V pôstnom plátne každý vidí niečo iné

Na Slovensku sa tradícia pôstneho plátna obnovila v niekoľkých kostoloch. Myslíte si, že nápad inštalovať pôstne plátno má potenciál ujať sa viac? 
Určite áno. Ak by sa oslovilo viacero výtvarníkov, bola by to pre nich určite motivácia pracovať aj na takýchto zákazkach, ktoré dokazujú, že voľné umenie nie je mŕtve. 

Čím ste sa pri tvorbe inšpirovali? 
Čerpala som inšpiráciu zo svojej tvorby. Sakrálnemu umeniu sa venujem sama od seba – jeden semester som robila krížovú cestu, potom sa venovala špeciálne téme Boha, konkrétne tomu, kde je v našom priestore. Práve túto moju prácu videl Michal (kurátor projektu Michal Žák, pozn. red.) a na jej základe ma oslovil na túto spoluprácu.  

Je slovenské publikum pripravené na podobné diela? 
Kto ako. Ľudia, ktorí sú zvyknutí na to, že umenie v kostole je zvyčajne veľmi opisné, asi nadšení nebudú. Na druhej strane, keď sa po pôste plátno zvesí a znova sa odhalí pôvodný oltárny obraz, môže byť pre nich akoby znovuobjavený. 

Takže je to určitá metafora? 
Áno. Niekto si možno povie, že je to moderné umenie – ale presne to sme s Michalom nechceli. Aj preto je naše plátno úplne jednoduché. V podstate na ňom nič nie je. Nechceli sme priestor kostola prerobiť na galériu, iba ho premeniť. Premena spočíva v tom, že oči si na niečo zvykli – a teraz to nemajú. 

Pôstne plátno vraj vzniklo rýchlo, prakticky za jeden deň. Predtým však bolo potrebné vymyslieť a prediskutovať, ako by malo vyzerať. Snímka: Dávid Marcin 

Plátno, ktoré umožňuje pôst očí – a na prvý pohľad nie je asi až také príťažlivé –, možno vyvolá u ľudí pozitívnu reakciu až po pôste, keď si vďaka nemu môžu uvedomiť, čo pod ním celý čas bolo.   

Dá sa povedať, že pôstne plátno je zároveň projekčným plátnom našich asociácií? Že každý v ňom či na ňom v konečnom dôsledku vidí to, čo chce? 
Určite. Veľmi by ma potešilo, ak by v ňom každý videl niečo svoje; aby v ňom nehľadal nič predpísané. V každom predmete, aj vo veľmi konkrétnom, všetci aj tak vidíme niečo iné. Napríklad taká peňaženka – niekto ju berie ako materiálny produkt, iný ju vníma iba ako objekt na úschovu peňazí, niekto v nej vidí aj určité spomienky. 

Bude mať plátno využitie aj po skončení pôstu? 
Rozmýšľala som, čo sa s ním stane po pôste – asi ho rozrežem, napnem na rámy, a tak bude fungovať ako určitá abstraktná maľba. To preto, lebo dielo už vtedy splní svoj účel ako pôstne plátno a nerada by som ho niekam zahodila či zničila ho. Plátno by teda dostalo nový zmysel, slúžilo by na iný cieľ. 

Plánujete – napríklad znova v priestoroch tohto kostola – inštalovať pôstne plátno aj v budúcnosti? 
Ak by som bola oslovená alebo by mal niekto nejaký návrh, určite rada.