Už je s Dantem v raji

Literárne dedičstvo Viliama Turčányho (24. február 1928 – 10. máj 2021) je jedinečné a jeho výnimočný básnický a prekladateľský talent bude naďalej žiť v mnohých nádherných dielach. O tom niet pochýb.

No najdôležitejšou pridanou hodnotou, ktorá z jeho diela vyplýva, je svedectvo viery, ktoré Viliam Turčány vydal svojím životom a prácou.

Symbolicky odovzdal dušu do rúk nášho nebeského Otca v roku, keď si pripomíname 700 rokov od Danteho prechodu do nebeskej vlasti (Dante Alighieri, 21. máj/21. jún 1265 – 14. september 1321).

Odišiel posledný z veľkých bardov

Viliam Turčány bol mimoriadne vzdelaný, múdry, sčítaný, rozhľadený, so sebe vlastným štýlom humoru v rýmoch. Vynikal precíznosťou, pedantnosťou, dbal aj na najmenší detail – snažil sa priblížiť sa k dokonalosti.

Keď sa nám „podaril“ v článku preklep a majstrovi sme sa za chybu ospravedlňovali, len sa usmial a upokojil nás tvrdením, že aj Arabi votkajú do kobercov naschvál chybu, lebo dokonalý je jedine Alah.

Jeho srdcovou záležitosťou bola hlboká poézia, respektíve hľadanie hĺbok v poézii, Danteho Božská komédia a Konštantínov Proglas. Spomínam si na to, ako mi do telefónu alebo osobne, keď nás prišiel navštíviť do redakcie, recitoval pasáže Božskej komédie v origináli i v preklade. A tiež Proglas v staroslovienčine.

Bol to zážitok, keďže majster Turčány nielenže vedel, čo recituje, ale on skutočne vedel recitovať. Mal krásny, príjemný, zvučný hlas. Slová neprehĺtal, nehovoril ich len tak ledabolo, práve naopak: dával slovám vyniknúť tak, aby v presnom čase dopadali do poslucháčovej duše a tam rezonovali a zanechávali za sebou stopu. Aj v tomto ohľade to bol výnimočný poeta.

Prvý raz sme sa stretli na rozhovore v roku 2008, keď oslavoval osemdesiatku. Napriek tomu, že sme sa nikdy predtým nevideli, napriek obrovskému literárnemu veľdielu, ktoré mal za sebou, napriek tomu, že som mala o niekoľko desaťročí menej ako on, mi nedal pocítiť, že je „niekto viac“. Vlastne som to od neho nepocítila nikdy.

Majster Turčány bol veľmi príjemný spoločník, ktorý mňa i mojich kolegov ihneď uchvátil svojimi vedomosťami. Vďaka nemu som sa dozvedela o Proglase a Božskej komédii také veci, o akých učebnice ani nechyrujú. A vďaka obrovskej ústretovosti Viliama Turčányho sme mohli jeho unikátne poznatky týkajúce sa Proglasu i Božskej komédie sprostredkovať aj našim čitateľom.

Keď sa jeho duša usmievala

Viliam Turčány sa netajil tým, že najväčšiu radosť z poézie zažil pri Danteho Božskej komédii. Okrem iného mu Božská komédia poskytla možnosť vyjadriť i jeho duchovné cítenie, lebo napríklad „až tridsať miest v Božskej komédii sa týka Panny Márie a jej veľoslavou sa začína i posledný spev Raja“.

Na otázku, pri ktorých ďalších dielach sa jeho duša usmievala, odpovedal: „Pri všetkých prekladoch a prebásneniach Vergília, Ovídia, trubadúrov, Danteho, Petrarcu, Michelangela, Prudhomma a ďalších velikánov i pri mojich pôvodných zbierkach poézie.“

Majster Turčány a modlitba

Viliam Turčány odišiel do domu nášho Otca v máji, počas ktorého sa Cirkev veľmi intenzívne modlí posvätný ruženec.

O svojom vzťahu k tejto modlitbe básnik povedal: „Už v detstve som vídal mamu modliť sa ruženec. Bola aj členkou ružencového bratstva. Začiatkom 90. rokov som preložil báseň pochádzajúcu z roku 1328. Volá sa Rosarius (Ruženec) a pochádza od neznámeho autora, ktorým bol pravdepodobne istý saský dominikán:

,Ty si ten kvet, tá ruža ruží, // s ktorou sa toľká sladkosť druží, // že nikde pár sa nájsť ti nedá. // To v tebe, v tebe ukrýva sa // tá nehynúca večná krása, // čo nikdy, nikdy neuvädá. // Náš Dominik sa umom blýskal // a sedem darov Ducha získal, // keď prosil Ave, Mária. // Vo tvojom srdci je Duch Svätý, // ktorý i moje srdce nieti, // aby som prosil ťa i ja.‘“

Vo veľkej úcte mal Viliam Turčány aj svojho nebeského patróna – sv. Viliama, ktorého liturgickú spomienku slávime 28. mája.

„V roku 1973 som sa bol pozrieť aj na jeho mesto Orange (medzi Parížom a Marseille), kde bol vojvodom. Spríbuznený bol so samým Karolom Veľkým, zúčastnil sa na oslobodzovaní Barcelony a na vrchole slávy vstúpil do kláštora, ktorý založil a v ktorom 28. mája 812 zomrel.

Spomína ho aj prvý diel podielových kníh SSV Každý deň so svätými. No najväčšiu radosť mám z toho, že ho do svojho Raja začlenil i Dante: ,Tak Renoarda uzriem, Viliama‘ (Raj, XVIII, v. 46).

Renoard bol pohan, ktorého Viliam pokrstil. Knihy sa síce nemajú čo krstiť – no knihy ako Danteho diela či Filozofov Proglas ku krstu môžu pripravovať či aspoň krstné sľuby obnoviť,“ vysvetlil nám s úsmevom majster pera a verša.

Láska menom Božská komédia

My ľudia sa vieme veľmi rýchlo pre niečo nadchnúť, no nie vždy nám toto nadšenie vydrží a málokedy ide o „lásku na celý život“. Viliam Turčány však v tomto smere vynikal stálosťou. Jeho celoživotnou srdcovou záležitosťou – aj keď sa popri nej venoval iným veciam – bola Božská komédia.

Geniálny slovenský prekladateľ Jozef Felix a básnik Viliam Turčány sa do Danteho diela pustili v období totality, keď sa o Bohu, viere a náboženstve písať nesmelo.

Významný slovenský literárny vedec Július Pašteka si na tieto časy zaspomínal v knihe Dotyky s básnikom Dantem. Július Pašteka vyzdvihol leví podiel Jozefa Felixa na vzniku prekladu Božskej komédie a excelentného literárneho vedca a prekladateľa aj priamo citoval.

A tak sa od Jozefa Felixa dozvedáme, že pôvodne vôbec nepomýšľal na prekladanie Danteho diela, aj že sa spolupráca s básnikom Viliamom Turčánym ukázala priam ako ideálna. Jozef Felix pripravoval presné filologické preklady jednotlivých spevov a pre potreby básnika pripájal obsiahle komentáre.

Aj preto Viliam Turčány doživotne tvrdil, že Božskú komédiu nemožno pochopiť bez čítania komentára.

„Ku každému spevu Božskej komédie mi Jozef Felix pridal asi dvadsať strán poznámok. Bez nich sa Božská komédia nedá pochopiť, lebo tam je toľko faktov zo života Florencie, narážok na antiku i Danteho súčasnosť a na všetko možné i nemožné, že toto dielo možno nazvať libro mondo (kniha svet). Niektorí hovoria, že tento prívlastok sa môže vzťahovať iba na Bibliu, niektorí zas pokladajú Danteho Božskú komédiu za piate evanjelium.“

Jozef Felix, ktorého mal Viliam Turčány vo veľkej úcte, ovplyvnil aj jeho básnickú tvorbu. „Doživotne sme si vykali. Ja som mu hovoril pán doktor a on mne Vilko. U Jozefa Felixa som bol na prvej štátnici z francúzštiny. On však poznal moje meno a tvorbu už predtým, lebo som publikoval básne v Čase a Ľude.

Ja som jeho meno registroval už od septimy v Smrekovom Eláne, keďže ma zaujímali jeho recenzie. Už tam pracoval s pojmom akordy. Ak sa opakovala tá istá slabika v blízkosti, nazval to akord. S akordmi i vďaka nemu pracujem vo svojej poézii. A vám hovorím asi prvým, ako ma ovplyvnil, keď recenzoval Kostrovu Presilu smútku, kde je aj verš ,než jar sa obráti, bude tu zase raj‘.

Ide o takzvaný palindrom, ktorý nájdete azda v nadpise každej mojej zbierky, napríklad: Jarky v kraji, V toku, U kotvy, Aj most som ja, Srdce DrSc, Oheň z neho, V okraje jarkov, Rada a dar, Mária i rám.“

Vráťme sa však ešte k Božskej komédii. Názov vyvoláva v nezainteresovanom čitateľovi rôzne asociácie, ale toto dielo nie je nijaká komédia. „Názov komédia neznamená, že ide o veselohru, ako by sme sa azda mohli mylne domnievať, ale je to jeden z troch básnických žánrov, a to stredný.

Za tragický žáner pokladali Vergíliovu Aeneidu. Najnižší žáner je elegický. Inak ani Božská komédia sa nevolala Božská, Dante o nej hovoril nanajvýš ako o Mojej komédii – Commedia mia. Vraj až pri 29. vydaní – dávno po Danteho smrti – dostalo toto dielo prívlastok Božská.

Tak to tvrdil jeden z prvých prekladateľov Božskej komédie do francúzštiny Artaud de Montor, ktorý citoval Victora Huga; podľa neho bol Dante pyšný, keď si komédiu nazýva Božskou.

Pravdaže, to nie je pravda. Dante ju raz dokonca nazval iba comedí – a tu je možno zašifrovaný názov come dí – ako deň, protiklad večnej noci, z ktorej sa vychádza, áno, až z pekla, sledovaním Danteho púte s Vergíliom: a ,vyšli sme, by videli sme hviezdy‘.

Hviezdami sa končia všetky tri kantiky: Peklo, Očistec i Raj,“ vysvetlil Viliam Turčány, ktorého koncom roka 2019 veľmi potešilo nové vydanie Božskej komédie. Vtedy zásluhou Spolku svätého Vojtecha vyšli všetky tri kantiky v jednom zväzku s úplne novými ilustráciami akademického maliara Miroslava Cipára.

Historicko-básnický klenot Proglas

Ďalšou Turčányho literárnou láskou bol Proglas. Báseň, ktorú vytvoril Konštantín Filozof, teda sv. Cyril (827 – 14. február 869).

Podľa slov majstra Turčányho „prvotný a ,doslovný‘ preklad Proglasu – či podstročník, ako sa vtedy vravievalo – vznikol asi pred začiatkom roku 1963, keď ho pán profesor Eugen Pauliny i s celým rukopisom knihy Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy odovzdal do Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry.

Kniha však vyšla až v roku 1964, teda rok po 1100. výročí príchodu našich vierozvestov k nám. Autor ju zrejme pripravoval k tomuto veľvýročiu. Aký bol dôvod, že kniha vyšla neskôr, neviem presne, azda aj preto, že svätí Cyril a Metod sa za totality príliš ,nenosili‘.

Redaktor publikácie Jozef R. Nižnanský mi poslal originál Proglasu i s doslovným prekladom tiež asi pred začiatkom roka 1963. V tomto vydavateľstve – premenovanom neskôr na Tatran – panoval totiž úzus, že aj pri preklade prozaických, vedecko-náučných alebo beletristických kníh sa vložené inojazyčné básne alebo ich úryvky uvádzali nie v doslovnom preklade, ale ako básne, presne povedané – prebásnenia“.

Viliam Turčány vždy zdôrazňoval, aký nesmierne veľký je význam tohto diela. A ustavične ho prebásňoval, aby bol preklad v prebásnení čo najlepší, najvernejší, najdokonalejší.

„Keby to nebola báseň, o Proglas by možno nebol až taký záujem. Ide však o najstaršiu báseň, a to nielen slovenskú, ale aj slovanskú vôbec a jednu z najstarších európskych.

Najstaršia báseň, ktorú majú nielen Taliani, ale s Francúzmi dohromady a všetkými Románmi, je štvorveršová hádanka a znie: Ženie biele voly, aj to radlo biele má, orie v bielom poli, seje čierne semená.

Objavili ju v roku 1924 a štyri roky trvalo, kým prišli na to, že je to inotaj – že nejde o oslavu roľníkovej práce, ale že biele voly sú pisárove prsty, radlo je biele brko, biele pole je pergamen, orie – píše, čierne semená sú písmená. A táto báseň – hádanka je len o polstoročie staršia než Proglas. A Proglas má 111 veršov, nie štyri!“

Zoči-voči s Božím milosrdenstvom

Čo dodať na záver? Verím, že tento článok nie je záverom diela Viliama Turčányho. Verím, že jeho dielo pretrvá a že ho ešte viac a lepšie ako my ocenia ďalšie generácie. Zaslúži si to.

A ešte osobný odkaz do večnosti: Majstre, verím, že ste sa stretli s Božím milosrdenstvom zoči-voči a že teraz si spolu s Dantem a Konštantínom Filozofom recitujete svoje obľúbené verše. Bohu buď vďaka za vás, za váš život a vaše požehnané dielo. Sme vašimi dlžníkmi.