Svadba alebo pohreb, to je otázka

Chystá sa svadba; vytúžená, vysnívaná. Štyristo hostí je pozvaných, osemsto kurčiat upečených. Vydáva sa Velvecia, žení sa Popočenko. Dvaja mladí, zatiaľ (možno idylicky, možno naivne) zaľúbení ľudia. 

Šracia sa na dcérinu svadbu tešila, vraj ešte keď sama bola dieťa; jej manžel Rašeš tiež vraví, že „pre tento okamih sme vybudovali náš život, na túto chvíľu sme čakali a tešili sa po celé tie roky“. 

Aj Baraguncele, Popočenkov otec, ktorému sa málokedy podarí dostať k slovu, tobôž dokončiť celý vtip, sa z blížiacej svadby teší; a vlastne aj jeho žena Cickeva, hoci v jednej chvíli sa zo šťastia mladých horko smeje: „Vraj čistá láska! Sama túžba a žiadostivosť!“

Svadba je už teda predo dvermi – ale zrazu ktosi na tie dvere zaklope. A znova. A znova. Vytrvalo, neoblomne. 

Rašeš chce otvoriť, Šracia mu v tom chce zabrániť – veď je predsa noc pred svadbou. A ten, kto klope, je Laček Bobiček. A Laček Bobiček mal vyše osemdesiatročnú mamu. Chorú mamu. Ak Laček Bobiček takto vytrvalo klope, môže to znamenať len jedno. Že mama umrela. A to znamená, že dvere sa nesmú otvoriť. Lebo ak sa dvere neotvoria, dá sa tváriť, že o smrti a pohrebe sa nevedelo. 

Ak sa dvere neotvoria, môže byť svadba. Vytúžená, vysnívaná. Štyristo pozvaných hostí a osemsto pečených kurčiat nevyjde nazmar. 

Ak sa dvere otvoria – svadba nebude. Bude pohreb. 

Otvoriť, či neotvoriť? 

Neotvoriť 
Postavy Levinovej komédie neriešia svoju dilemu dlho. Tým sa však skutočné otázky, skutočné dilemy, iba začínajú. 

Ako (sa dá) uniknúť pred zlou správou? A kam? Ako si to ospravedlniť? Pred inými, ale najmä pred sebou? Koľko obetí je človek schopný priniesť, aby sa vyhol nepríjemnému? A neprináša mu to v konečnom dôsledku ešte viac nepríjemností? Stojí to, po čom tak veľmi túžime a čo tak zubami-nechtami bránime, vlastne za to? 

V živote nosíme rôzne masky - boli by sme milovaní, ak by sme nabrali odvahu dať si ich dole? Snímka: Ctibor Bachratý

A čitateľ tuší, že svadba a pohreb sú len taká zásterka, symbol. Že každý z nás má v svojom živote desiatky (vytúžených) svadieb, na ktorých a z ktorých sa chce tešiť. A pohreby, ktoré chce ignorovať, obísť, poprieť.

A seba aj iných presvedčiť, že má na to vlastne právo. 

Demaskovať 
K skvelému zážitku v slovenskej verzii prispievajú výkony hereckého ansámbla SND (pod režijným vedením Ondreja Spišáka). Excelujú najmä Gabriela Dzuríková a Jana Oľhová v rolách matiek, zaujmú aj (viac či menej) „podpapučoví“ otcovia Jozef Vajda a Ivan Vojtek, citlivý a dojemný je výkon Ľuboša Kostelného. 

Jeho postava Lačeka Bobičeka patrí k tým, nad ktorými bude divák (zrejme) rozmýšľať ešte dlho po tom, čo zhasnú svetlá a doznie záverečný potlesk. 

Detailisti ocenia netradičnú scénu; fajnšmekrov možno upúta, že scenár preložila priamo z hebrejčiny Silvia Singer, vďaka ktorej prekladom sa mohol slovenský percipient zoznámiť s prozaikmi ako Etgar Keret či David Grossman. 

Sú dva druhy humoru. Taký, ktorý nám pomáha zabudnúť. A potom taký, ktorý nám pomáha spomenúť si. Ten Levinov patrí do druhej kategórie. Jeho Pohreb alebo svadba – čo skôr? je (miestami surrealistickou) groteskou, zároveň však poslom demaskujúcim naše často kruté pohnútky a príjemné sebaklamy. 

Je to komédia pre (a o) všetkých - a hlboké dielo s nadčasovým posolstvom pre náročnejších divákov.