Umenie podľa svedomia

Pátra Tekela som stretávala dosť často s obedárom v ruke, pretože žil na Michalskej ulici č. 4 pod hradbami. Mal širokú, dobrácku a takmer stále usmievavú tvár. Teodor Tekel mal odmalička záľubu v  kreslení a  pokračoval v ňom i po vstupe do rehole.

S povolením rehoľných predstavených od roku 1930 študoval na pražskej Akadémii výtvarných umení, svoj talent rozvinul u profesora Maxa Švabinského. Prvé diela vystavoval v roku 1931 už v Prahe.

Po skončení akadémie sa vrátil na Slovensko, kde pôsobil na malackom františkánskom gymnáziu ako profesor kreslenia (1939 – 1943). V  roku 1941 tu vytvoril cyklus pastelov Vojna, v ktorých sa vyrovnáva s vojnovým ošiaľom.

Ide o umelecky najoriginálnejší a myšlienkovo najcennejší súbor Tekelovej tvorby. V tomto období sa mu podarilo nadviazať kontakty so slovenskými výtvarnými umelcami tzv. bratislavského okruhu (Janko Alexy, Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla a iní).

Zúčastňoval sa s nimi na spoločných výstavách a bienále. Stal sa členom slovenskej sekcie Zväzu československých výtvarných umelcov, neskôr Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1968 usporiadal v Trnave svoju prvú samostatnú výstavu.

Modrá madona, okolo roku 1935. Pastel. Slovenská národná galéria

Maľoval aj na noviny

O pátrovi Tekelovi mi zostala v pamäti spomienka – žil veľmi skromne, dalo by sa povedať, že priam v  chudobe. Výtvarné umenie si žiada základné podmienky – výkresy či maliarske plátno, nehovoriac už o pasteloch a farbách rôzneho druhu.

Ale pre žitie chudoby páter veľakrát maľoval na najdostupnejší materiál – priamo na noviny. V roku 1975 sa páter Tekel predstavil na výstave Spoločenské a umelecké premeny Trnavy, ktorú inicioval Peter Horváth, muzeológ, historik a organizátor trnavského spoločenského a kultúrneho života.

Výstavu usporiadalo Západoslovenské múzeum v Trnave. V majstrovej tvorbe boli zastúpené i  kresby ceruzkou, lavírované kresby tušom, atramentom a  moridlami, maľby temperou a v staršom období i olejomaľba.

Svojimi ilustráciami prispieval i do františkánskeho terciárskeho časopisu Serafínsky svet a do štvrťročníka františkánskych bohoslovcov Františkánsky obzor.

Ilustroval aj básnickú zbierku Svetloslava Veigla Výstup na horu Tábor. Menej známe sú jeho plastiky, vyniká medzi nimi socha sv. Františka Assiského takmer v životnej veľkosti.

Duchovné témy

Tematika jeho prác má korene v duchovnom povolaní rehoľníka. Stvárnenie zvestovania, narodenia Pána, Svätej rodiny, úteku do Egypta, Madony, Ježišových zázrakov, umučenia, ukrižovania, príležitostne aj svetská tematika.

Všetky jeho pastely charakterizuje bohatá farebnosť, ktorá v istých prvkoch inklinuje k baroku. Jeho tvorba sa zvykne zaraďovať do expresionistického prúdu slovenskej výtvarnej moderny so zreteľom na náboženskú maľbu. Inšpiráciu a vzor mal najmä v tvorbe francúzskeho expresionistu Georgea Rouaulta.

Teodor Tekel svoje umelecké krédo vyjadril v liste profesorovi Švabinskému. „Hovorím si: prečo by som nemal tvoriť umenie i vedome, nielen inštinktom? Veď nato je človek, aby vedome razil cestu umeniu pre seba i pre vývoj umenia.

Ale ak dá Boh zdravie, umenie budeme mať! A umenie také, aké sám chcem, ako podľa svedomia tvoriť mám. Nech žije teda sloboda v umení!“ Kde hľadať spravodlivosť? Ako každého rehoľníka, tak aj Teodora Tekela hlboko poznačilo zatváranie reholí a prenasledovanie rehoľníkov po roku 1950.

Na konci listu, napísaného v marci 1951, dal Tekel najavo aj rozhorčenie nad udalosťami, čo sa odohrali pred rokom. „Ach, koho dnes zaujíma náš osud? Koho dnes bolí, čo nás bolí?

Štúdia č. 417 – Angelus Domini, 1950 – 1960. Pero, atrament, lavírovanie na papieri. Galéria Jána Koniarka v Trnave

Kde hľadať spravodlivosť?

Buďme radi, že žijeme.“ Kruté zážitky a zneslobodnenie mali odraz v Tekelovej umeleckej tvorbe. „Duševné utrpenie, ktoré v týchto pohnutých časoch prežívame, nemá páru v dejinách našich. Toto však sa stáva nám a mne zdrojom umenia a popudom k tvorbe.“

V jeho pozostalosti, ktorú bolo potrebné v roku 1975 pár hodín po jeho smrti zachraňovať, sa preto vďaka nezlomnej tvorivosti nachádza vyše 3 000 hotových i nedokončených obrazov, kresieb, skíc a štúdií.

Smutným obrazom doby však bolo, že počas pohrebného obradu katolíckeho kňaza pátra Teodora Tekela sa medzi výtvarnými umelcami nenašiel nikto ochotný – či odvážny – ujať sa slova.

Zato františkánsky básnik Svetloslav Veigl predniesol na jeho pamiatku: „... Do farby pasteliek dával si oheň duše. Piety a madony uprostred zemskej súše. Pomaly aj nám sa rozvidní a uvidíme na čele tvojom holubicu a ruky tvoje so sinokvetom žehnajúce.“