Táto ikona pôjde so mnou

Martinov príbeh s ikonami sa začal pred dvadsiatimi rokmi. „Šesť rokov som bol rehoľníkom u kapucínov. Pred večnými sľubmi som zistil, že to nie je moja cesta a odišiel som,“ vysvetľuje Martin, ktorý sa s ikonami stretol práve za múrmi kláštora.

„Bolo to zvláštne. Kapucíni nepôsobia na rovnakom mieste, ale sťahujú sa z jedného kláštora do druhého. Vyjadruje to aj spiritualitu rehole, že nie sme doma na zemi, ale všetci sme tu iba pútnici. Keď sa z olomouckého kláštora sťahoval jeden brat, v miestnosti zvanej rekreačka nechal na poličke temperové farby. Vždy, keď mi padol zrak na tieto farby, hneď mi napadlo, že by som si urobil ikonu Krista,“ spomína Martin.

Myšlienku však vždy hneď aj zavrhol s tým, že je to nezmysel. „Predsa by som len plytval farbami a prišiel o veľa času. Vtedy som o písaní ikon nič nevedel a moje vnútorné rozhodovanie trvalo viac ako mesiac. Nakoniec som to nevydržal a poprosil jedného z bratov, ktorý bol veľmi zručný a vedel pracovať s drevom, či by mi mohol pripraviť drevo na ikonu.“

Martin dostal masívnu dosku. „Vzal som temperové farby a začal som ich nanášať na drevo. Keďže bolo suché, farby vsalo. Asi mesiac som nanášal stále nové vrstvy farby, kým obraz Krista začal byť aspoň trošku rozpoznateľný.“

VÝSLEDOK UROBIL DOJEM
Nebola to, ako si spočiatku myslel, totálna katastrofa. Naopak, výsledok urobil dojem. „Keď som ikonu dokončil, začali za mnou chodiť bratia s prosbami o ďalšie. Jeden chcel ikonu Svätej rodiny, druhý kríž, tretí Bohorodičku. To ma prinútilo viac sa zaujímať, ako sa píšu ikony.“ Zistil, že treba nalepiť plátno, že sa používajú prírodné materiály, že treba vedieť namiešať spojovaciu vrstvu medzi podkladom a farbou, tzv. lefkas – maliarsky šeps.

„Vtedy som nevedel ani to, že sa tam dáva aj zemina z Jeruzalema, keďže je to zem, po ktorej kráčal Ježiš, Panna Mária, apoštoli a mnohí svätci.“ Ikony sú teda plné symbolov, nielen čo sa týka zobrazených postáv, ale aj materiálov. „Napríklad troška nardového oleja prevonia celú zmes. Niežeby potom ikony voňali, ale je to symbolika začiatku.“ Martin hovorí, že on bol na začiatku sedem rokov. „Až po siedmich rokoch som skonštatoval, že už by som azda zvládol techniku.“

DOSPEL A DOZREL
Spätne dnes Martin hodnotí, že život v kláštore bola pre neho hlboká duchovná skúsenosť. „Samozrejme, do kláštora človek vstupuje, keď je už rozhodnutý, čo chce urobiť so svojím životom. Ja som mal vtedy dvadsaťsedem rokov a bol som presvedčený, že tam zostanem až do konca svojich dní. O inej možnosti som ani neuvažoval. Povolanie ku kňazstvu som necítil, ale rehoľný život ma veľmi lákal.“

Po čase však zistil, že život v kláštore je síce krásny, ale i náročný a nie pre každého. „Toto poznanie bolo veľmi dôležité. V kláštore som spoznal sám seba, akoby som dospel a dozrel.“ Odchádzal z neho po šiestich rokoch. „Mal som za sebou časné sľuby. Moji spolubratia novici už skladali večné, ale ja som stále nemal pocit istoty, že moje miesto je tam. Nebol som o tom stopercentne presvedčený.“

Preto sa s provinciálom dohodol, že odloží večné sľuby ešte o rok. „Musím priznať, že to bol veľmi náročný rok. Vstúpiť do kláštora nebolo také ťažké ako rozhodovanie, čo je naozaj moja cesta. Nakoniec som prišiel k tomu, že to moja cesta nie je. Ale som presvedčený, že Pán Boh mi cez túto etapu pomohol prejsť práve preto, aby som sa dostal k písaniu ikon. Dnes to vnímam ako svoje poslanie.“

Šesť rokov v reholi bol však pre neho požehnaný čas. „Keď človek žije tam, kde je, naozaj naplno a poctivo, stane sa istým spôsobom požehnaním pre iných. Dodnes z tejto duchovnej skúsenosti čerpám.“ Zostal verný aj františkánskej spiritualite. „Myslím si, že spiritualita sv. Františka Assiského zostane v každom, kto sa s ňou stretne. Aj ku kapucínom mám blízko, dodnes s nimi mám dobré vzťahy.“

JEHO ŽIVOT JE IKONA
Po odchode z kláštora sa neoženil, ale naplno sa venuje ikonám. „Píšem ikony a vediem kurzy ikonopisectva. Rodinu nemám, ani by sa to nedalo zladiť, lebo som stále preč, kurzy trvajú štyri-päť dní trikrát za mesiac a svojich blízkych by som zanedbávať nechcel.“

Na kurzoch hovorí o teológii ikon, takže sú v istom zmysle aj duchovnou obnovou. „Ikona nie je na prvom mieste výtvarné dielo. Je výsledkom modlitby, duchovného života. Aj kurzy začíname modlitbou a priam fyzicky ju vpisujeme do dreva. Vždy je to krásny začiatok. Keď má človek vpísať do ikony napríklad Otčenáš, vníma túto modlitbu úplne inak.“

Každá ikona má červený rám. „Rám môže byť svetlý, jasnočervený alebo i tmavý, až takmer do čierna, ale vždy by tam mal byť červený pigment, pretože je to odkaz na Starý zákon, keď Izrael vychádzal z Egypta a poslednou egyptskou ranou bolo, že malo zomrieť všetko prvorodené. A iba tam, kde zabili jednoročného baránka a jeho krvou potreli veraje a vrchný prah dverí, sa šťastne dožili rána. Červený rám odkazuje práve na baránkovu krv. To znamená, že keď umiestnite ikonu do istého priestoru, prichádza tam Božia ochrana.“

ČERVENÝ PRUH
Na niektorých Martinových ikonách však zaujme červený pruh. „Raz som videl torzo jednej starej ikony Bohorodičky s Kristom. Postava Krista už nebola  rozpoznateľná, zostala iba tvár Bohorodičky, trochu drapérie, máličko zlata a na boku kúsok červeného rámu. Vyzeralo to krásne. To ma inšpirovalo, aby som nerámoval celú ikonu klasickým červeným rámom, ale použil som iba červený pruh, ktorý podľa mňa pôsobí moderne a sviežo.“

Martin však zároveň pripomína, že ikonopisec sa vždy musí riadiť kánonom. „Pokiaľ ide o pozadie, zdobenie a dekor, má isté možnosti, ale nesmie to byť na úkor zobrazenej postavy. Farby na ikone musia byť v harmónii.“

Na margo tyrkysovej farby na svojich ikonách vysvetľuje, že východní ortodoxní mystici mali počas extázy akoby tyrkysové videnie. „Hovorili o tajomnom Božom svetle, ktoré ich privádzalo bližšie ku Kristovi.“

Keby mal vyjadriť nebeské kráľovstvo, bolo by to zlatou farbou. „Už prví ikonopisci sa držali toho, že zlato nemá pozemský pôvod, ale nebeský. Ikonopisec dáva na ikonu ako prvé zlato, až potom začne nanášať farby. Hovorí sa, že pri položení zlata nastáva tajomný okamih, keď oddelil nebo od zeme.“

IKONA MUSÍ ŽIŤ
Martin tvrdí, že ani dnes nemôže povedať, že o ikonách už všetko vie. „Nie, lebo je to ako v duchovnom živote. Dostanete sa do určitého štádia a buď rastiete, alebo padáte, nikdy to nie je o tom, že stojíte na mieste.“ Obdobie tvorivého pádu u neho súviselo s tým, že v rokoch 2007 – 2008 prestal písať ikony. „Ešte z kláštora som mal rozpracovanú ikonu sv. Mikuláša, no nemohol sa s ňou posunúť ďalej a dokončiť ju.“ Po čase však opäť po tvorbe, po písaní ikon zatúžil.

Keď dnes napíše ikonu, musí ju hneď pustiť do sveta. „Musím ju nechať žiť po všetkých stránkach. Aj materiálnej, lebo drevo pracuje a starne. Ale aj človek starne, pribúdajú mu vrásky a to je aj na ikone veľmi krásne.“

OKNO DO KRÁĽOVSTVA
Podľa Martina je ikona oknom do Božieho kráľovstva. „Pripomína to počítačové ikony, ktoré nám po rozkliknutí otvoria nejaký obzor. Aj keď sa pozeráme cez okno, je pred nami nejaký obzor. Pri ikonách sa pozeráme do nebeského priestoru. Keď sa modlím, malo by to byť také, ako keď čakám návštevu, na ktorú sa teším, a cez okno sledujem, či prichádza. Keď prichádza, komunikujeme cez okno, zamávame si. Nie je však dôležité okno, ale ten človek. Tak by mala vyzerať aj naša modlitba.“

Okno súvisí aj s ikonou, ktorú napísal pre seba. „Keď som pred dvadsiatimi rokmi študoval teológiu, obával som sa skúšky z filozofie a tieto pocity som vložil do ikony. Dodnes si pamätám, že vonku bolo nádherné počasie, svietilo májové slnko, vtáci spievali a na ikonu položenú na stole dopadali slnečné lúče. Išiel som otvoriť okno a práve vtedy k nám prišli na návštevu sestry kapucínky. Bolo to veľmi milé zvítanie.“

Túto ikonu Bohorodičky Vladimírskej má dodnes. „Kedysi bolo zvykom, že keď človek zomrel, dali mu do truhly ikonu na poslednú cestu. Hovorím si, že táto ikona tiež pôjde so mnou.“