V každom prostredí sa dajú tvoriť zázraky

Ona je nežná až éterická, jej výkony silné až drásavé. Organistka Zuzana Ferjenčíková (40) hrá nielen prstami, ale celým telom a srdcom. Preto je veľký zážitok nielen ju počuť, ale aj vidieť. Naposledy sa slovenskému publiku predstavila 7. apríla interpretáciou diela Krížová cesta (Chemin de la Croix) od Marcela Duprého.  

Mária Bilá 04.05.2019
V každom prostredí sa dajú tvoriť zázraky

Zuzana Ferjenčíková sa venuje koncertným, kompozičným aj pedagogickým aktivitám, vo voľnom čase rada sprevádza svojou hrou slávenie svätých omší. Snímka: Erika Litváková

Od roku 2015 žijete a tvoríte v Švajčiarsku. Prečo ste sa rozhodli ukotviť práve tam? 
Manžel je profesor práva a povolali ho do Fribourgu. Keďže ako umelec som v podstate voľná a nemusím sa viazať na žiadne miesto alebo kultúru, šla som s ním. Najprv do Francúzska, kde sme žili predtým, a potom aj do Švajčiarska. 

Máte tam väčšie možnosti sebarealizácie? 
Dnes to funguje tak, že manažér alebo organizátor koncertov vás osloví, lebo počul vás či vašu nahrávku a páčilo sa mu to.

Na medzinárodnej pôde hrám koncerty už dvadsať rokov. Väčšinou sa vraciam koncertovať do tých istých krajín. Nezáleží na tom, kde sa nachádzam, keď dostanem ponuku. Keď ju prijmem, potrebujem len cviciť, a potom sa o niekoľko mesiacov presunúť na miesto koncertu. 

Švajčiarsko je však príjemná krajina, s peknou prírodou, čistým vzduchom a príjemnými ľuďmi. 

Aj Cirkev je tam momentálne v dobrom stave, takže ak nie som na koncertoch, hrávam počas svätých omší. 

Ako vznikla myšlienka projektu organového recitálu Krížovej cesty (Chemin de la Croix) od Marcela Duprého v priestoroch Slovenskej filharmónie?  
Krížovú cestu od Marcela Duprého som už predtým nahrala na CD, ktoré má v zbierke aj manažérka Slovenskej filharmónie Mariana Kušková. Toto dielo vybrala ona, lebo sa jej veľmi páčilo a myslela si, že sa na Slovensku hrá málo – a že by sa mohlo uviesť s recitáciami, tak ako pôvodne vzniklo.

"Hudba nie je profánna ani liturgická. Hudba je hudba. Hudba je Božie stvorenie. " 

Táto Krížová cesta totiž nevznikla ako liturgická kompozícia, ale na koncerte, kde Marcel Dupré – učiteľ môjho učiteľa, teda ja som taká jeho vnučka (smiech) – počúval texty Paula Claudela a improvizoval na ne hudbu. Koncert mal obrovský úspech a manželka ho požiadala, aby to zapísal. On súhlasil, že to skúsi, a hneď ako sa vrátil domov do Paríža, spämati zapisoval detaily, motívy.

Hudobný motív je v tejto skladbe na všetko: na pády, na stretnutie s matkou, na slzy, ktoré padajú Veronike alebo ženám, keď ich utešuje...  

Mariana Kušková povedala, že by to dielo bolo krásne v koncertnej sieni. Súhlasím; veď ono tak aj vzniklo, hoci veľa organistov ho hráva aj v kostole. 

Aký je váš vzťah k tomuto dielu? 
Je to majstrovské dielo – a veľmi humánne. Texty Paula Claudela nie sú čisto liturgické, sú skôr porovnaním bolesti ľudí s bolesťou Ježiša. Myslím, že Paul Claudel chcel vyjadriť ľútosť nad bolesťou Ježia Krista, ale nielen to.

V štrnástich zastaveniach – hudobných miniatúrach, sa Paul Claudel snaží vyjadriť život človeka. So všetkým – s bolesťou, s trápením, so zúfalstvom, ale aj s nežnosťou, láskou.

Tieto momenty – napríklad keď sa prihovára matke alebo ženám – znejú v hudobnom prevedení diela veľmi potichu. Minimálny zvuk, najtichší, aký existuje - a do toho citlivé slová. Napríklad keď sa Paul Claudel obracia na matky, ktoré stratili deti. Akoby krížová cesta bola hlboko zakotvená v celom ľudstve.

Preto mám to dielo rada a rada ho tiež interpretujem. Cítim v ňom emócie celého ľudstva. 

Zo Zuzany Ferjenčíkovej vyžaruje detská radosť, dievčenský pôvab i noblesa dámy. Snímka: Erika Litváková

Na záver – posledné dve strany sú čisté nebo – vstane z mŕtvych nielen Kristus, ale všetci. Napríklad aj tí, čo stratili svojich najbližších. Všetko trápenie obyčajných ľudí sa na konci skladby pretransformuje. 

Niečo také silné a humánne sa nepodarí skomponovať každému. 

Môže toto dielo osloviť aj tých, čo nie sú kresťania? 
Určite. Práve preto som ho hrala v koncertnej sieni. Myslím si, že v kostoloch by mali znieť koncertné skladby a v koncertných sálach liturgické skladby. Ak umeniu dáte okovy, už žiadni umelci nebudú. Tak by sa k umeniu malo aj pristupovať. 

"A keď sa začne v dnešnej dobe, keď má Cirkev sama dostatok náročných úloh, oddeľovať od otázok ľudského bytia, pýtam sa, kde chceme ľudí zastihnúť?"

Nedávno sme mali s jedným nemeckým organizátorom veľkú diskusiu. Mala som hrať Obrázky z výstavy od Modesta Petroviča Musorgského. Nádherná skladba plná obrazov zo života, a na jej konci znejú zvony z Kyjeva.

Napísal mi však, že je to profánne dielo a že by sa nemalo hrať v kostole. Po našej konfrontácii sme spoločne prišli na to, v čom je problém.

V čom? 
Hudba nie je profánna ani liturgická. Hudba je hudba. Hudba je Božie stvorenie. Je to niečo, čo oslovuje veriacich aj neveriacich.

A keď sa začne v dnešnej dobe, keď má Cirkev sama dostatok náročných úloh, oddeľovať od otázok ľudského bytia, pýtam sa, kde chceme ľudí zastihnúť?

Ľudí treba osloviť tam, kde sú.

Keď neveriaci poslucháč príde do filharmónie, vypočuje si Krížovú cestu a na jej konci mu tečú slzy, lebo si uvedomí, v akom je trápení, no zároveň má pred sebou istú víziu, vďaka ktorej sa možno na Cirkev začne dívať inak, nie je to viac, ako keby sme Krížovú cestu označili za liturgickú hudbu a zavreli do kostola, kde neveriaci nikdy nepríde? 

Ak, naopak, Obrázky z výstavy zaznejú v kostole, možno sa vďaka nim tiež začne bežný návštevník liturgie inak pozerať na svet. 

V každom prostredí, kde sme, sa podľa mňa dajú tvoriť zázraky.