Svätá Alžbeta prináša odkaz aj pre hľadajúcich

Šamotová socha sv. Alžbety pre pápeža Františka pôsobila skromne a zároveň dôstojne. Autorka pracovala s myšlienkou zachytiť sv. Alžbetu ako ženu pokornú v okamihu vnútornej sústredenosti a ochote slúžiť.

Bočnú stranu plášťa svätej Alžbety zdobil detail košického erbu, ktorý vďaka technike vpichovania pripomínal výšivku. Socha zaujala svojou čistou formou a zároveň ponechávala priestor divákovi na jeho vlastnú interpretáciu.

Lyžica a miska ako symbol

Autorka zachovala sv. Alžbete kráľovské znaky, ako je koruna, plášť a pozícia postavy na pomyselnom tróne. Namiesto kráľovských insígnií však v ruke drží lyžicu a misku ako symbol pomoci chudobným.

Tá svojím kruhovým tvarom evokuje tiež Eucharistiu a osobný vzťah s Ježišom Kristom ako stredobodom života, v ktorom pramení Alžbetino naplnenie evanjeliových slov lásky: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mk 25, 40).

„Zvyčajne vidíme sv. Alžbetu zobrazenú s ružami. Atribúty kvetov patria aj iným svätým – napríklad svätej Terezke z Lisieux či Panne Márii Guadalupskej. Mňa inšpirovalo zobrazenie Alžbety na hlavnom oltári košického Dómu sv. Alžbety.

Alžbeta Uhorská drží v ruke lyžicu, po jej boku figuruje sv. Alžbeta Biblická a uprostred Madona s Ježišom v náručí,“ vysvetľuje Andrea Čepiššáková. Postavu Alžbety sa snažila uchopiť tak, aby bola zrozumiteľná každému, nielen veriacemu človeku.

„Svätosť podľa mňa prekračuje nielen náboženské hranice, ale aj predsudky a naše predstavy o tom, čo svätosť je a čo nie je. Lyžica a miska sú symboly každodenného darovania sa – služby.

Všetci môžeme spolupracovať ako nástroje Božieho zámeru a byť užitoční, rozdávať sa – bez ohľadu na schopnosti, dary, talenty, postavenie. Podstatný je podiel empatie a súcitu v našom konaní.“ A ako vznikol nápad darovať pápežovi Františkovi práve sochu svätej Alžbety?

„Magistrát mesta Košice ma oslovil s ponukou vytvoriť dar pre Svätého Otca hneď po tom, ako potvrdil svoju návštevu Slovenska. Takéto príležitosti sa v živote často nevyskytujú.

Svätá Alžbeta, po ktorej je pomenovaná aj košická katedrála, sa pred dvoma rokmi stala oficiálne patrónkou mesta Košice.“ Voľba teda bola jasná.

Socha sv. Alžbety bola darom pre pápeža Františka. Snímka: Vlado Eliáš

Obyčajne neobyčajný šamot

Sochu košická výtvarníčka a keramička vytvorila zo šamotu, čo je podľa nej inšpirujúci materiál. „V posledných rokoch intenzívne pracujem so šamotovou hlinou z oblasti Novohradu. Lokalita je bohatá na keramické suroviny, ktoré spracúva Žiaromat v obci Kalinovo.

Táto fabrika už 140 rokov vyrába šamotové tehly a iné stavebné komponenty a každoročne v lete usporadúva v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci medzinárodné sochárske sympózium.

Šamot sa v Kalinove páli tradičnou technikou v plynových peciach, čo spôsobuje typické okrové sfarbenie materiálu.“ Oproti bežným hrnčiarskym hlinám je šamot drsnejší, pretože obsahuje zrnká kamienkov. Rovnako znesie i vyššiu teplotu. „Je pre mňa najčírejším symbolom služby.

Teplo, ktoré dostane, uchováva a šíri ďalej.“ Diela získavajú na originalite i vďaka špeciálnej technike pripomínajúcej výšivku. „Pri práci s materiálom používam vlastnú techniku ,vpichovania‘, keď do ešte mäkkej hliny vpichovaním klinca nanášam prírodné pigmenty – farbivá, napríklad porcelán, oxid železa, kobalt.

Hrubý, industriálny materiál tak poodhalí svoju skrytú silu. Zaujíma ma práve tento prerod, postupné odhaľovanie či prebúdzanie krásy obyčajného.“

Tvorcom je každý z nás

Všetci sme podľa sochárkiných slov pozvaní byť tvorcami. „Každý človek, ktorý dokáže svoje dary – i keď len v drobnom – pretaviť do služby či úžitku v prospech spoločnosti, je tvorivý.“

Andreu Čepiššákovú zaujal výrok ruského režiséra Andreja Arsenieviča Tarkovského, ktorý v knihe Zapečatený čas napísal: „Umelec je sluha, ktorý sa snaží splatiť dlh za zázračný dar, ktorý dostal.“

Výtvarníčka hovorí, že „čas ukáže, či pristupujeme k svojim darom z pozície ega alebo sluhu. V každodennosti vnímam priestor ako dar, ktorý odovzdávam späť do Božích rúk so želaním stať sa nástrojom vypĺňajúcim prázdno, aby som bola užitočná tam, kde ma on potrebuje mať“.

V minulosti sa Andrea Čepiššáková venovala aj tvorivým kurzom pre deti a dospelých. Nielen pri práci s deťmi vníma, že svet a všetky výdobytky techniky nás vedú k tomu, že sa nevieme zastaviť a prežiť intenzívnejší vnem.

„Trpezlivosť a schopnosť sústrediť sa sú vlastnosti, ktorým sa učíme celý život, pretože vedieť intenzívne a vedome prežívať prítomnosť je forma najúprimnejšej modlitby.“

Portrét Krista ako odkaz na Žalm 17: „Až raz vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár, Pane.“  Snímka: Vlado Eliáš

Očarujúci mozaikový svet

Vo voľnej tvorbe sa keramička a výtvarníčka venuje aj mozaike. „Mozaiku vnímam ako symbol spoločnosti, v ktorej má každý svoje nezastupiteľné miesto. Nie v duchu spartakiády v snahe o to byť rovnakí, ale vedomí si toho, že Boh nás stvoril v rozmanitosti a pestrosti.

Navzájom sa potrebujeme a dopĺňame svojimi darmi, ktoré si vzájomne odovzdávame. Úctou a rešpektom dosiahneme obraz unikátneho celku, to znamená originál nevyčísliteľnej hodnoty.“ Mozaikový svet ju nesprevádza iba vo vlastnej tvorbe.

„Okrem toho, ak hovoríme o mozaikách, nikdy som si nepomyslela, že raz budem ako archeológ odkrývať spod zateplenia polystyrénom mozaiky, ktoré vo viacerých mestách Slovenska skrášľovali verejný priestor. Žiaľ, mnohé sa barbarskými zásahmi vytratili z mapy našej histórie.

Iné ešte len čakajú na opätovné odhalenie. Verím, že nám to umožní byť viac citliví na kultúru,“ hovorí o zabudnutých dielach popredných umelcov, akými boli napríklad mozaiková lady Herta Ondrušová-Victorinová, Imrich Vanek či Július Jakoby.

„V minulej dobe – za socializmu sa pri stavbe novej školy, nemocnice alebo obchodného centra vyčlenilo 2 až 6 percent financií na výtvarné dielo.“ Najmä v Košiciach je podobných výtvarných realizácií – od sôch až po mozaiky vo verejnom priestore – požehnane.

Dnes sa skupinky výtvarníkov, architektov či pamiatkarov usilujú o ich záchranu, aby neskončili uspaté na roky pod omietkami fasád.

Takto vyzerajú mušle označujúce slovenskú Svätojakubskú cestu na dlažbách miest. Snímka: Vlado Eliáš

Slovenské camino

Putovanie ako každodennosť je ďalšou skúsenosťou Andrey Čepiššákovej. Presvedčila sa o tom na ceste do Santiaga de Compostela, ktorú prešla trikrát. Camino sa i vďaka košickej výtvarníčke dostáva na Slovensku viac do popredia.

Spolupracuje totiž na značení slovenskej Svätojakubskej cesty spolu so združením Priatelia Svätojakubskej cesty na Slovensku – Camino de Santiago. Symboly mušle z bronzu či šamotu z jej dielne si pozorný pútnik všimne v dlažbe v Košiciach a tiež aj v iných mestách.

„Prepojené máme celé Slovensko – od Košíc až po Bratislavu. Je to pozvánka spoznať nielen krásy Slovenska, ale i samého seba. V Bratislave sa stretáva maďarská a slovenská pútnická cesta a na hranici sa napája na rakúsku cestu.“

Približne 650 kilometrov dlhá trasa vychádza zo stredovekých pútnických koridorov. Prechádza mestami s patrocíniom sv. Jakuba, ale i cez prírodné či kultúrne pamiatky. Ďalej je možné pokračovať až do mesta Santiago de Compostela v španielskej Galícii.

Na prvé putovanie, ktoré v jej živote mnohé zmenilo, si spomína s úsmevom: „Počas prípravy na cestu som do batoha pribalila mnoho vecí, ktoré sa časom ukázali ako nepodstatné a zbytočne zaťažujúce. Cestou som sa ich potom postupne zbavovala.“

Uvedomila si, že i v skutočnom živote smerujeme do nejakého cieľa a čím viac toho máme na chrbte, tým je to náročnejšie. „Všetci sme pútnici. Svoj batoh si nesieme aj v každodennom živote.“ Na záver preto vyslovuje výzvu: „Chcem kráčať s otvorenými očami a vnímať nielen seba, ale aj svet okolo.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.