Ty si, Pane, stále pri mne
Čo sa týka poslucháčov, Felix medzi nimi nerobí rozdiely. „Snažím sa, aby naše skladby boli pre všetkých.“ Snímka: TV Lux
Felixovo meno sa neodmysliteľne spája s hudbou.
„Odmalička sme aj s bratom Ondrejom spievali a hlavne sme počúvali ľudovky, keďže mama spievala v zbore Lúčnice.
Ondrík už v piatich rokoch vedel asi sto ľudových pesničiek,“ spomína Felix.
K hudbe ich viedol aj otec.
Pochádzal z východného Slovenska a mal rád ťahavé piesne, ktoré sa spievali na svadbách, keď nehrala hudba.
„Vždy nás však naučil iba prvú slohu, lebo tá bola prostonárodná, zvyšné sa väčšinou nehodili pre deti.
S bratom sme spievali ostošesť.
Keď sme boli u tety, otcovej sestry na východe, hovorila nám: Nešpivajce teľo, bo ľudze sebe budu dumac, že u nas vešeľe,“ vysvetľuje Felix.
DRZEJŠÍ BRAT
„Keď som mal asi desať rokov, veľmi sa mi páčil ako spevák Václav Neckář.
K narodeninám som dostal jeho dva albumy: Dobrou zprávu ja přináším vám a Světská sláva – polní tráva. Spieval som si s platňou.“
No čoskoro mal možnosť počúvať aj to, čo letelo za železnou oponou.
„Bratrancova rodina chodila na dovolenku do Juhoslávie.
Domov si doniesli platne Deep Purple, Beatles a ďalších rockových kapiel.
Vtedy som prešiel na rockovú hudbu, ale Ondrík zostal pri country.
Mne sa country tiež páčila, lebo to bolo ľúbivé, ale ako štýl ma nezaujala.“
Bratia boli rozdielni, aj čo sa týka idolov.
„Ondríkov idol bol Paul McCartney – slušný chlapec s príjemným hlasom.
Môj idol bol John Lennon, ktorý mal drzý, vyzývavý hlas.
A ja som starší brat, takže som ten drzejší,“ usmieva sa Felix.
Jeho hudobný vkus sa počas desaťročí zásadne nezmenil.
„Občas si ešte pustím Johna Lennona alebo Deep Purple.
Dodnes sa mi od nich najviac ľúbi album Purpendicular z roku 1996.
Momentálne však najradšej počúvam smooth džez.“
ODJAKŽIVA SPEVÁK
Už v deviatej triede mal vlastnú kapelu.
„Chodil som do školy na Mokrohájskej ulici.
Raz sme so spolužiakmi nazreli do spoločenskej miestnosti, kde bola kopa nástrojov, ale bez strún a bicie bez blán.
Išiel som za riaditeľom internátu, či by sme mohli hrať, keď všetko zadovážim. Súhlasil.
Zaobstaral som veľký zosilňovač, blany na bicie, struny na gitary.“
Na predvianočnom koncerte pre rodičov spieval tri skladby.
„Bol to náš prvý a posledný koncert. Kapela sa rozpadla, lebo sme boli deviataci a išli sme na iné školy.“
Felix priznáva, že na koncertoch nikdy nehral na žiadnom nástroji.
„Vždy som mal muzikantov, ja som len spieval.
No chlapci z Mokrohájskej ma naučili zahrať si dve-tri pesničky sám pre seba.
Môj brat Ondrej je však všestranný hudobník.
Dodnes ho považujem za jedného z dvoch-troch najlepších hráčov na harmonike na Slovensku.“
MOJA JEDINÁ
Keď Boh bratov Tkáčovcov v roku 1981 duchovne oslovil prostredníctvom jedného tajného brata kapucína do rehoľného povolania, Ondrej zložil prvú pieseň.
„Volala sa Mária Matka.
Potom Ondrej zložil ďalšiu skladbu s názvom Keď ťa Kristus volá.
Ako starší brat som si vtedy povedal, že aj ja musím zložiť pesničku,“ približuje Felix začiatky, ktoré napokon viedli k vzniku kapely s názvom Kapucíni.
O svojej prvej piesni prezrádza:
„Vymyslel som si melódiu, ale nemal som text.
V okienku na dverách bratislavského kostola kapucínov som však objavil nápis, ktorý znel približne takto: Ja som cesta, a nejdete po mne, ja som pravda, a neveríte mi atď.
Odpísal som si ho, ale nepasoval mi do melódie.
A tak vznikli slová:
,Ty si, Pane, stále pri mne, ja to však necítim.
Ty sa mi ukazuješ, ja ťa však nevidím.
Moje zatvrdlivé srdce nepustí ťa k sebe, moje oči od mamony sú zaslepené.
Daj mi dole závoj z očí, by som ťa uvidel a za tebou, ó, môj Pane, vždy rád som šiel.‘
Táto pieseň bola na štrnásť rokov moja jediná.“
POĎME TO NAHRAŤ
Po páde totalitného režimu sa otvorili hranice a Felix mohol ísť nielen prvý raz do Ríma na kapucínsku generálnu kúriu, ale mohol v Taliansku aj podstúpiť špeciálnu liečbu.
Ondrej mal už vtedy okolo desať piesní, takže spolu s Felixovou skladbou to bolo na celý album.
Presnejšie na kazetu, lebo ešte neboli cédečká.
„Než som odcestoval do Nemocnice Pátra Pia v San Giovanni Rotondo, povedal som Ondrejovi: Poďme to nahrať.
A tak sme album nahrali s dvoma gitarami na BASF efku béčko u kapucínov v Bratislave.
Síce to šumelo, ale urobili sme to najlepšie, ako sme vedeli.
Keď som bol po liečení v Ríme, objavil som štúdio Paulinum a tam mi nahrávku rozmnožili. Vzniklo tristo kaziet.
Album sa volal Ak chceš ísť za ním.
Počas štúdií za kňaza v Bratislave som jednu kazetu daroval Pavlovi Bullovi z vydavateľstva Cantate.
Pavol sa nás opýtal, či to nechceme nahrať v riadnom štúdiu.“
A tak v roku 1995 vyšla kazeta Kapucíni: To je život, po ktorej chlapci začali už aj koncertovať ako skupina Kapucíni.
„Na ďalšom albume Kapucínov, ktorý sa volal Prosím, nepýtaj sa ma, spolupracoval s nami už aj Stanley Šášky.
Tam som mal už druhú vlastnú pieseň, ktorá sa stala dokonca titulnou skladbou albumu. Nejako som sa tvorivo zobudil,“ usmieva sa Felix.
„Motív tejto piesne pochádzal z rozhovoru Pána Ježiša s Petrom, keď sa ho pýta: Peter, miluješ ma viac ako títo?
A mojou odpoveďou bolo: ,Prosím, nepýtaj sa ma, veď dobre vieš, že ťa mám rád, veď ty to vieš.‘
Stanley z toho urobil blues.
Potom som zložil aj ďalšie skladby, na každom cédečku som mal jednu-dve piesne.
V roku 2000 vyšiel album Kapucíni inak.“
Na otázku, kedy jeho detský hlas nadobudol súčasnú podobu, Felix vysvetľuje: „Keď som po tej špeciálnej liečbe zmutoval.
Najprv som mal vysoký, ale už mužný hlas.
Trochu som si ho pokazil, lebo som trinásť rokov fajčil.
Koncom roku 2015 som nevedel zaspievať žiadny falzet.
Hlas sa mi zase vracia, ale už je hlbší, než keď som mal 33-34 rokov.
Mávali sme okolo 50 koncertov ročne, tak som si hlas vyspieval.“
FELICE SA VŽILO
Veriaci i poslucháči poznajú Jána Tkáča ako Felixa.
Pôvodne mal však zálusk na iné rehoľné meno.
„Chcel som si dať meno podľa svätého Tomáša Becketa, lebo v kine Mladosť premietali film Becket, ktorý ma veľmi oslovil.
O rok však prišli ďalší traja bratia kapucíni a jeden sa volal Tomáš.
Keď sa ma páter Šebastián Jaďuď pýtal na rehoľné meno, vravel som, že mi ho vyfúkli.
On spomenul Ignáca z Laconi aj Vavrinca z Brindisi.“
Potom mu páter navrhol Felixa z Cantalice.
„V jeho životopise ma zaujalo, ako sa s Filipom Nerim doťahovali.
Volali ho brat Deo gratias, lebo za všetko ďakoval Bohu.
Felix v preklade znamená šťastný.
A to je v živote dôležité.
Na Veľkú noc spievame felice culpa – ó, šťastná vina.
A tak som toto meno prijal.“
Svätec z Cantalice inšpiroval Felixa aj k singlu Modlitba.
Ide o jeho parafrázovanú modlitbu.
„Kdesi som objavil pôvodný text, ktorý som poslal Eve Žilinekovej s prosbou, či by ho upravila tak, aby sa to dalo spievať.“
SKLADBY PRE VŠETKÝCH
Okrem pôsobenia v kapele Kapucíni má aj svoju skupinu Felice, ktorá vznikla v roku 2010.
Najprv však Felix ako Felice vydal svoj prvý sólový album Ťažká váha (2005), po ňom nasledoval druhý sólový album Tajomstvá druhého dychu (2010).
Čo sa týka poslucháčov, Felix medzi nimi nerobí rozdiely.
„Snažím sa, aby naše skladby boli pre všetkých.
Veriaci v nich môže stretnúť Boha a neveriaci nájsť istú hĺbku.
Kapela Felice hrá iný štýl ako Kapucíni, je to trošku tvrdšie.
Žiaľ, na Slovensku takúto hudbu nehrá nijaké rádio okrem Lumenu, pretože byť veriaci je dnes biľag.“
Texty už nepíše.
„Moje piesne sa mi zdali veľmi jednoduché, chýbal mi tam nejaký obraz, metafora.
Napísal som asi päť textov – to je všetko.
Dlhé roky spolupracujem s výbornými textármi.
Na ich texty spravím melódiu alebo na moju melódiu napíšu text a potom oslovím niekoho, kto z toho urobí hudbu.“
CELOU SILOU HLASU
Felixov hlas má v sebe silu, naliehavosť, hĺbku i nekompromisnosť.
Keď sa pýtame, či sa mu páčia piesne, do ktorých sa môže oprieť, odpovedá:
„Pravdaže! Napríklad pesničku Čakám inšpiroval Žalm 40.
Zaradili sme ju na cédečko Tajomstvá druhého dychu.
Všetci vieme, že tento žalm sa v kostole spieva veľmi jemnučko:
Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.
Ale ďalej už slová žalmu také jemné nie sú:
Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu.
K takému textu sa predsa nežný hlások nehodí. Tu si to žiada zakričať!“
Podľa Felixovho názoru liturgická hudba dnes začala zachádzať do akéhosi spiritualizmu.
„Všetko má byť jemnučké, tichučké, sladkasté, meditatívne.
No keď človek prežíva bolesť, najradšej by si zakričal.
Život je aj med, aj čili papričky.
Pán Boh nám niekedy dá trocha cukríkov, aby sme zakúsili, aký je dobrý.
No naša hriešnosť nám spôsobuje kríž.
Takže sem-tam potrebujeme kričať, sem-tam potrebujeme plakať a sem-tam potrebujeme dostať aj medový cukrík.“
STOJÍ TO ZA TO
Ak Boh dá, Felix v auguste oslávi 65 rokov.
V jednej piesni spieva: „Život je všetko, čo stojí za to.“
Takže sa núka otázka, či všetky prežité roky stáli za to.
„Áno, ale neboli bez kríža.
Napríklad pre nevyvinuté kĺby som mal od siedmich do ôsmich rokov na nohách kilové závažia.
Celú mladosť som chodil po nemocniciach kvôli rastovým hormónom a iným veciam.
Ako chlapcom nám s Ondrejom zomrela mama.
V reholi som sa musel popasovať s bratskými problémami v komunitách.
Mal som krízu, stratil som motiváciu.“
Všetko, čo dovtedy robil, akoby nemalo zmysel.
„Môj tretí brat Matúš sa ma vtedy opýtal: ,Prečo nerobíš to, čo máš rád?‘
Nevedel som, čo myslí.
,No predsa hudbu,‘ odpovedal.
A tak som začal robiť prvé cédečko projektu Felice Ťažká váha.
Práca na albume mi pomohla dostať sa z chmúrnych myšlienok, poodpúšťať aj poprosiť o odpustenie.“
Vo všetkom si podľa Felixa treba uvedomovať Božiu lásku.
„Keď mama zomrela, neplakal som, len som sa dusil.
Až keď som hodil lopatkou zem do hrobu, utiekol som medzi stromy, aby nikto nevidel, že plačem, lebo vraj chlapi neplačú. Taká blbosť!
Keď som prišiel do Ríma, zasiahol Duch Svätý: stíšil som sa, viac som sa modlil a začal som plakať už len pri pohľade na dvoch ľudí, ktorí sa majú radi.“
Slzy dojatia mu začnú tiecť, aj keď niekto príde po tridsiatich rokoch na svätú spoveď.
„Zaujímavé je, že keď je niečo zlé, tak ma to nerozplače, ale keď vidím Božiu lásku k človeku, aký je Boh dobrý, ako nám tisícnásobne odpúšťa, a furt a stále, tak je to na dojatie.“