V hlohovskom zámku vystavujú dvaja Kysučania

Ako uviedla kurátorka výstavy Eva Trojanová, z výtvarného hľadiska v dielach dvoch uznávaných umelcov nijaké vzájomné prepojenie nie je, oboch rovesníkov a rodákov z Kysúc však spája to, že pracujú na kultúrnom poli a sú spoluzakladatelia Kysuckej galérie.

Iniciátorkou pozoruhodnej výstavy v príťažlivom historickom priestore bola riaditeľka Mestského kultúrneho centra v Hlohovci Veronika Moravčíková, ktorá sa podľa slov oboch výtvarníkov zaslúžila o nezvyčajné „súznenie na vlne paradoxov“, ako túto dvojvýstavu charakterizovala počas vernisáže.

Na pôvodne stredovekom hrade z 12. storočia, ktorý v rokoch 2015 až 2019 prešiel rozsiahlou rekonštrukciou, vystavuje Miroslav Cipár figurálne motívy.

„V Cipárovej tvorbe nie sú bežné, aj keď mnohí hovoria, že v jeho abstraktných dielach je figúra podprahovo prítomná. V tomto prípade treba povedať, že sú to explicitne výnimočné figuratívne motívy,“ povedala pre Katolícke noviny kurátorka Eva Trojanová a jej slová doplnil sám autor citujúc slovenského spisovateľa Pavla Vilikovského, podľa ktorého „Cipárovi odvšadiaľ trčí figúra“. 

Osobitosť sochára Jozefa Sušienku spočíva v tom, že ako jeden z prvých umelcov na Slovensku začal tvoriť voľnú keramiku z ruky, teda bez hrnčiarskeho kruhu. Pracuje s prírodnými motívmi, robí keramiku do priestoru i záhradnú keramiku.

„Jozef Sušienka pracuje s glazúrami takým štruktúrnym spôsobom, že zachytávajú svetlo,“ oceňuje tvorbu umelca Eva Trojanová. Práve v práci s priestorom vníma istú spojitosť medzi oboma tvorcami. „Sušienka pracuje s priestorovými objektmi, Cipár na ploche a iným spôsobom, takže by sa tu istý výtvarný aspekt aj našiel.“

Zatiaľ čo výber diel Jozefa Sušienku tvorí prierez jeho celej tvorby, Miroslav Cipár vystavuje novšie diela z rokov 2009 až 2019.

„Páči sa mi, že Miroslav Cipár dokáže výtvarný jazyk, ktorým narába, stále transformovať, meniť a prispôsobovať svojim zámerom, ale pritom je to on, rukopis je poznateľný. Zmena nie je taká, že by načrel úplne inde a nevedeli by sme, že je to Cipár. Prácu s prostriedkami stále mení, ale nie tak, aby sme ho nespoznali,“ hodnotí prácu umelca Eva Trojanová.