Svätosť nespočíva v odeve ani v hoblíku

Pri Dorote Sadovskej máte pocit, že môže so svojimi dielami splynúť, že do nich kedykoľvek môže vstúpiť a kedykoľvek z nich môže vyjsť. Jej tvorba je na hranici dokonalého súznenia autora s dielom.  Pre niekoho môže byť kontroverzná, nepochopiteľná.

Ale len pre toho, kto ide po povrchu, komu je hĺbka umenia vzdialená a kto nemá snahu chcieť porozumieť, pochopiť, otvoriť si dušu a zatiahnuť na hlbinu. 

Čistému je všetko čisté – pre takto zmýšľajúceho prijímateľa umenia je tvorba Doroty Sadovskej číra ako krištáľ. Ideovo uprataná, hlboká, mnohovrstvová, v každom smere obohacujúca.

ZOBRAZOVANIE SVÄTCOV

V jej ateliéri okrem iného zaujme veľký kruhový obraz v rondovom formáte Modrozelený Kristus.

„Vychádzala som zo stredovekej  ikonografie zobrazovania Krista ako stromu života. Chápaný ako nový začiatok, nový Adam. Drevo kríža, ktoré už bolo suché, sa vďaka Kristovi znovu zazelenalo, stalo sa opäť stromom života v rajskej záhrade. Keď sa obraz umiestni na strop, pohľadom zdola nahor sa dívame akoby do koruny stromu.“ 

Pri pohľade na Krista uprostred stromu života divák nadobúda pocit, akoby s ním Ježiš stále komunikoval.

„Pri zobrazovaní svätcov ide o uchopenie toho najpodstatnejšieho na príbehu; toho, čo je mimo času. Svätci sú často previazaní s konkrétnymi historickými a spoločenskými udalosťami, až máme pocit, že nás sa to už netýka. Z toho neraz vyplýva aj odev, ktorý by sme si v súčasnosti obliekli asi iba na karneval. Svätosť však nie je v odeve ani v predmetoch. Spočíva vo vnútornom postoji, v trvalej ochote otvoriť sa bez výhrad pre dobro. To je asi najlepší návod, ako sa stať skutočným obrazom kresťana a nie iba jeho karikatúrou. Pri karikatúre je nesúrodo niečo extrémne veľké a iné príliš malé, preto je smiešna. Tohto, prirodzene, nie sme schopní sa celkom zbaviť sami. Aj keď na každom svätom je zaujímavé, že má svoju jedinečnú cestu, všetkých spája ochota spolupracovať naplno a dať Bohu všetko.“

Dorota Sadovská pri obraze Modrozelený Kristus. Snímka: Erika Litváková

SKLÁŇAŤ SA K SLABŠIEMU

Keďže sme Dorotu navštívili na mariánsky sviatok, zaujímalo nás, prečo sa vo svojej tvorbe výrazne venuje i mariánskemu motívu. 

„Minulý rok počas korony nahrali so mnou video pre jeden slovenský denník. Madona s Dieťaťom stojí ako protipól k expanzívnemu konzumu, zameraniu na seba, iba na svoje prežívanie a zaisťovanie. Symbol ženy, ktorá hoci je v spoločnosti vnímaná ako slabšia, neútočí  hierarchicky  smerom hore, ale svoju pozornosť upriamuje na pomoc ešte k niekomu slabšiemu, ako je ona sama, zraniteľnejšiemu,  stojacemu nižšie – bezbrannému dieťaťu.“

Podľa slov Doroty Sadovskej je stále aktuálny „odkaz, ktorý nám zanechali predkovia: aby sme sa skláňali k tomu, ktorý má menej ako my, nasmerovali svoj čas, energiu a lásku na posledného. K tomu, kto to nemá ako odplatiť, kde prejavený záujem nebude výmenným obchodom. 

Ak sa domnievame, že šťastní budeme len vtedy, keď budeme nadradení nad iných, tak veríme v nezmysel“.  V tejto súvislosti upozorňuje na silu výtvarného obrazu a na to, aby sme si uvedomili, aký typ obrazovej reči zanechávame my dnes, aké posolstvá si takto navzájom odovzdávame.

„Pred niekoľkými rokmi som čakala pred Dómom sv. Alžbety v  Košiciach. Keď obchádzate katedrálu, azda z každej strany je zobrazený svätec alebo svätica, ktorí pomáhajú. No neďaleko na fasáde obchodného domu obrovské výrazné postavy z bannerov upriamujú celú pozornosť iba na seba samých a návštevníka nabádajú celkom zabudnúť na iných: daj si, vyskúšaj, uži si a nehľaď na nikoho. Presaď si fikciu o sebe, ktorú ti takto naprogramujeme.“

PÁD NIE JE FASCINUJÚCI

Na nedávnej výstave v Galérii Slovenského rozhlasu Sedem hlavných hriechov/sedem cností Dorota Sadovská prezentovala zobrazenia siedmich skutkov telesného milosrdenstva. Diela ďalších výtvarníkov sa týkali hriechov. 

Na našu otázku, či je hriech na výtvarné zobrazenie príťažlivejší, umelkyňa vysvetlila: „To je veľmi diskutabilné, či a prečo nás priťahuje zlo. Keď niekto vystupuje po veľmi strmej skale, potrebuje vedomie o hĺbke pod sebou. Ale len blázon pozerá nepretržite  dolu, až dostane závrat. Závrat je síce uhrančivý, no predznamenáva pád. Alebo aký má zmysel zostupovať tak hlboko, aby sme zmerali budúci pád? Nie je oveľa dôležitejšie dívať sa pod nohy, teda žiť v realite a smerovať rozumným smerom, hore? Nevyhnutné je mať ustavičné vedomie nebezpečenstva vlastného pádu a priepasti pod sebou, ale zamerať všetku svoju pozornosť iba na túto priepasť a nie na podstatu smerovania sa mi zdá hlúpe.“

OBRAZY PRE PÁPEŽA FRANTIŠKA

Mnohí máme ešte v pamäti návštevu pápeža Františka na Slovensku. V liturgickom priestore počas slávenia svätej omše v Šaštíne sa nachádzal aj Dorotin obraz svätého Jozefa. Ďalšie jej dielo dostal pápež František ako jeden z darov počas ďakovnej púte Slovákov do Ríma.

„Pred ďakovnou púťou som bola oslovená, či mám obraz svätého s krížom. Ako prvý mi napadol svätý Ignác, zakladateľ jezuitov, ku ktorým patrí aj Svätý Otec František. Súčasťou ignaciánskych duchovných cvičení je aj meditácia nad Ukrižovaným. K obrazu som napísala i krátky text a nie každý vie, že až do 31. júla 2022 prebieha výnimočný Ignaciánsky jubilejný rok.“

PRIJAŤ A ŽIŤ KAŽDODENNOSŤ

Dorota Sadovská maľuje olejom už od roku 1994. Počas celého tvorivého života ju sprevádzajú svätci a perspektívna skratka zobrazovaného človeka. 

„Vždy sa snažím porozumieť tomu, čím ma oslovuje daný príbeh, ako sa v ňom dnes môžeme zrkadliť. Snažím sa redukovať menej dôležité prvky a sústrediť sa na podstatu, ktorá je stále aktuálna. Už samotný nadhľad zvrchu zjednodušuje postavu, preto pri pohľade z perspektívnej skratky ani nie je pre mňa preobliekaná figúra s hustými vlasmi výtvarne zaujímavá.“

Takto vyčistené zobrazenie svätého Jozefa v Šaštíne sa stretlo s rôznymi ohlasmi, podľa autorky je však na svätom Jozefovi podstatnejší ako odev spôsob, akým prijal a žil každodennosť.

„Napriek tomu, že Jozef vo Svätom písme neprehovorí, jeho čin prijať Máriu i Dieťa je veľký, netreba nič dodávať. Jeho rozhodnutie nebolo jednorazovým afektom či krátkym citovým poryvom, veď musel každý deň tvrdo pracovať, aby Mária a Ježiš mali z čoho žiť. Ich prijatie bolo jeho aktívnym rozhodnutím. Preto je svätcom každodennosti. Tá sa ukazuje napokon ako zásadná. Pripomínajú ju aj slová pápeža Františka, keď hovorí o nenápadnom svätom z vedľajšieho vchodu.“

Snímka: Erika Litváková

EXTRÉMNA VEĽKORYSOSŤ

„Mal veľké, otvorené srdce – a to je na jeho príbehu najdôležitejšie. Treba si uvedomiť situáciu, v akej sa ocitol: Mária čaká dieťa mimo neho, a teda jej hrozí ukameňovanie. Normálny chlap – a zďaleka nielen v jeho dobe – by sa urazil a odvrhol ju. A Jozef mal všetky nástroje na to, aby sa tohto ,problému‘ zbavil. Ešte by ho aj poľutovali. On však prijal svoju snúbenicu takú, aká bola. To je to najkrajšie, uveriť v dobro v druhom a prijať ho bez podmienok, bez vydieraní, bez manipulácií, nezneužiť z nadradenej pozície. Toto je skutočná čistota srdca, celkom vzdialená od domýšľania si zlého na druhom. Kristus sa narodil vďaka extrémnej veľkorysosti obidvoch svojich rodičov.“

HIPSTER S HOBLÍKOM?

O tom, že svätý Jozef na obraze v Šaštíne nemal hoblík, Dorota Sadovská povedala: „Ako som už vysvetlila, hoblík nie je najdôležitejší atribút svätého Jozefa. Je ním ľalia ako symbol čistoty úmyslov srdca a, prirodzene, aj tela. Počas dvetisíc rokov sa svätci a ich atribúty zobrazovali buď tak, ako si ľudia predstavovali dobu, keď svätí žili, alebo sa zobrazovali podľa módy a zvyklostí obdobia, v ktorom obraz vznikal. Dizajnérsky krásny tvar hoblíka sa zavŕšil asi v 19. storočí. No v súčasnosti si stačí kúpiť už priemyselne ohobľovanú dosku. Ručný hoblík sa dnes používa dosť obmedzene, na to treba byť tak trochu hipsterom.“

Preto, hovorí umelkyňa, maľovať dnes hoblík je podobné ako v baroku maľovať ranokresťanského svätca v stredovekých šatách.

„Viete si predstaviť barokový obraz plný stredovekých odevov na ranokresťanských postavách? To nedáva zmysel. Svätec z roku nula mával na barokovom obraze barokové šaty alebo vtedajšiu predstavu o židovskom odeve, prípadne variant rímskej tógy. Analogicky by dnes mohol mať stolár namiesto pravítka laserový zameriavač alebo byť rovno pri počítači. To pre mňa nie je príliš výtvarne zaujímavé aggiornamente. Túžim zobrazovať predovšetkým vnútornú podstatu, podobný príbeh, aký môžeme my sami prežívať ako stále aktuálny.“

Niektorí jej napísali, že  videli naživo zo vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov namiesto postavy  len žltú machuľu. Dorota to poňala s humorom, a tak vznikla špeciálna limitovaná edícia abstraktnej maľby Žltá machuľa. Spolu ich je 24, všetky sú jedinečné, signované a so spoločným posolstvom.

„Každá má tvar otvorenej prijímajúcej misky namaľovanej jedným ťahom štetca smerujúceho zľava do pravej vrchnej časti. Podobne ako svätý Jozef, pripravený prijímať a dávať.“

Aj Dorotino dielo je založené na prijímaní a dávaní. „Pravdivo možno zobrazovať len to, čo je skutočne prežité. Žijem svoj život, ako mi je daný, a občas mi niečo napadne napríklad pri umývaní riadu. Potom nad tým rozmýšľam niekoľko dní, týždne, mesiace aj roky. Námet tak postupne vyrastá z konkrétneho zážitku a pocitu. Je to pomalá práca, každý obraz vzniká najprv v hlave a prejde aj viacero rokov od prvého nápadu, kým sa ocitne na plátne.“