?

Stalo sa veľa vecí. Narodil sa nám syn, s ktorým sme mohli byť všetci doma, takže to bolo najkrajšie šestonedelie, aké som si mohla priať. Ale odišla nám babka. Tiež sme pocítili finančnú krízu, prestavili sa hranice toho, čo potrebujeme k spokojnosti. Zrazu toho nebolo tak veľa.

Mohli sme viac vnímať svet a vývoj našich detí. Zistiť aj, z čoho máme strach. Pracovať na svojom vnútornom svete, duchovne sa rozvíjať, čítať knihy. Vnímať svet a to, čo sa v ňom deje, globálnejšie. Vždy sa niečo deje. Neexistuje sekunda, v ktorej sa nedeje vôbec nič.

Takže vo veľkej miere je len na nás, čo si všímame, na čo sa zameriavame, čomu venujeme svoj čas a energiu. Necítim sa ani ako víťaz, ani ako porazený. Nehrám hru s ničím, vzdávam sa súbojov, nemám tu súpera.

Čo vám počas lockdownov chýbalo najviac a čo ste si hneď potom dopriali?

Najviac mi chýbala širšia rodina. Teraz sa stretávame s rodinou pri každej možnej príležitosti, je to pre nás vzácny čas. A môj brat mohol prísť na Slovensko a vidieť prvýkrát synovca.

Poznáme vás aj z moderovania súťaže Zem spieva. Ktoré časti Slovenska na vás vďaka súťažiacim a ich piesňam zapôsobili tak, že by ste ich teraz chceli navštíviť?

Každá oblasť Slovenska alebo aj iných ľudových kultúr ma veľmi fascinuje. Najradšej by som ich rad-radom navštívila všetky, ale to si s deťmi neviem predstaviť, momentálne nemáme chuť veľmi cestovať.

Ľudové piesne však spievame pri každej príležitosti. Jankov otec chytí do ruky Spevník, jedna sestra husle, Janko gitaru. A je to vždy poriadna veselica.