Svojou hudbou maľoval akvarely

Bartolomej Urbanec sa narodil 12. novembra 1918 v Krompachoch do mnohopočetnej rodiny ako posledné dieťa.

Otec Štefan a matka Mária, rod. Záhoranská, žili síce v skromných podmienkach, ale uvedomovali si dôležitosť vzdelania pre svoje potomstvo.

U Bartolomeja sa skladateľské nadanie prejavilo v 18. roku, keď skomponoval svoju prvú skladbu, určenú študentom Učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi.

Tam sa po ukončení reálneho gymnázia pripravoval na svoje budúce povolanie.

Neskôr študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave skladbu u Eugena Suchoňa a Alexandra Moyzesa, dirigovanie u Kornela Schimpla, neskôr u profesora Václava Talicha v Prahe.

Po neľahkom období 2. svetovej vojny, ktoré prežil na ukrajinskom fronte, privítal nové možnosti, ktoré sa začali pred ním otvárať. 

Dirigent aj vedúci orchestra

Sila talentu uňho naplno explodovala práve v období budovania nového, na prvý pohľad konečne  spravodlivého sveta, podľa vzoru Sovietskeho zväzu.

S veľkým oduševnením začal spolupracovať s vtedajšou  mladou elitou muzikantov, spevákov či tanečníkov. Meno Bartolomeja Urbanca môžeme vidieť pri zrode amatérskeho súboru SĽUK, kde tri roky pôsobil ako dirigent a vedúci orchestra.

V tom období sa tam angažovali známi umelci Július Móži, Martin Ťapák, Jozef Pálka či Ján Cikker.

Práve v tomto období vznikla aj najpopulárnejšia Urbancova pochodová pieseň Hej, hej, slnko vychodí.

Jej refrén sme potom dlhé roky počúvali ako znelku Slovenského rozhlasu.

Skladba sa skutočne vydarila, napriek nešťastnému pôvodnému textu, ktorý „glorifikuje dvoch fúzatých pánov“, ako to komentoval pred koncom svojho tvorivého života sám autor.

A nezabudol dodať: „Žiaľ, raz si budú ľudia o mne pamätať len túto pieseň...“  

Hovorí o stále platných pravdách

Po búrlivom budovateľskom období dostal možnosť dirigovať orchester Československého rozhlasu v Bratislave, bol aj riaditeľom Novej Scény a tvorivým tajomníkom Zväzu slovenských skladateľov.

Z posledného listu dcére

Od roku 1961 sa venoval výlučne skladateľskej činnosti.

Vo svojej tvorbe naviazal na kompozičný odkaz Viliama Figuša Bystrého, Mikuláša Schneidera Trnavského a Jána Levoslava Bellu.

Je autorom viacerých cyklov piesní, orchestrálnych suít, symfonických básní, skladieb pre klavír či pre komorné zoskupenia.

Zvláštnu pozornosť si zaslúži opereta Ľúbosť či spevohra Máje.

Po svoje päťdesiatke umelecky dozrel a vrhol sa na komponovanie opier.

Prvá jeho opera bola Pani úsvitu podľa rovnomennej drámy španielskeho autora Alejandra Casonu.

Druhá opera Tanec nad plačom podľa pôvodnej hry Petra Zvona má romantický základ a prenáša nás do obdobia baroka.

Do tretej, autorom mimoriadne cenenej opery Majster Pavol preniká jemný vánok renesancie.

Pekné prirovnanie možno čítať z pera umeleckej kritičky Terézie Ursínyovej:

„Urbanec delikátne farbí, nepoužíva husté oleje, ale maľuje skôr akvarely. Hovorí o stále platných pravdách tak, aby ich pochopil každý, kto o nich počúva rečou hudby“.

Toto monumentálne dielo v podstate korunovalo jeho opernú tvorbu.

Úspešná celosvetová premiéra bola 25. októbra 1980 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici a opera sa hrala viacero sezón.

Postava výnimočného rezbára Majstra Pavla z Levoče akoby odkazuje na samotného autora hudby – spoločná im bola tvorivá samota, keď vo vášnivom zaujatí často zabudli na svojich najbližších, ktorým sa postupne odcudzovali. 

Žil, ako veril

Najlepšie duchovné dielo obyčajne prichádza nakoniec. Staroslovenská omša nitrianska – Blahoslavlen mir, to je rukou napísané na obale partitúry.

Prvá premiéra bola 24. júla 1980 v preplnenom piešťanskom Dome umenia -  bez akejkoľvek publicity.

Žiaľ, druhá premiéra v Trenčianskych Tepliciach bola zároveň aj derniérou.

Smutné je, že ani tichí priaznivci tohto druhu hudby nemohli nič ovplyvniť a dielo očistiť od falošnej nálepky, že je to „len druh pravoslávnej omše, ktorú v období rozvinutého socializmu ani nikto nepotreboval“.

Bartolomej Urbanec je príklad človeka, ktorý ako veril, tak žil. Počiatočné očarenie socialistickým modelom spoločnosti z neho postupne opadlo, cez Božie milosrdenstvo sa mu otvorili oči v pravý čas.

S ranami na duši a podlomeným telesným zdravím odovzdal svoju dušu najväčšiemu Majstrovi 2. júla 1983, len pár mesiacov pred svojimi 65. narodeninami.

Pohreb bol cirkevný, tak ako si to prial v testamente.

Keď navštívite bratislavský cintorín v Slávičom údolí, jednoduchý hrob skladateľa nájdete neďaleko vstupnej brány. 

Mária Sabová (autorka je dcérou Bartolomeja Urbanca)